Alfonz Bednár: Kolíska
V 50-tych rokoch dvadsiateho storočia vyšiel román A. Bednára Sklený vrch a neskôr zbierka noviel Hodiny a minúty. Obe prózy sa vymykali vtedajšiemu charakteru literatúry socialistickému realizmu, ktorý nadobudol schematickú podobu. V emblematických dielach socialistického realizmu môžeme hovoriť zjednodušovaní zobrazovanej skutočnosti, čierno-bielom videní postáv, pátose pri zobrazovaní protagonistov (postavy hrdinov z SNP) a obracanie sa k lepšej budúcnosti.
V spomínanej zbierke Hodiny a minúty sa nachádza novela Kolíska. Dej tejto prózy začína procesom s partizánom Majerským, ktorý počúva Zita Černeková z rádia. Na súde má vypovedať aj jej manžel Mišo Černek. Proces v Zite vyvolá spomienky na noc spred siedmich rokov, kedy sa odohrala udalosť, ktorá súvisí s prebiehajúcim súdom. U Bednára do fabulárneho času často vstupuje minulosť, prelína sa s prítomnosťou alebo je prítomnosť použitá ako rámec pre udalosti, ktoré sa odohrali v dávnejšom čase.
Aj v novele Kolíska sa prítomnosť stáva rámcom pre rozprávanie udalostí odohrávajúcich sa v minulosti. Jadro rozprávania sa presúva do obdobia konca druhej svetovej vojny po zatlačení odboja do hôr. Partizán Majerský utečie od svojej jednotky kvôli zdravotnému stavu. Náhodou hľadá útočisko v dome Zity Černekovej, svojej bývalej milenky a súčasne manželky veliteľa partizánskeho oddielu Miša Černeka. Zita má v dome v kolíske chorého syna. Majerského ukryje napriek tomu, že v ich dedine (Lieskovom) sa nachádzajú nemecké jednotky. Schová Majerského do postele a zakryje ho perinami.
V chalupe u Zity Černekovej obe postavy vstupujú do situácie s potencionálnou hrozbou smrti. Tvarovanie deja v tejto časti novely má veľmi blízko k existencialistickej próze. Postava Majerského a Zity sa ocitajú v hraničnej situácii, najmä potom, ako do domu príde jednotka SS. Existenčné ohrozenie postáv autor tematizuje cez rôzne motívy telesnosti, pars pro toto:
„…chvela sa v strachu a bála sa vyrovnať, pohnúť…začala sa pri teplom sporáku potiť na celom tele (…) a až začne smrdieť (…) Zitou sa prehnala triaška (tamže, s. 375,385, 386) triasol sa, mokrý bol na celom tele (…)rozosmiala sa tenkým, nesvojím smiechom, piskľavým chichotom (…)slabli jej od nich nohy, tŕpli ruky a hmlilo sa jej v hlave“ (Bednár 2008, s. 363 – 386)
Okrem telesných prejavov strachu môžeme vnímať zasiahnutie protagonistov tragickým dejom cez reč postáv. V úvode scény, keď sa Majerský objaví v chalupe Zity Černekovej, sa ich dialóg stáva nelogickým, nenadväzuje na seba, v prehovoroch sa nachádzajú apoziopézy. Rozum vo vypätej chvíli nedokáže kontrolovať reč.
„(…)Nie, nie – ale – odíď, Jožo, preboha!, Nemci sú v dedine – ale počkaj (…)čo je? Kde si sa tu…?Načo si sem prišiel? Ku mne? Bože, čo teraz?“
„Zitka!“
„Nie, Jožo – ale počkaj – nie, odíď, ber sa mi z domu, choď si niekde inde – !“
(…)„tak ako si – potom ti donesiem niečo teplého, ohreješ sa, povieš mi, čo si…Tu povyše nás pred Hankovou chalupou stojí vojak. Nezbadal ťa?“
„Ale, Zitka, ja – nie, nezbadal, ale ja idem! Bol by strieľal.“
Ľahni si.!“(tamže, s.349 – 351)
Prejavy strachu identifikovateľné v reči postáv môžeme vnímať aj v konaní. Zita najprv váha, posiela Majerského preč, vzápätí ho ukrýva. Potom bojuje s výčitkami, či ho mala ukryť. U Majerského je to podobné. Neodchádza, a predsa ľutuje, že u Zity ostal, prehodnocuje svoj útek od partizánov atď. Cez minuciózne motívy tela, cez reč a konanie postáv (o ktorom sa pochybuje) vytvára Bednár plastický obraz človeka bojujúceho so strachom.
Ďalším dôležitým motívom, ktorý dokresľuje úzkostnú atmosféru deja, je uzavretý priestor izby, kde je Zita s chorým chlapčekom a spolu s ňou sedem nemeckých vojakov. Podobne priestorovo a dokonca aj pohybovo je obmedzená postava Majerského ukrytého pod perinami: „Prezimenú ruku si zdvihol k tvári, nadvihol si nad hlavu podušku a rukou prešiel k prikrývke, aby sa mu ľahšie dýchalo. Poduška mu klesla na tvár a na vystretú ruku a opäť ho začala dusiť.” (Bednár 2008, s. 345)
V novele Kolíska sa na vykreslení existenciálnej situácie okrem priestoru podieľa aj motív času. Čas je v konkrétnej dejovej línii ohraničený jednou nocou. Cez optiku postáv Zity a Majerského vnímame čas ako raz dlhý a inokedy príliš krátky. Postavy očakávajú vlastnú smrť alebo vyslobodenie. Nastáva tu istý paradox, ktorý Bednár umocňuje motívom kolísky. Kolíska sa stáva symbolom zrodu a zároveň smrti: „Kolíska a hrob (…)V kolíske a hrobe sa človek najlepšie vyspí.“(tamže, s.371)Vydáva pravidelný zvuk, evokuje rytmus pripomínajúci tikot hodín. V spojení s postavou Zity motív kolísky hromadí napätie. Postave Obmanna (veliteľa SS) kolísanie pripomína zvuk dieselového motora poháňajúceho mlyn. Taký mlyn vlastnila jeho rodina. Spomienky Obmanna na šťastné detstvo naďaleko Ahlenu čitateľa vytrhávajú z napätého, ba až tiesnivého času, ktorý prežíva aktuálne Zita a uvoľňujú napätie. Reminiscencie Obmanna sa stávajú retardačným prvkom v deji a zároveň sú v ostrom kontraste s tým, kým je postava Obmanna tu a teraz. Z Obmannovho vnútorného monológu je jasné, že si uvedomuje koniec vojny a prehru nemeckých vojsk. Napriek tomu, je ďalej v pozícii neľútostného vraha: „Má v sebe novú morálku – podľa nej možno eliminovať, koho človek chce, pretože požiadavkám takej vysokej morálky nemusí nikto vyhovieť, nemôže (…). (tamže, s.370) Čas tu, v rovine minulosť (chlapec, ktorý sa hrá s bratom pri mlyne) – prítomnosť (veliteľ SS jednotky), zintenzívňuje vnútornú tragédiu postavy.
Tvarovanie času má u Bednára svoj význam. „Konfrontáciou odlišných časových plôch sa môže, ale najmä nemusí potvrdiť charakterová identita človeka; človek nie je iba taký, aký bol „predtým“, ale aj taký, „aký je teraz.“ (Rakús 1982, s.125) Bednárova práca s časom tak často napomáha modelovaniu viacvrstvových, rozporuplných postáv. Bednár nezjednodušuje ľudské konanie a myslenie. Na rozdiel od schematicky ladených súdobých diel sa napríklad postava Majerského (účastníka SNP) vôbec nejaví ako hrdinská a postavy nemeckých vojakov sú tiež diferencované.
V minulosti bol Majerský podvodník, ktorý okrádal na veľkostatku robotníkov. Aby sa očistil, obviní falošne Zitu a jej matku, pričom so Zitou udržiava milenecký pomer. Od partizánov uteká kvôli problémom s očami. Choroba očí synekdochicky poukazuje na Majerského problémy vytrvať s partizánmi v ťažkých podmienkach v horách a nezmyselne čakať na svoj osud. Z Černekovho domu uteká, ale po výkriku svojej bývalej milenky strieľa do nemeckého vojaka a nakoniec zastrelí aj niektorých členov SS vrátane Obmanna. Stane sa tak akýmsi hrdinom „nasilu“. „ Bednár vystaví nejednu postavu situácii, ktorá ju úplne obnaží a urobí z nej hrdinu alebo zbabelca, respektíve zbabelca i hrdinu zároveň.” (Plutko 1986, s.45)
V rôznych časových rovinách vykresľuje autor postavu Černekovej ako plynúcu rieku. Zita je zasahovaná okolnosťami deja. Zdá sa, akoby jej chýbala vôľa pre tvorbu svojich vlastných dejín. Ku vzťahu s Majerským ju pobáda matka. Manželstvo s Ragalom je zas výsledkom Majerského vlastných záujmov. Černeka si protagonistka vezme z núdze. Keď príde vojna, ich dom, šťastnou náhodou, nevypália, hoci je Černek pri partizánoch. V tú noc, keď sa v jej dome objaví Majerský, rozhodne sa ho ukryť. V krízovej situácii zachraňuje ľudský život, čím ohrozí seba aj chorého syna. Objavujú sa pochybnosti, strach. Celý večer Zita prehodnocuje svoje rozhodnutie a znova si ho potvrdzuje. Jej hrdinstvo autor neidealizuje, ukazuje na ňom ľudský zápas altruizmu so strachom o život.
Koniec novely je situovaný do prítomnosti, kde pomaly končí vypočúvanie Majerského a zaznie rozsudok. Domov prichádza z pojednávania Mišo Černek. Majerského odsudzujú a Zita neverí manželovi, že vypovedal v prospech Majerského. Autor odkazuje touto mikrofabulou na monster procesy z päťdesiatych rokov. Novela končí otvorene a ťaživo. Autor necháva čitateľa, rovnako ako Zitu, v pochybnostiach, ako v skutočnosti Černek vypovedal. Zita sa tu opäť dostáva do prúdu okolností, ktoré vníma ako nezvratné, vôľou nezmeniteľné:,,…Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije – a Mišo to vie. Pomstí sa…”(Bednár 2008, s.398)
Bednárova zbierka noviel Hodiny a minúty spolu s románom Sklený vrch umelecky nadviazala na literatúru tvorbu po druhej svetovej vojne pred udalosťami, ktoré uviedli literatúru do područia ideologizmu. Mnohoprúdovosť v literatúre driemala. K problému existencionálnej krízy spôsobenej vojnou sa vrátili niektorí autori, ktorí so svojimi debutmi počas obdobia schematizmu otáľali: M. Rúfus, M. Váleka A. Bednár. (Marčoka kol. 2006, s. 22) Pri A. Bednárovi môžeme ešte spomenúť návrat k individuálnym, a nie kolektívnym, problémom človeka. Bednárove postavy sa potrebujú konfrontovať s vlastnou minulosťou, zistiť jej presah do prítomnosti. Nielen tematicky, ale aj formou (napr. V Sklenom vrchu ide o denníkové zápisky) svojich próz sa Bednár vyrovnal európskym autorom.
Zoznam použitej literatúry:
BEDNÁR, Alfonz.2008. Sklený vrch a iné. Bratislava: Kaligram, ISBN 978-80-8101-135-1
PLUTKO, Pavol. 1986. Alfonz Bednár. Bratislava: Slovenský spisovateľ
RAKÚS, Stanislav. 1982. Próza a skutočnosť. Bratislava: Smena
MARČOK, Viliam a kol. 2006. Dejiny slovenskej literatúry 3. Bratislava: Literárne informačné centrum, ISBN 80-89222-08-0
Veronika Benikovská (1986) vyštudovala estetiku v kombinácii so slovenským jazykom a literatúrou na Prešovskej univerzite v Prešove. Popri rodine sa rada venuje umeleckému prednesu, literatúre pre deti a mládež a komiksu. Žije v Žiline.
