(úryvok z pripravovanej knihy)
Omývajte jej pohlavie studenou vodou, radili mame staré ženy, keď som sa narodila, pohľad na moju utýranú tváričku jej to však nedovolil, žiadna studená voda, vari stačí len pootvoriť dvere do toho kriku, čo je v ňom? Čo je v ňom? Kričiace novorodeňa, je tam toho, ktoré nie je?
Ale plač neutíchal, možno mi napokon umývala pohlavie studenou vodou, to nikto nezistí, rozhodne to nepomohlo. Len dotykom ma utíšila, len priložením na telo. Bez jej tela bola som len vreštiacim deckom, už sa neusmievala, pootvor dvere do kriku, keď si vyčerpaná, dieťa sa ťa drží ako kliešť, pästičkami, ktoré inak dokážu zovrieť tvoj prst, ti búši do tváre, nemôžeš vyjsť s kočíkom na prechádzku, dieťa len kričí a nemôžeš zostať chladná a mať solídny výraz, v skutočnosti bojuješ o život a chceš si búchať hlavu o múr. Treba nájsť príčinu, možno uvoľnená plienka či príliš tesná košieľka. Ale mama začala žiť dvojitý život, umiernená milá tvár pred ostatnými a zamračené, vyčerpané čelo predo mnou, pred svojou malou. Od chvíle, čo som po vyliahnutí sa z maternice zalapala po dychu, neprestala som nariekať. Bez troch týždňov päť plných rokov. Plač bol ťahavý, plytký, organizmus mal vyrátané, koľko udrží malé srdce. Je hladná je hladná, tvrdili doktori, rozmaznaná je, furt na rukách, hovorili susedky, „Kupovala som sušené mlieko a liala ho do teba celé dni. Jedla si spokojne, ale len čo som ťa uložila, opäť len plač.“
Nie je to hlad, ani hnev, ani bolesť, ale niečo skryté… povedal taký pánko, mame dal jeho číslo mestský policajt čo ho k nám zavolali cudzí, tento liečiteľ pomôže vám aj celej ulici.
Všetci ma počuli, celá naša Podvážska cesta. To susedia z vedľajšieho domu zavolali mestskú políciu, že ma týrajú. Plač každý deň, kvílivý a strašidelný, zapísali si na dispečingu a zaklopali nám na dvere. Mama s kruhmi pod očami sa roztriasla, schúlila sa do klbka priamo pred nimi na pohovke v kuchyni, mňa objala, pripútala k sebe a tak vzlykala, kým tam stáli. „Chcela som len uvariť polievku,“ nevedeli o čom hovorí, ale keď sa všetko upokojilo, vysvetlila im, že to dieťa treba mať stále pri sebe. Na rukách, hoci aj na nohe, priviazanú, na chrbte, na hrudi, končekom prstov sa jej dotýkať aj keď dáva prať, aj keď miesi cesto, vyberá schránku, čistí topánky, prezlieka si spodnú bielizeň. Nepretržite. Bola som naozajstné bremeno. Narodila som sa so zlatistými vlasmi, polročnej sa mi husté kučery stáčali sa do poloblúkov ako šupky z cibule, no nikto nevidel tú krásu. Nevedomky som manipulovala všetkými naokolo, ľudia boli anestetikum a len keď ma držali, upokojila som sa. Vtedy mizli bordové škvrny na tele a teplota klesla okamžite.
Mala som takmer päť rokov, absolvovala vyšetrenia rôzneho typu, nič nenašli – len plač neustával. Detský psychiater mal oblečené tepláky a ukazoval mi obrázky predmetov. Núkal mi bábiku, aby som ju čičíkala, povykladal drevené kocky, rozprával o ježkovi, ktorý ostňami zranil žabu. Všetko si pamätám. Rodičia strácali rozvahu a takmer uznali, že je to vážna psychická porucha a moje kognitívne schopnosti sú narušené a nikdy nebudem ako iné deti. Nikto si doma nepoložil otázku, čo sú to kognitívne schopnosti, to po prvé. A po druhé: všetky iné deti sú iné. Nebála som sa odlúčenia, už som bola. Od všetkých tých iných ma odlišovala neschopnosť odpovedať na základnú otázku: prečo, (kurva, boha, kristepane, buď už ticho), plačeš? Sto ráz denne. Čo ti je? Aj ma bolelo aj nebolelo, čosi ako tá piata chuť, volá sa umami, ani sladké ani kyslé ani horké ani slané, chutila som ako umami. Chrbty mojich malých rúk vyzerali ako fakle, fialkové, bordové, s presvitajúcou krvou. Škvrny pripísali plaču. Teplotu pripísali plaču. Vyschnutú vianočnú ružu v predsieni pripísali plaču. Pritom to bol dôsledok, nie príčina. Ale akonáhle ma niekto dlhšie podržal, prechádzal mi dlaňami po predlaktiach, na deke sa o mňa opieral otcov členok pod vyhrnutou nohavicou, len čo ma na schodoch pohladila malá Erika, bolo mi lepšie. Naťahovala som sa po mame, po susede, po jej deťoch, aby ma držali, zavesila som sa do poštárky, aby ma musela striasať a odtískať, podržať na chvíľu. Zakaždým som sa na tri štyri hodiny upokojila. Na rad prišlo vyšetrenie kožnej citlivosti. Na prsty mi nakreslili mriežku, oči zaviazali šatkou. Mriežku prekreslili aj na chrbát malej ruky. Mama s lekárom sa zhovárali o hudbe, začal s tým on, a že chcel byť foniater, túžil skúmať hlasivky, ale ľudia by mu nedôverovali. Bola medzi nimi náklonnosť, mama pravdepodobne nerozumela tomu, že ja rozumiem všetkému, hraj sa, povedali a ona vytiahla laskonky zabalené v hodvábnom papieri. Jedli ich a pili kávu, v ordinácii. Jeho vysoký, dievčenský hlas sa mi vpíjal do hlavy, teplé malé ruky držali moje detské dlane a keď zo stola zhrnul omrvinky, skúmavo mi po nich prechádzal prstami. „Umiestnime mriežku na dorsum manus, na palmárnu stranu predlaktia a aj na chrbát ruky.“ Všeličím sa ma dotýkal, na tej mriežke, na štvorčekoch nakreslených na koži. Pierkom. Tenkou ihlou. Tupou tyčinkou, prešiel mi po ruke kockou ľadu aj horúcou kovovou paličkou. Na všetko som reagovala primerane. Predmety s vyššou teplotou som pociťovala ako teplé, s nižšou ako studené. To, čo pichalo, ma pichalo. Vo vzorke krvi, ktorú zo mňa vytiahli tenkou ihlou, sa ani predtým ani teraz nenašiel nijaký zápal, ani nadbytok či nedostatok neviditeľných vecí.
„S teplotou sa jej zakaždým vyhadzujú bordové škvrny na tvári aj na rukách,“ hovorí mama.
„Ale ako sa to deje? Kedy presne ich spozorujete, pani Snebergová? Malvína? (mama sa volá Malvína).“
„Veď neviem,“ rozplače sa matka. Hodvábny papier po laskonkách sa vystiera v smetnom koši.
„Pýtam sa jej, Vaneska, bolí ťa niečo? A ona si siaha na tvár, toto ma škriabe, ruky má červené, ale nie je to ekzém.
Vidíte, teraz na nej nič nie je vidieť… Ráno sa decko zobudí bordové a s teplotou a po pol hodine, len čo sa umyjeme a oblečiem ju, je v poriadku. No potom mi volajú zo škôlky, že mám prísť, je uplakaná a opäť má teplotu a tak to ide dookola. Keby to bol ekzém, pretrval by, nemá hlieny, nekašle, ani nedýcha plytko, vyprázdňuje sa normálne…“.
„Večer ju nachystajte, už večer ju oblečte akoby ste išli sem a ráno len príďte. Rovno z postele. Vôbec sa jej nedotýkajte,“ povie lekár.
Prišla som tam rozpálená, s červeným výsypom na čele a okolo uší. Bolel ma každý kúsok kože. Teplota je zápal, tak sa to učili a skamenení vtedy ráno na mieste zisťovali, či je vzorka krvi naozaj moja, brali mi ju znova a znova, bola moja. Jej analýza nepotvrdzovala žiadny zápal, moja teplota a krvavé ruky a červené viečka ho len predstierali. Doktor s piskľavým hlasom ma držal za zápästia, díval sa mi do tváre a ja taká malá som videla, že to už vie. Vyšetrenie taktilnej citlivosti dokázalo, že som závislá na dotýkaní.
„Musí sa dotýkať. Treba pokryť väčšie plochy, jej kožné receptory sa potrebujú zachytávať o iné, o cudzie kožné bunky, je to Heddin syndróm. Ak sa jej pokožka nestretne s inými ľudskými bunkami vo chvíli nástojčivej potreby, drobné cievne riečisko pod kožou sa naplní za veľmi krátky čas krvou a koža nadobudne fialový povrch. Teplota vybehne okamžite. Nervové zakončenia na končekoch prstov, na predlaktiach, na predkoleniach a spodných častiach nôh sú tak husto pokryté akceptabilnými bunkami, až sa prekrývajú, sami sebe zavadzajú. Len keď narazia na cudzie, nastane pokoj. Mozog dostane signál, že je sýty. „Malvína…,“ zavolá mamu k mikroskopu. Mám zápästie položené pod šošovkou. Malvína Snebergová k nemu priloží svoj ukazovák. Vidím jej úzky necht s bielym polmesiačikom na lôžku. Čakáme. Jej drobný dotyk zo mňa sníma bolesť a tíši horiace cievy. Oni, dospelí, sa dívajú do mikroskopu. Hlavy majú pri sebe.
Koža sa najedla. „Už vieme, prečo máva červené, prekrvené hánky, chrbty článkov prstov, je to akoby jej telo obsadili červené mravce a pohryzkávali si raz tu raz tam. Niekedy ich je desať, inokedy stotisíc… Bez dotykov má zvýšený tlak a teplotu stabilne okolo tridsať osem, to je pre telo vyčerpávajúce. Preto sa vám stále motá pod nohami, chytá vás okolo členkov, žiada sa na ruky. Nezomrie, ani nebude trpieť neznesiteľnou bolesťou, ale nutkavá potreba jej pokožky je spojená s diskomfortom. Nechajte ju chytať každého človeka, ktorému to nebude nepríjemné. Ak je v blízkosti inej osoby, receptory alergickej citlivosti sa budú správať akoby volali o pomoc. Buďte s ňou. Dávajte na ňu pozor. Jej receptory sa vždy budú chcieť dotknúť a vždy budú chcieť byť stimulované, čo, prirodzene, nie je možné, nemôže sa predsa celý život chytať cudzích ľudí. Ale my nájdeme cestu… Heddin syndróm, už som si to naštudoval, volal som doktorke Blažíčkovej, zaoberá sa psychosomatikou a myslíme si, že Heddin syndróm je okrem alergickej precitlivenosti aktivovaný aj prostredím vnútornej stability či nestability. Môžeme jej podať antidepresíva, bežne sa používajú na kožné poruchy a nie sú návykové, pani Snebergová.“
Hlavu mám položenú mame na kolenách, sedia pri sebe, mám autíčko a narážam ním do jeho rúk zopnutých na stole. Je február, o tri týždne mám piate narodeniny.
„Neviem, čo mám robiť,“ povie mama. „Je nematerské povedať áno a rovnako povedať nie. Ale… ide o dotyky, hovoríte. O nič viac. Na to antidepresíva potrebovať nebude.“
(napísanie knihy podporil Fond na podporu umenia)
Foto: Juraj Starovecký
Vanda Rozenbergová (1971) je absolventkou žurnalistiky na FFUK v Bratislave. Pracovala ako učiteľka, robila cenové ponuky na drevené okná, živila sa aj prácou v stávkovej kancelárii. Do roku 2019 bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispievala do rozhlasu literárnymi príspevkami pre Miniromán. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Venuje sa aj výtvarnej práci, maľuje nepriehľadné obrazy na sklo. Mala dve samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných troch kníh. V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky. V roku 2018 kniha Tri smrtky sa plavia. Je spoluautorkou knižnej verzie večerníčka Websterovci. Žije v Prievidzi a v Piešťanoch.
