Stanislava Sivčová: Medzi dystópiou, kyberpunkom a umeleckou p(r)ózou

Michal Hvorecký: Trol

Michal Hvorecký patrí v súčasnej slovenskej próze k najpopulárnejším, najšpecifickejším, no aj najkontroverznejším autorom, čo sa odráža i v kritickej reflexii jeho tvorby. Tá sa vyznačuje originalitou tém a ich spracovania už od prvotiny, napríklad vo využívaní a navrstvovaní postupov (obzvlášť) populárnej kultúry, ako sú téma modernej mestskej civilizácie a jej jazyk, života subkultúr, anestetické správanie a prežívanie postáv či výrazná technologizácia reality. Ústretovosť voči čitateľovi možno pozorovať vo všetkých smeroch, od výberu témy, jej spracovania až po marketing knihy.

Predmetom analýzy a interpretácie je román Trol (2017), ktorý bol preložený do češtiny, nemčiny a ukrajinčiny a vyšli naň početné recenzie. Ako naznačuje už samotný názov, protagonistom príbehu je Trol, ktorý sa so svojou kamarátkou Johanou inkorporuje do spoločnosti špecializujúcej sa na internetové trolovanie. Svojím správaním obe postavy najprv odhaľujú praktiky vyrábania hoaxov a šírenia dezinformácii na internete a následne spôsobia rozpad korporácie a revolúciu, ktorá zapríčiní prerod spoločnosti. Autor v tomto románe kreuje dystopický obraz spoločnosti, ktorej vládnu informačné technológie, ľudia žijú predovšetkým vo virtuálnej realite a pravda nie je jediná, prispôsobuje sa potrebe, vytvára sa umelo. Preto z hľadiska témy a jej spracovania môžeme dané dielo označiť ako dystópiu[1] s prvkami kyberpunku,[2] ktorý je variant sci-fi literatúry.

Hlavnou postavou románu je Trol, na ktorého identifikáciu čitateľovi slúži len prezývka, keďže sa ani na jednom mieste románu nedozvieme, ako sa protagonista skutočne volá, jeho identita ostáva utajená. S Trolom sa zoznamujeme hneď v úvode, Trol, ktorý je zároveň priamym narátorom, začína svoj príbeh predstavením vlastnej osoby ako najhroznejšieho či najodpornejšieho človeka na svete, proti ktorému sa  postavila celá spoločnosť: „Som najnenávidenejší človek na tunajšom internete. Môj ksich už videl asi každý. Preškrtnutá alebo krvavá tvár sa šíri po sociálnych sieťach tempom desaťtisíc hejtov za hodinu. Toľko nenávisti nevyvolávajú zúfalé výkony futbalistov ani kruté prehry hokejistov. V porovnaní so mnou vyzerá víťazka Eurovízie s pesničkou o smutnom slonovi vo veselej zoo ako obľúbená osoba. Politici z opozície aj vlády mi tajne ďakujú – zlosť ľudí sa konečne presmerovala inam.“ (Hvorecký 2017, s. 15). Hoci sa román začína v súčasnosti, po revolúcii a demaskovaní trolovacej spoločnosti, rozprávač sa retrospektívne vracia do detstva, opisuje svoj život, na príklade ktorého zobrazuje minulosť Ríše s jej sociálnymi, politickými problémami a dopadom na súčasný stav. Čas podobne ako priestor je v dystópii fiktívny, hoci aluzívne má realistický podklad v súčasnosti alebo minulosti, na ktoré odkazuje.

Zobrazovanie predhistórie aktuálneho ponurého a negatívneho stavu je jedným zo znakov dystópie, ktorý dotvára a vysvetľuje aktuálny systém fungovania spoločnosti. Z diela sa dozvedáme, že Trolovým rodným mestom je Čierna Diera (alebo len Diera)[3], jedno z najväčších miest Ríše, ktoré má s daným slovom podobnú nielen temnú atmosféru, ale aj počet skutočných dier v meste je vyšší, ako zvykne bývať: „Vodca-syn túžil megalomanský projekt dokončiť, ale chýbali prostriedky. Metropolu posiali diery, štrbavé oplotené plochy medzi domami. Prieluky zarastali burinou. Uvítacie tabule mesta sa stali rajom pre sprejerov. Národ, vodca, viera – Čierna diera. Posledná diera. Ospalá. Nekonečná. Tvoja. Malá, ale naša.“ (Hvorecký 2017, s. 23). Okrem ponurosti, úpadku, temnej atmosféry, ktorú dotvára aj sivá farba betónu, sa mestské prostredie Diery vyznačuje prevažne sychravým počasím, znečisteným životným prostredím, nedostatkom historických budov a pravidelnou sieťou ulíc, ktoré mali vniesť do mesta poriadok a zabrániť protestujúcim schovať sa v budovách či uličkách. Takéto jednostranné a negatívne zobrazenie priestoru je podľa Basarana (2019) zhodné s jeho tvarovaním v dystopickom žánri, nakoľko vytvára atmosféru melanchólie či clivoty za časmi pred vojnou či revolúciou, v ktorých systém ešte fungoval. Rovnako architektúra mesta (pravidelná sieť ulíc a rozdelenie na štvrte chudobných a bohatých) je metaforou spoločnosti Ríše, ktorá je silno zviazaná s virtuálnym priestorom internetu, kyberpriestorom a tiež s triednym delením spoločnosti.

Z románu sa dozvedáme, že spoločnosť je v Ríši rozdelená na bohatých a chudobných, v čom sa prejavuje sociálna nespravodlivosť a nerovnaký, nedemokratický spôsob vládnutia: Takmer všetok majetok v krajine, hoci oficiálne patril ľudu, vlastnilo asi tridsať rodín vrátane našej, čiže vrstve superbohatých a potomkov digitálnej oligarchie.“ (Hvorecký 2017, s. 25). V diele je zobrazený totalitný spôsob vlády, na čele spoločnosti Ríše je panovník despota –  Vodca-otec, ktorý sústreďuje v rukách všetku moc, po jeho smrti sa k moci dostáva Vodca-syn, ktorého spôsob vlády je síce miernejší, no pomery v krajine sa nezmenili. Ríša je izolovaná od ostatných krajín nielen plotmi a múrmi, ale aj virtuálnym priestorom, ktorý je sledovaný a strážený, pričom každé porušenie pravidiel sa trestá. Izolácia, atmosféra strachu, nesloboda či manipulácia, sú témy príznačné pre dystopický žáner. V zobrazovaní nespravodlivosti a brutality režimu ide autor ešte ďalej, keď spomína otcovu a bratovu emigráciu do zahraničia, mamino následné šikanovanie a hospitalizáciu na psychiatrii či osud suseda – Žida Sterna v pracovnom tábore. Najhoršie však vyznieva Trolov pobyt v nemocnici, v ktorej strávil päť rokov. V autorom podaní je nemocnica vykreslená ako hrôzostrašné miesto, kde prekvitala korupcia, kvôli nedostatku liekov sa tu liečilo len homeopatikami a ľudia kvôli chýbajúcim lôžkam ležali hocikde na dlážke či dlhodobo mrzli a hladovali: „Do staromestskej nemocnice som sa presťahoval. Bledí a mlčanliví chorí ležali natlačení aj v predizbách, na dlážkach, chodbách a medziposchodiach. O centrálnej miestnosti sa hovorili šibeničné vtipy. Ak sa chcete zbaviť príbuzného a neupadnúť do podozrenia ako páchatelia navždy, hospitalizujte ho tam.“ (tamže, š. 34).

Vzhľadom na spoločensky závažnú tému, s ktorou dystópia pracuje, je pre tento žáner typický poučný charakter či moralizmus. Oba tieto prvky môžeme vnímať ako didaktickú funkciu, príznačnú pre populárnu literatúru. V jej dielach moralizovanie často ostáva v prvom pláne, nakoľko vyslovená kritika je jednorozmerná, príliš priama, explicitná. V  diele Trol sa deje to isté a ešte vo väčšej miere, keď autor namiesto toho, aby zložitú tému modeloval na dostatočne širokom priestore, urýchľuje vývoj situácií a to, čo by mohlo vyplynúť z mimotextového priestoru, len jednoducho konštatuje, opisuje alebo kritizuje priamo, bez možnosti akýchkoľvek čitateľských asociácií: „Noví, neistí a neskúsení lídri verejnosť sklamali. Moc odovzdali späť pôvodným vládcom, ktorí vyzdvihovali národ a minulosť. […] Lepšie časy nie a nie prísť. Zakrátko zavládla ešte väčšia chudoba a frustrovala dokonca viac, lebo v plných obchodoch si skoro nik nemohol dovoliť nakupovať.“ (Hvorecký 2017, s. 38). Takéto skratkovité tvarovanie témy spôsobuje, že autor eliminuje opisy, prípadne ho redukuje len vonkajšok postáv (napríklad protagonistovu matku opisuje s oblými bokmi a krátkymi blond vlasmi oblečenú v kožuchu s golierom vyhrnutým nad ušami). V románe objavujeme tiež známe „pravdy“, až klišé typu: „Oco mi povedal, že väčšina plotov sa stavia pre iných, ale nakoniec slúžia hlavne pre vlastných obyvateľov.“ (tamže, s. 27) či: „Ríša sa rozpadávala ako ja, kašľala z plných pľúc, vypľúvala hlieny a na mnohých miestach doslova hnila.“ (tamže, s. 39). Na dôveryhodné a detailné vykreslenie politického režimu a situácie v krajine takéto tvarovanie nie je dostatočné, autor sa jej venuje len v prvej časti knihy, približne na päťdesiatich stranách, dokonca sa dopúšťa viacerých logických chýb. Z textu napríklad nevieme identifikovať, koľko takých dôležitých historických udalostí, ako sú vojny (hybridné či informačné), zasiahlo krajinu, kedy presne a aký vplyv mali na ňu či jej obyvateľov, akí panovníci boli otec so synom, ako sa správala a vyvíjala spoločnosť. Autor spomína jednu hybridnú vojnu počas Trolovho pobytu v nemocnici, informačnú vojnu na konci tohto obdobia v nemocnici, viaceré vojny v minulosti a prevrat, ktorý zvrhol totalitný režim, ale situáciu v krajine nezlepšil: „Vodcov režim sa dočkal posmrtnej popularity. Väčšina obyvateľov síce naďalej uznávala, že predtým vládol tyran, psychopat i zlodej a jeho otec sa správal ešte horšie, ale oceňovala sa stabilita, pokoj a poriadok.“ (tamže, s. 38). Kvôli nezmenenej situácii v krajine, ktorá naďalej trpí chudobou a sociálnymi nepokojmi, vyznieva Trolova premena na tučka v nemocnici neautenticky; kým na začiatku jeho pobytu pacienti trpeli hladom tak veľmi, že zjedli všetko, čo im prišlo pod ruky, Trol neustále berie pridelené jedlo ostatným, čím za krátky čas intenzívne priberá na váhe: „Kradol som jedlo z chladničiek u sestier aj od pacientov. Naraz som do seba natlačil toľko, čo predtým za dva dni. Prosil som lekárov o čokoľvek pod zub. Žobral som u kuchárok. Bral som porcie chorým. Chľastal som cudzie liečivá.“ (tamže, s. 44).

Dystópia je žáner, ktorý sa primárne zaraďuje do populárnej literatúry. Dystopické témy sa však môžu tvarovať prostriedkami tzv. literatúry stredu alebo tiež umeleckej literatúry, čo možno demonštrovať na dielach Georgea Orwella či Aldousa Huxleyho. P. Matejovič (2012) za základný princíp, pri ktorom dochádza k prechodu diel zo žánrovej literatúry do umeleckej literatúry, označil probabilizmus udalostí, teda súlad zobrazovanej reality so skutočnosťou v zhode s pravidlami žánru Hvoreckého román síce obsahuje množstvo informácií, ale ich modelovanie nie je presvedčivé, je plošné, jednorozmerné. Eliminácia medzitextového priestoru je znakom populárnej literatúry, kým umelecká literatúra sa sústreďuje na  viacvrstvové a hlbinné spracovanie témy. Populárna literatúra si takýto prístup kvôli svojim funkciám (didaktická, zábavná) a schémam, s ktorými pracuje, nemôže dovoliť.

Téma, ktorú M. Hvorecký vo svojom románe konkretizuje, má potenciál umeleckého spracovania, nakoľko okrem dystopického obrazu totalitnej spoločnosti, ktorá je spojená s históriou, no aj súčasnosťou veľkého Ruska, implikuje aj aktuálny problém internetového trolovania a dopadu technológie na zdravý úsudok človeka a nemožnosti rozlíšenia pravdy od klamstva. Problematické je však tvarovanie tejto témy. Dobové fakty, s ktorými autor pracuje, ako napríklad dejiny Ruska prezentované myšlienkami jeho panovníkov, no aj najväčších spisovateľov či mysliteľov, ako sú Tolstoj, Solženicyn, Zamjatin, Dostojevskij, či aluzívne odkazy na súčasné problémy nielen v našej krajine nevytvárajú komplexný obraz alternatívnej histórie či protifaktovej historickej fikcie (Doležal 2008). Ich úlohou je len pritiahnuť pozornosť čitateľa známymi (často aj neznámymi) menami, ohúriť ho „múdrymi“ myšlienkami a následne ho nechať ísť ďalej, strhnutý prúdom deja[4]: „,Žijeme v dobe, keď ľudia nemajú radi pravdu a nehľadajú ju. Pravdu čoraz viac nahradzuje prospech a záujem, vôľa k moci […] Ak sa naša doba vyznačuje mimoriadnou lživosťou, je to osobitá lož. Lož sa presadzuje ako svätá povinnosť v mene vyšších cieľov. Zlo sa ospravedlňuje v mene dobra.’ N. A. Berďajev: Ríše ducha a ríše cárova“ (Hvorecký 2017, s. 102).

Znaky kyberpunku v texte nájdeme nielen v druhej časti s názvom V sieti zasadenej do súčasnosti, v ktorej Trol a Johana pracujú pre trolovaciu spoločnosť, ale kybernetický základ ľudskej spoločnosti je naznačený už v prvej časti v motívoch deepwebu, QR kódoch, bitcoinoch či čítaním elektronických kníh ruskej sci-fi literatúry a surfovaním na internete ako jedinej aktivity v nemocnici, ale aj jeho používanie ako zdroja informácií. Technológia je v dystopických a kyberpunkových dielach vždy krok dopredu pred stavom, v akom ju poznáme v súčasnosti. Tento znak platí aj pre tento román, v ktorom Johana prehlási: „Máme virtuálnu realitu, lietajúce autá, nanotechnológie aj klonované zvieratá. Realita prekonala sciencie fiction. Veda je fantastickejšia ako umenie. Literatúra sa už vymyslela. Teraz musíme vytvoriť skutočnosť.“ (Hvorecký 2017, s. 55). Stav spoločnosti, do ktorej vstupujú postavy na konci prvej časti, je v dielach dystópie vždy horší, ako ho reálne poznáme a zažívame. Súčasnosť v diele môžeme označiť za postapokalyptickú, v spoločnosti panuje chaos, nastáva ďalšia vojna, čo je znakom dystópie. Politická situácia je rozvrátená, internetom sa šíria nepravdivé informácie, opäť vypukla informačná vojna, do ktorej vstupujú postavy, odhodlané konať

Trol s priateľkou Johanou sa v druhej časti menia na postavy hakerov, akýchsi počítačových špecialistov či pirátov, ktorí prenikajú do siete a antisystémovým konaním spôsobia jej rozklad, demaskujú jeho falošnosť. Takýto typ postavy je znakom kyberpunku. Výzor Trola korešponduje s jeho prezývkou, autor ho spočiatku vykresľuje ako obézneho mladého muža, opovrhovaného ostatnými a poznačeného chorobami (predovšetkým osýpkami), ktoré prekonal v nemocnici. Napriek všetkým zdravotným problémom, ktoré Trol v nemocnici prežíva, ho najviac trápi panictvo, ktoré spolu s výzorom ho považuje za zdroj svojho čudáctva: „Jedna vec ma ničila viac ako zdevastované zdravie – panictvo. V mojom veku už nebol nikto panic. Ja som dokonca stále nevedel, ako presne nahá žena vyzerá – napriek internetovej pornografii. Prepadol som zúfalstvu.“ (Hvorecký  2017, s. 45). Tvarovanie tejto postavy je v zhode pravidlami populárnej literatúry, žánru dystópie a kyberpunku, o vnútornom svete postavy sa dozvedáme len z jeho komentárov, vnútorných monológov, v texte okrem detailnejších opisov, ktoré by pomáhali porozumieť kontextu, chýbajú aj dlhšie dialógy. Napriek tomu, že Trol sa kvôli svojmu panictvu trápi a považuje ho za hendikep, hľadá si nie partnerku, ale dobrú kamarátku, čo tiež nepôsobí v texte presvedčivo. Jeho najlepšou priateľkou sa stáva Johana, ktorú stretáva v nemocnici a ich vzájomný vzťah je založený na dôvere, podpore a úprimnosti.

Podobným spôsobom ako Trol je modelovaná aj Johana – Trol je kvôli svojej obezite a panictvu outsiderom a čudákom, špecifickosť a vylúčenosť Johany je spôsobená aj jej narkomanstvom a záľubou v ruskej sci-fi literatúre. Inakosť a rebelstvo postáv sa prejavuje nielen na ich výzore či spôsobe života, ale aj v ich zmýšľaní a konaní. Obaja, ovplyvnení aktuálnou situáciu, ruskou sci-fi literatúrou, informačnou vojnou a osudmi blízkych ľudí, sa rozhodnú nesplynúť s davom, ísť proti systému, poukázať na jeho nedostatky a v závere ho tak aj rozvrátiť a zmeniť situáciu: „,Spomeň si na Sterna, na Lizavetu, na moju babku. Dlžíme im to. Kto sa neozve, je vinný mlčaním.’ V noci začala Johana pripravovať plán.“ (tamže, s. 59).

Kyberpunk v tematickej rovine poukazuje na možný negatívny dopad technológie na budúcnosť, na osud ľudstva, ktorému hrozí zánik práve kvôli zneužívaniu strojov či technológií. Chyba však nie je v technológii samotnej, zlyháva človek, ktorý sa usiluje prostredníctvom techniky podriadiť si svet okolo seba (Schmeink 2015). Problém zneužívania technológie je explicitne vyobrazený v motíve trolovania. Trol a Johana reagujú na inzerát redaktorov a prijímajú prácu v tajnej trolovacej spoločnosti. Ich zámer je najprv zistiť, ako daná inštitúcia funguje a následne spôsobiť zvnútra jej rozpad. V tajnej fabrike stretávajú aj ďalšie postavy trolov, rovnakých čudákov, ako sú oni sami, ktorí sú však verní svojej práci a jej ideológii. Tieto postavy by sme takisto mohli označiť ako typy, definované už svojím menom či prezývkou.

Trol s Johanou stretávajú vo fabrike postavy – typy, napríklad Lizavetu – učiteľku ruštiny z nemocnice, ktorá prežila pracovný tábor a trolovaním si privyrábala k malému dôchodku; Rozbihubu, navonok milú pani, píšucu nenávistné bloky a komentáre len o Rómoch či Filozofa, pseudointelektuála, ktorý napriek tajnej práci svoje najlepšie trolovania vydal aj verejne, knižne. Podobne ako pri tvarovaní témy totalizmu a jeho dopadu na život v spoločnosti, aj tu autor využíva hyperbolu, iróniu či satiru ako základné prostriedky tvarovania. Problémom však je, že zveličovanie či satirické modelovanie nie je koncepčné, kým pri niektorých opisoch ironizácia a hyperbolizácia posúvajú text až do grotesknej roviny: „Filozof vydal aj knižku, svoje zobrané trolovania. V očiach svojich obdivovateľov ešte viac stúpol na cene. Paškvil ležal v každom výklade, tak som si ho v kníhkupectve prelistoval. Do očí mi padli motivačné citáty: Ak ešte hľadáš trola, ktorý zmení tvoj život, pozri sa do zrkadla! Alebo: Najvyšší čas začať trolovať bol včera. Ďalej som nevládal. Oproti nemu vyznieval aj Coelho ako Dostojevskij. Keďže sprostosti leteli, knižka sa zaradila medzi bestsellery, čo vo Filozofovi posilnilo vedomie vlastnej veľkosti a dôležitosti. Zabávala som sa na ňom, aj som sa ho bál.“ (tamže, s. 102). Na iných miestach románu ostáva  zase výraz vážny, nie je ironizovaný, často s množstvom klišé v jazyku, čo spôsobuje, že čitateľ nedokáže identifikovať „kód čítania“, nevie rozlíšiť, či predkladanú myšlienku autor myslel vážne alebo si z neho len uťahuje a skúša jeho vedomosti.

Špecifickou a z hľadiska témy trolovania dôležitou postavou je Askold, ktorý je považovaný za najlepšieho pracovníka spoločnosti, Trola a Johanu zaúča do remesla. Oproti iným postavám z trolovacej fabriky Valys a Askold nie sú ironizovaní, ich opis je vážny, s rovnakým rešpektom, ako k nim pristupujú Trol či Johana, ich stvárňuje aj autor. Prostredníctvom týchto postáv M. Hvorecký upozorňuje na závažný problém trolovania a alternatívneho života na internete, prípadne na jeho dôsledky: „Jeho (Askoldovo – pozn.  S. S.) vyšportované telo nedisponovalo veľkými svalmi, ale ukrývalo šľachovitú silu, ktorá sa diskrétne prejavovala na krku a zátylku i v postoji. Oči prezrádzali pokornú ostražitosť a krotkosť, zovreté ústa zasa silnú vôľu.“ (tamže, s. 89).

Samotná téma internetového trolovania je v súčasnosti nanajvýš aktuálna a predstavuje jednu z hrozieb virtuálneho priestoru. Podobne ako pri modelovaní Ríše, jej ideológie či pri opise problémov z histórie alebo súčasnosti, ani tu sa autor nevyhol prvoplánovým opisom, klišé či moralizovaniu. Spôsob, akým M. Hvorecký pristupuje k danej téme, nie je beletristický, ale je skôr publicistický (v opise aktuálneho a minulého stavu sme mohli aspoň objaviť aluzívne odkazy na súčasnosť a minulosť našej spoločnosti, ku ktorej autor kriticky vyjadruje svoj postoj, čím aj poúča svojich čitateľov poukazovaním na problém moci a marketingu), nakoľko čitateľ nezískava nový pohľad na problém trolovania, hoci o  ňom zistí množstvo nových informácií. V texte Trol a iné postavy detailne opisujú postup, taktiky trolovania, možné problémy, ich riešenia. Čitateľ sa dozvie, čo je napríklad shitstorm, Google bomba, subwoofer či clickbait. Na nebezpečenstvo trolovania v texte prvoplánovo upozorňuje opis jeho priebehu a  možného deštrukčného výsledku, autor tiež zobrazuje dopad danej činnosti na trolov. Kým vo fabrike boli všetci zamestnanci oddaní trolovaniu, konformní s touto myšlienkou, Trol a Johana do tohto konceptu nezapadali, ich cieľom (ako hakerov) bolo demaskovať a verejne poukázať na podlosť daného systému. Postupne sa však trolovanie dostáva Trolovi „pod kožu“, protagonista začína myslieť a konať ako ostatní, zamotáva sa vo svojich klamstvách a mení sa aj šírením nenávisti na skutočného trola. Dané tvrdenie možno konkretizovať na epizóde so susedom, Židom Sternom, ktorého Trol nespravodlivo obvinil, čo vyústilo až do protestu proti Židom pred jeho domom: „Pred očami som mal Sterna a stenu domu. Prichytil som sa pri úvahách, ako scénu využiť na účely propagandy. Ručím za rekordnú čítanosť. Hrozil som sa vlastných myšlienok. Kde sú hranice nášho plánu? Aj poležiačky som celú noc troloval.“ (tamže, s. 114).

Kompozícia románu je jednoduchá, v záverečnej časti dochádza k vyvrcholeniu situácie, keď sa tajná trolovacia spoločnosť mení na „Storytrolling agency“ (tamže, s. 125), ktorá šíri ríšsku ideológiu už verejne prostredníctvom akcie Mesiaca ríšskej kultúry. Trol je povýšený, preberá zodpovednosť za danú akciu, ešte viac zapadá do systému a ideológie trolovania, kým Johana si vytvára silný anonymný profil dievčaťa, ktoré sa priamo stavia na odpor všetkým klamstvám, trolovaniu, čím poukazuje na jeho zvrátenosť. V poslednej časti románu Trol udá svojich kolegov, nakoniec aj Johanu, tú následne uväznia, voči čomu sa zdvihne vlna verejných protestov, ktoré menia spoločnosť z pasívnej na uvedomelú. Zmena jej postoja sa prejavuje prostredníctvom nenávisti voči Trolovi, ktorý predstavuje všetko zlo spojené s trolovaním. Trol si tak v závere úplne mení výzor, podstupuje sériu plastických operácii, aby nebol rozpoznateľný žiadnym človekom či biometrickým prístrojom. Jeho tvár už nepripomína človeka, mení sa skôr na obrysy, na jeho výzore nie je nič konkrétne: „Ľudia sa za mnou vystrašene obracali, ale pochybujem, že som sa im hnusil viac ako predtým. Deti sa ma báli, pokrikovali na mňa, alebo sa vysmievali, na čo som si už dávno zvykol. Usmial som sa. S hrôzou v očiach sa rozutekali a volali na mamy. Radoval som sa. Nikto zjavne nevedel, kto som. Ani vlastná mater by ma nespoznala.“ (tamže, s. 159 – 160).

Trol sa tak v úplnom závere mení na postavu kyborga – hybrid človeka a technológie, ktorý zmenenou identitou dopláca na to, že sa nechal vtiahnuť a zmanipulovať trolovaním. Kyborg je postava, ktorá sa objavuje v dielach dystópie a kyberpunku, ide o „človeko-stroja (homonkula), ktorý symbolicky reprezentuje nielen nedokonalosť biologickej podstaty človeka, ale aj techniky, ktorá však túto nedokonalosť nedokáže odstrániť či vylepšiť. Spojením človeka a stroja vzniká akési hybridné monštrum, resp. bytosť, ktorá sa stáva obeťou zvrátených experimentov.“ (Matejovič 2012, s. 11). Stať sa kyborgom je pre Trola jediné východisko, ako prežiť, dostáva sa mu tak poučenia a stáva sa výstrahou pre ostatných. Šťastný koniec, v ktorom dochádza k pretvoreniu trolovacej spoločnosti na organizáciu bojujúcu proti tomuto problému, vyznieva síce idealisticky a didakticky, no v rámci pravidiel žánru dystópie a kyberpunku je takýto záver legitímny. Johana sa stáva riaditeľkou tejto organizácie, dochádza tiež k zmene situácie v spoločnosti a jej uvedomeniu, čo môžeme identifikovať ako didaktickú funkciu populárnej literatúry a žánru dystópie, explicitne vyjadrenú v závere: „Dodnes ma zaráža s akým nezvyčajným pocitom bezpečia žili obyvatelia vo chvíli, keď vypukla informačná vojna, ktorá neskôr prerástla do hybridnej. Zotrvávali v totálnej duchovnej naivite. Hrozba nad nami visela už roky, ale nevnímali ju, podceňovali znamenia, zľahčovali riziká. Zvláštny, komický aj strašidelný pohľad. Dúfam, že ho viac neuvidím a už nikdy nezažijem dôsledky.“ (Hvorecký 2017, s. 165).

Hvorecký v románe zobrazuje aktuálne problémy doby, napríklad trolovania, šírenia proruskej propagandy, utečenectva, ale aj očkovania, liečby homeopatikami, vysokoškolské prostredie, no nájdeme tu aj iné odkazy na súčasnú postmodernú mestskú a postinformačnú spoločnosť (motívy taxíka Uber, transgenderovej speváčka Conchity Wurst, skupiny Anonymous či mená známe hlavne zo sociálnych sietí či médií ako Keanu Reeves  či stránka WikiLeaks). Hvorecký prispôsobuje jazyk téme, spisovný neutrálny jazyk nahrádza expresívnym, používa množstvo hovorových či slangových výrazov, anglicizmov či odborných slov z oblasti informačných technológii alebo popkultúry. Dynamiku modernej spoločnosti a rýchlosť deja podporuje aj Hvoreckého štýl písania; autor využíva jednoduché krátke vety, ktoré k sebe voľne radí, čím intenzifikuje výraz až do jeho zveličenia a nadnesenia významu: „Som chodiaci demotivačný citát. Mém. Animovaný gif. Replika informácie. Fotografie vyzerali príšerne a šírili sa ako digitálny požiar.“ (tamže, s. 15). Hvoreckého štýl písania môžeme označiť ako publicistický, príznakový, exponovaný, slúži mu ako podpora aktuálnej a kontroverznej témy. Dielo však nie je umelecké aj kvôli spôsobu spracovania aktuálnych problémov, nakoľko autor sa sústreďuje len na módnosť či kontroverznosť, ktoré so sebou v prvom pláne nesú. Napriek zaujímavej a nanajvýš aktuálnej téme jej tvarovaniu chýba hĺbka a časový odstup, preto dielo možno prijať len v rámci konvencií a hraníc publicistickej a populárnej literatúry.

O kontroverznosti a nejednoznačnosti postoja k tomuto populárnemu autorovi svedčia aj rozdielne čitateľské a odborné reakcie. Laická aj odborná čitateľská verejnosť sa pri hodnotení Hvoreckého textov delí na dva tábory – čitatelia buď autora úplne oceňujú a vyzdvihujú aktuálne témy, ktorým sa vo svojich textoch venuje, či súčasný jazyk mladej generácie, alebo mu najmä literárni kritici vyčítajú plytkosť a povrchnosť zobrazovania, publicistický štýl písania a expresívny, nie však vždy funkčný jazyk. Podobný kontrast hodnotení môžeme pozorovať aj v reflexii románu Trol, na ktorý vyšlo viac ako desať novinových, časopiseckých alebo internetových recenzií, tiež mu bola venovaná jedna časť internetovej diskusie o súčasných slovenských knihách Literárny kvocient. Počet recenzií svedčí o vysokej čitateľskej populárnosti daného diela a kontrast pri hodnotení potvrdzuje i keď stále kontroverznú, no aj novátorskú pozíciu Michala Hvoreckého v súčasnej slovenskej literatúre.

Je zaujímavé, že ani jedna recenzia či hodnotenie daného dielo nebolo neutrálne alebo deskriptívne. Všetci recenzenti k dielu zaujali buď kladný, alebo záporný postoj, čo je spôsobené azda aj spomenutým politickým a občianskym aktivizmom autora, ktorý núti zaujať stanovisko nielen k tomuto dielu, ale vo všeobecnosti celej tvorbe Michala Hvoreckého

Literatúra:

Anonym,2006.  Dystopias: Definition and Characteristics [online]. [cit. 2019-02-21]. Dostupné z: http://www.readwritethink.org/files/resources/lesson_images/lesson926/DefinitionCharacteristics.pdf

BASARAN, Bengi, 2019. Urban Spaces Beyond Dystopia: Fragments of Cyberpunk Cities [online]. [cit. 2019-02-21]. Dostupné z: https://www.academia.edu/11887389/Urban_Space_Beyond_Dystopia_Fragments_of_Cyberpunk_Cities

DOLEŽAL, Lubomír, 2008. Fikce a historie v období postmoderny. Praha: Academia. ISBN: 978-802001581-5

Dystopian Elements and Characteristics – Basic Building Blocks of Dystopia [online]. [cit. 2019-02-21]. Dostupné z: http://www.utopiaanddystopia.com/dystopia/distopian-elements-and-characteristic/

HVORECKÝ, Michal, 2017. Trol. Bratislava: Marenčin PT. ISBN 978-80-8114-553-7

LQ – literárny kvocient #14 – Trol / Ruzká klazika [online]. [cit. 2019-02-21]. Dostupné z: https://www.youtube.com/watch?v=qDYOt7N2GcY

MATEJOVIČ, Pavel, 2012. Dystópia a kontrafaktuálne naratívy. In: I. TARANENKOVÁ a M. JAREŠ eds. Bude, ako nebolo. Podoby utopického žánru. Zborník. Bratislava: Ústav slovenskej literatúry SAV, Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave. ISBN  978-80-887-46-18-8

SCHMEINK, Lars, 2015.  Cberpunk and Dystopia: William Gibson, Neuromancer (1984). In: E. VOIGTS, A. BOLLER eds. Dystopia. Science Fiction, Post-Apocalypse: Classics, New Tendencies and Model Interpretations. Trier: WVT Wissenschaftlicher Verlag. ISBN: 9783868215656

NAXERA, O. STULÍK, J. BÍLEK, 2015. Literární a filmové dystopie pohledem politické vědy. Banská Bystrica: Belianum. ISBN: 978-80-557-1060-0

ŻABSKI, Tadeusz, ed., 2006. Słownik literatury popularnej. Wrocław: Wydawnictwo Uniwersytetu Wrocławskiego. ISBN: 83-229-2767-0

[1] Dystópia ako opak utópie (negatívna utópia) je žáner, ktorý predstavuje katastrofickú víziu ľudskej existencie a spoločnosti. V jej centre je zobrazenie a spochybnenie totalitného riadenia spoločnosti jednou vládou či systémom, spoločnosť je ohrozená  predovšetkým politickými ideológiami ako fašizmus či komunizmus (SLP 2006, s. 17). Antiutópia a dystópia nie sú v pravom zmysle synonymá, hoci sa často zamieňajú. Dystópia je opakom utópie, prezentuje najhoršiu možnú spoločnosť. Antiutópia predstavuje spoločnosť, o ktorej si ľudia myslia, že funguje bezchybne, ale opak je pravdou. Dystópia sa vyvinula z antiutópie v 20. storočí a je viac spojená s totalitným politickým režimom ako antiutópia. Pozri napríklad:  What is the difference between dystopia, utopia and anti-utopia? [online] 2019 [2019-02-18] Dostupné z:  https://www.quora.com/Is-communism-a-utopia-or-dystopia.

Dystópia súvisí so sci-fi literatúrou, ba občas sa považuje za jej podtyp predovšetkým kvôli využívaniu vedeckofantastických prvkov a zobrazovaniu technopesimizmu, odľudštenej technickej civilizácie, v ktorej sa moderné vynálezy často obracajú proti svojmu stvoriteľovi. V dystópii sa tiež objavuje  motív odcudzenia, za ktorým sa často ukrýva aj nostalgia za starým, prirodzeným a autentickým svetom (Matejovič 2012).

[2] Kyberpunk ako variant sci-fi literatúry sa vyvinul v 80. rokoch 20. storočia, za jeho zakladateľa sa pokladá dielo Williama Gibsona Neuromancer (1984). Hoci kyberpunk v čistej forme sa objavuje zriedkavo, jeho znakmi či motívmi sú najmä dej situovaný do mestského prostredia, pozornosť zameraná na vnútro človeka, ktorý už však nestojí na jednom konci opozície ľudstvo – technológia, ale je jeho súčasťou, čím sa vytvára postava kyborga – hybrid človeka a počítača. Výrazným motívom je tiež kyberpriestor  ako virtuálna realita, ktorá pohlcuje človeka a stáva sa jeho jedinou realitou fungovania (SLP 2006, s. 90-91.).

[3] Viacerí recenzenti dávajú Dieru do súvislosti s Bratislavou, ktorá ju predstavuje vo viacerých znakoch ako topografia, štrukturalizácia a Ríša v ich ponímaní predstavuje Slovensko, ktoré je pod ruským vplyvom (Holetzová 2017), (Halvoník 2018).

[4] Práve kvôli tomuto využívaniu tzv. vysokých, intelektuálne náročných tém v dielach M. Hvoreckého, ktoré sú však podávané splošteným spôsobom, môžeme hovoriť o tzv. midculte v slovenskej literatúre.