Katrína Ilkovičová, ilustrátorka, grafička
Po ukončení štúdia grafiky na Akadémii výtvarných umení v Krakove sa venuje ilustrácii a grafickému dizajnu. Venuje sa prevažne detskej knižnej ilustrácii. Spolupracuje s mnohými slovenskými a českými vydavateľstvami a detskými časopismi. Tvorí digitálne, no rada používa aj klasické výtvarné techniky (akryl, temperu, gvaš). Je členkou Asociácie ilustrátorov. Prvá kniha, ktorú ilustrovala nesie názov Neplechy školníčky Agneše (2007) od prešovskej spisovateľky Betky Verešpejovej. Odvtedy ilustrovala takmer 50 kníh, a to nielen slovenských, ale aj českých a jednu portugalskú. Získala viaceré ocenenia napr. Najkrajšia detská kniha zimy 2007 – Rozprávky z palety, Najkrajšia detská kniha jesene 2014 – Snehuliačik šepol mame. V Taiwane jej vyšla kniha Storočný trh (o Starej tržnici v Bratislave). Z najnovších kníh Marka Staviarska – Láskavec ozrutný, Dávid Dziak – Zápisník jedného chlapca a v tlači je vianočná kniha Od Barbory do Vianoc od autorky Zuzany Csontosovej.
Akadémia výtvarných umení v Krakove bola tvoja hlavná zastávka v rámci štúdia. Absolvovala si odbor grafika. Keď si na univerzite začínala, plánovala si hneď od začiatku venovať sa ilustrácii detskej knihy?
Už na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Košiciach nás naša pedagogička Zdenka Blonska zoznamovala s tvorbou kníh, ručným šitím a vyrábali sme svoje autorské knihy a ilustrácie. Bavilo ma aj písmo a tradičné grafické techniky (suchá ihla, linoryt). Na Akadémii výtvarných umení v Krakove sme v prvých ročníkoch prechádzali rôznymi ateliérmi. Cez kresbu, maľbu, typografiu, grafické techniky (litografia, sieťotlač, linoryt, lept), fotografiu, animáciu. Práve animácia ma veľmi oslovila, učil nás legendárny poľský animátor Jerzy Kucia.
Takže animátorka?
Nie, lebo po roku a pol som zistila, že mi chýba vytrvalosť, a teda animátorkou nebudem. Chcela som sa venovať voľnej grafike. V tom čase bol na škole aj ateliér ilustrácie, ale veľmi mi nevyhovoval. Nakoniec som robila diplomovú prácu v ateliéri plagátu. Ale tvorila som knihu. Pedagógovia ma vždy automaticky videli ako ilustrátorku. Asi to bolo prirodzené.
Kam ťa ešte nasmerovala a mohla ešte viesť grafika?
Bol to veľmi široký odbor a to sa mi páčilo. Každý si vybral ateliér podľa toho, čo chcel preskúmať. Mne sa páčil ateliér plagátu. Vedela som tam skombinovať ručnú prácu s digitálnou a k tomu pracovať s typografiou.
Študovala si v Krakove. Ak si sledovala, ak poznáš výtvarníkov svojej generácie, ktorí študovali na Slovensku alebo v Čechách, vnímaš nejaké výrazné rozdiely oproti štúdiu v Poľsku? Špecifiká, výhody, bariéry?
Grafika má v Poľsku tradíciu, grafické ateliéry na školách sú výborne vybavené, majú aj asistentov, ktorí vedia remeslo veľmi dobre naučiť. Na škole sme mali dobré podmienky pre tvorbu. Mám pocit, že sa kládol dôraz na dobré zvládnutie remesla a až potom na koncept. U nás prevláda asi koncept. Ale na každej škole a odbore je to iné a mení sa to v čase.
A rozdiely v uplatnení po ukončení štúdia? Samozrejme, väčší trh, ale dá sa vycítiť iný prístup k výtvarníkom, ilustrátorom v kontexte knižnej kultúry?
Myslím, že situácia je podobná. V posledných rokoch je tam množstvo vydavateľstiev aj svetovo oceňovaných ilustrátorov. Prevzaté poľské tituly vidieť čoraz častejšie v našich kníhkupectvách. Poliaci sú na svoju kultúru hrdí, majú aj bohatú tradíciu.
Mám skúsenosť s čitateľmi – študentmi, ktorí majú radi láskavé ilustrácie, pestrofarebné, zrozumiteľné, popisné. Chvíľu trvá, kým sa v rámci seminára z detskej literatúry naladia na niektoré náročnejšie diela súčasných autorov, na ich poetiku, na symbolický jazyk, stručnú farebnosť… Akú skúsenosť máš s preferenciami čitateľov ty ako autorka?
Ja sa venujem ilustrácii prevažne pre menšie deti a tam sú preferencie podobné. Ale ja osobne mám rada aj expresívnejšie ilustrácie, tiež obmedzenú farebnosť. Osloví ma ilustrácia, ktorá je výtvarná, má nápad a niečo navyše. Keď to zahrá s textom a mne ako čitateľke to ponúkne ešte ďalší rozmer.
A s preferenciami spisovateliek a spisovateľov? Alebo s požiadavkami vydavateľov?
Sú spisovatelia, ktorí si vyberajú ilustrátora a niektorí to nechajú na vydavateľstvo. S niektorými autormi spolupracujeme opakovane a o ilustráciách aj komunikujeme.
Vydavatelia vyberajú podľa nich vhodného ilustrátora k danému titulu. Ja pracujem aj ručne, to je už dosť zriedkavé. Tak niekedy si ma asi vyberú práve kvôli tomu.
Pri ilustrácii knihy pracuješ podľa textu, ale stvárňuješ predstavy autora textu alebo tvoríš výhradne podľa svojich návrhov? Aká je tvoja stratégia tvorby?
Väčšinou rozmýšľam nad tým, pre koho je kniha určená. A snažím sa vybrať vhodnú techniku a farebnosť, aby to ladilo s textom a dávalo to zmysel. Našťastie mám väčšinou slobodu. Pri knihách, ktoré majú nejaký náučný rozmer, spolupracujem s autorom a redaktorom, lebo tam sú presné požiadavky, čo má byť ilustrované. Ilustrovanie je osamelá činnosť. Človek je sám s príbehom a s tým, čo nakreslí. Preto mám rada, keď grafik prispeje nejakými tvorivými nápadmi, prípadne aj autor a redaktor. Mám pocit, že sa navzájom môžeme posunúť a výsledok je lepší.
Ako je to s technikou práce? Tvoríš aj digitálne, ale aj klasicky, spomínala si, že aj preto si ťa niektorí autori vyberú. V medailóne spomíname gvaš. Čo to presne znamená?
Áno, rada striedam klasické techniky, ručne na papier s digitálnou ilustráciou. Pracovať ručne je náročnejšie na priestor, peniaze a aj to dlhšie trvá. Ale baví ma to, mám rada farby a prácu s materiálom. Vôňu farieb a tak…:) Gvaš sú vlastne farby, akoby akvarel, ktorý má aj kryciu schopnosť. Často ho kombinujem s akvarelom a akrylom, aj farebnými ceruzkami.
Ale digitálnu ilustráciu nezavrhuješ?
Pri digitálnej ilustrácii si viem vyskúšať oveľa rýchlejšie inú farebnosť a robiť úpravy. Keď robím klasicky na papier, musím to mať lepšie premyslené. Niekedy sa to nepodarí podľa predstáv, a musím začať odznova. Mám pocit, že pri ručnej práci mám menšiu kontrolu nad výsledkom, čo je niekedy dobré, lebo z náhody a nepodarku môže vzniknúť niečo zaujímavé. Práca s farbami je náročnejšia aj na priestor. S tabletom viete kresliť aj vo vlaku, v parku na lavičke alebo ani nevstať z postele 🙂
Stalo sa ti už niekedy, že si ilustrovala dielo, ktoré už ilustroval aj niekto iný v inom vydaní, v inom roku? Porovnaj prosím svoju stratégiu tvorby a stratégiu toho druhého výtvarníka.
Stalo sa mi, že som ilustrovala knihu Dušana Dušeka Babka na rebríku. Prvé vydanie ilustroval skvelý výtvarník Peter Kľúčik. Po nejakých rokoch sa vydavateľstvo Slovart rozhodlo, že nové vydanie bude ilustrované niekým iným, a vybrali si mňa. Bola to v poradí moja tretia ilustrovaná kniha. Ja som si prácu pána Kľúčika pozrela len veľmi zbežne, aby ma to neovplyvnilo. Musím povedať, že text sa mi veľmi páčil a mala som skvelú spoluprácu s grafičkou Jankou Bálik, takže som z toho nemala veľký stres. Ilustrácie Petra Kľúčika získali aj ocenenia a celkovo jeho prácu si veľmi vážim. Doteraz mám ním ilustrovanú Pipi Dlhú Pančuchu a čítame ju s dcérami.
Aký vzťah majú medzi sebou text a ilustrácia v knihe pre deti? Prepáč, viem skákať do reči, aj keď si ešte s rečou nezačala – Čo ak majú zlý vzťah? Hm? Čo potom?
No, zlé vzťahy sú nanič. Text a ilustrácia by mali viesť dialóg, dopĺňať sa, možno tvoriť a hrať sa. Pri detských knihách ilustrácia aj motivuje k čítaniu, pomáha navodiť atmosféru.
Máš nejaký príklad objavnej komunikácie medzi literárnym textom a ilustráciou? Môžeme dať tip našim čitateľom.
Môžem spomenúť napríklad knihu Maurica Sendaka Kde žijú divé zvery. Získala množstvo ocenení a ilustrácie v nej nezobrazujú to, čo je spomenuté v texte, ale rozširujú dej o vnútorné prežívanie hlavného hrdinu. A potom napríklad Neviditeľné mestá od Itala Calvina, ktorú ilustrovala Daniela Olejníková. Ilustrácie v nej sú schované v knihe, a čitateľ ich odkrýva postupne, paralelne s čítaním. Je to v podstate na ňom, kedy a akým štýlom ich bude sledovať. Ak si ich chce pozrieť, musí stranu „roztrhnúť“ pomocou záložky v knihe. Je to zaujímavé, odporúčam.
Z detstva si pamätám ilustrácie Viery Bombovej a dosť mocne mám v pamäti aj Fullove obrázky. Priznávam, že ma trošku vyrušovali, možno som sa ich trochu aj bála. Ale to sú asi silné slová. Dnes ich obdivujem. Je možné kresliť, maľovať pre deti podľa vekovej kategórie?
Určite sú nejaké odporúčania k veku. Pre úplne najmenšie bábätká sú čiernobiele knihy, lebo vnímajú hlavne tento výrazný kontrast. Potom pre batoľatá zas štylizované, jednoduché obrázky, ktoré im pomáhajú spoznať svet. Škôlkári majú radi aj tzv. hľadacie knihy, kde môžu na obrázkových bohato ilustrovaných stranách hľadať vždy niečo zaujímavé. Ak spomínaš Fullove ilustrácie, to sú už rozprávky. Mňa takto vyrušovali niektoré ilustrácie Albína Brunovského. Niektorých som sa bála, ale boli pre mňa príťažlivé svojou výtvarnosťou a úplne inými nápadmi a prístupom. Podľa mňa je vhodné ukazovať deťom rôzny prístup. Hlavne ide o to, aby to bolo výtvarné. Dieťa si aj samo vyberie a niekedy nás to možno prekvapí, že to nie je niečo gýčové, ale naopak odvážne.
Ktorí ilustrátori boli alebo sú pre teba inšpiráciou?
Ako dieťa som mala veľmi rada už spomínanú Pipi dlhú Pančuchu Petra Kľúčika, potom Jiří Šalamoun a jeho Maxipes Fík, Mach a Šebestovú Adolfa Borna. Počas vysokej školy som bola na Erasme v Paríži, a tam som strávila v kníhkupectvách veľa času. Mali tam vtedy množstvo picture bookov, ktoré u nás ešte vôbec neboli bežné. Mám veľkú zbierku kníh pre deti. Aj keď cestujem do zahraničia, prinášam si zaujímavé knihy ako suvenír.
Na čom teraz pracuješ?
Čoskoro vyjde vianočná kniha autorky Zuzany Csontosovej, ktorú som ilustrovala. Je to naša tretia spoločná knižka. Volá sa Od Barbory do Vianoc. A dokončujem obrázkovú knihu pre menšie deti zo série o dievčatku Glórii, ktorú vydáva vydavateľstvo Slovart.
(S Katarínou Ilkovičovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
Instagram – @katarinailk
