(Ukážka z prológu a úvodných kapitol/spevov fantasy románu Dediči posmrtnej ríše, voľne inšpirovaného autorkinou víťaznou poviedkou MCF 2019 Spevy troch posmrtných ríš.)
—————
Toto si hovoria o počiatku Dräkavlšania. Väčšinou pri zbere zdravej úrody.
Vzduch bol ako duch. Chodil, skákal, prevracal sa. Sem-tam sa rozbehol a smial ako víchor. Panna Ilmatar, biela kráska zahalená do čipkovaného plášťa, sa jediná vznášala v svrbivých dutinách vetrov a meluzín. Vietor ju kŕmil hlukom, vzduch tichom a víchrica – tá bola najnemilosrdnejšia – ničím. Svet Ilmatar sa nezačínal a nekončil. Len sa hnal a ona s ním. Cítila sa odtrhnutá – nevedela od čoho; vytrhnutá – nevedela odkiaľ; roztrhnutá – nevedela kým. Pohadzovalo si ju prázdno v prázdne.
Ilmatar trpela. Volala do vzduchu i víchra: Zlom! Aspoň zlomok mňa!Niekde musí byť hĺbka a výška. Niekde musí byť hlas a tón. Niekde musí byť miesto, kde sa vetru ostro stavajú do cesty. Vo svojom čase bez dní a rokov nedokázala vymerať obdobie medzi svojím volaním a odpoveďou. No odpoveď prišla. Na krídlach striebornej kačky. Preletela okolo Ilmatar a Ilmatar v sebe zrazu objavila pohyb. Vlastné telo. Rozhodla sa spadnúť. A tak padala a padala. Ó, šťastný pád, spieva sa v dräkavlších i leivitöirských piesňach dodnes. Na tom sa obe pevniny zhodnú. Spadla do hudby a sily. Pocítila vlny. More ju uchvátilo. Bolo hlboké a vysoko nad ním žilo nebo. Bolo životaschopné. Toto hľadala. Kráčala po morskom dne živá. Po prvý raz. Zamilovala si vodu. A potom si uvedomila, že si dokázala niečo zamilovať. Žijem.
Dlho sa brodila vlnami a korálmi, predlho pila dary vlhkosti a piesočnej tmy. Až sa jej v prsiach i srdci nahromadilo napätie. Stále málo. Niekde musí byť Niekto. A tak začala hľadať. Podmorský svet prešliapala celý. V ňom bola sama. Nazrela pod balvany, riasy, do každej jaskyne. Prikázala teda svojmu telu vyplávať k hladine. Vysunula čelo a oči a uvidela striebornú žiaru. Kačka! Moja pomocnica! Osloboditeľka! Celkom na ňu, odetá do vĺn, zabudla. Priplávala ku skale, z vrchu jej plynulo svetlo. Vyškriabala sa za ním.
Kačka sedela v kamennej prehĺbenine. Si to ty! Tvoje krídla roztrhli môj dusivý vzduch! Si jediné svetlo široko-ďaleko. Dovoľ mi zostať v tvojom hniezde. Kačka sa zamrvila a spod peria jej vykukli štyri vajcia: biele, zelené, modré a železné. Sedíš na novom živote! Odkedy Ilmatar zažila prelom nebytia a bytia, dokázala rozpoznať život v každej podobe. Posadila sa ku kačke a odvtedy svojím dychom, rukami, vlasmi zohrievala jej vajcia. A vždy keď sa strieborné svetlo na istý čas vzdialilo, vybozkávala len jedno. To železné. Moje vajíčko. Teba cítim až v kostiach, teba žijem. Každým ďalším bozkom sa vajce zväčšovalo, rozhýbalo, roznežnilo.
Až raz v neprítomnosti striebornej matky puklo. Ilmatar začula príťažlivý hlas: Som tu. Ilmatar. Počúval som ťa, ako na mňa čakáš. Som tu. Tvoj. Ilmatar vykročila do tmy. No počkaj chvíľu. Praskanie škrupiny mi poranilo tvár i hruď. Môj dotyk nie je ako tvoja čipka. Miluješ ma takého? Ilmatar načiahla prsty a zaborila ich do jednej z jeho rán. Toto bol Niekto. Milujem ťa. Našli sa po hlase, pritúlili a splynuli.
Vtom priletela kačka. Zasvietila im do tváre a Ilmatar uvidela, komu sa na skale nad morom oddala. Kostnatému hrbáčovi v plášti z krvi, deravej tvári bez očí, koži s vytŕčajúcimi kusmi ocele. Žiadne ranky po škrupine. Čo som to urobila! V Ilmatar sa začali diať bolestivé veci. Niekto sa v nej hýbal a chladli jej prsia.
More sa rozbúrilo, obloha zablysla. Z ostatných vajec tiež vyliezli bytosti. Z bieleho ľadový starec, no s očami a bez krvi; zo zeleného urastený muž s chlpatými rukami a hruďou a z modrého nádherný mládenec so šupinami namiesto vlasov. Postavili sa k hrbáčovi, a hneď akoby sa v nich zastavil život. Nad ich skamenené hlavy sa vzniesli traja bohovia a jedna bohyňa. Tapio, boh z Metsoly – ríše lesov a riek. Ahti, boh z Ahtoly – podmoria. Tuoni, boh z Tuonely – ríše podsvetia. A Louhi, bohyňa z Pohjoly – ríše mrazu. Prehovoril Tapio. Nadýchol sa, akoby mal svojím výdychom ohnúť polovicu lesa: Dostala si dar. Dar poznať prázdno, volanie, odpoveď, svetlo, hlbiny, hniezdo, život. Potom prehovoril Ahti a v očiach mu plynula smutná voda: Mohla si vybrať otca svojmu potomstvu. Mohlo niesť plody lesov, plody riek, plody zimy či plody smrti. Vtom vykríkla Louhi, bohyňa s pásom ostrých krištáľov pod rebrami: Nič horšie si na nás nemohla privolať, hlupaňa! Zverila si Smrti ďalšie kráľovstvo! Jej bôľ mrazil. Tuoni sa rozrehotal: Som Veľký kráľ! Jeho radosť bodala do Ilmatar ako pôrodné bolesti.
Biela kráska, už poškvrnená temnotou a počatím, padla k zemi, rozkročila nohy a začala rodiť. Tapiovi prišlo nešťastnej rodičky ľúto, ale nikto z nich sa jej nesmel dotknúť. Iba Tuoni. Ahti tesne pred zmiznutím do morských hlbín ešte vyriekol: Keby si počkala s kačkou, kým popukajú všetky škrupiny. Ách, bez svetla si chcela milovať. Tapio sa vrátil k svojim lesom, Louhi zúrivo k svojim bielym kopcom. Tuoni zostal pri Ilmatar a čakal.
Porodila chlapca a dievča. Galiama a Galjanku. Ľudia. Moji služobníci. Ilmatar sa pozviechala a pritisla si deti k sebe. Nechaj ich žiť. Triasla sa. Budú žiť. Ale prídem si po ne. Ilmatar stuhla. Kedy?! Na to jej Tuoni neodpovedal. Nikdy. Len sa nadýchol, roztiahol hrudník a vytrhol si dve rebrá. Jedno hodil naľavo od skaly, druhé napravo. Vyrástli z nich dve zeme. Dräkavlš a Leivitöirya.
Vraj tesne pred vyhodením ľavého rebra zaplakali Galiam a Galjanka celkom naraz a Tuoniho stisk zjemnel. Preto z neho vytryskla Dräkavlš, zelenšia zem ako tá z pravého rebra. Sem prišla Ilmatar so svojimi plačúcimi deťmi, tu ich vychovala, milovala, tu Galiam a Galjanka započali ľudstvo. Ich štyri deti Galio, Galana, Galiena a Galiem priniesli tvár ľudstva. Keď Ilmatar videla, že sa rozrastajú a prekypujú životom, stiahla sa vo svojej starobe do Leivitöirye, do zeme močiarov a nežičlivých vrchov. A tak prvá smrť, prvé víťazstvo boha Tuoniho, zakotvilo v Leivitöiryi. Až po storočí naplno zabývali túto zem potomkovia Galieny a Galiema. Tie umrnčanejšie a vyziabnutejšie vnúčatá čarokrásnej Ilmatar.
Chalalichchuhurá.
Tak spieva Šakľovec. Mesto pevných a vysokých hradieb rastúcich zo zeme ako zubiská obrovskej vlčej tlamy, širokých ako rozšliapnutý chrbát čierneho draka. Až traja bruchatí Šakľovčania by po nich mohli kráčať bok po boku. Dal ich postaviť saan (načasdržiteľ) Hadsen Predvídavý pred vyše sto rokmi. Proti vtedy nevyspytateľným Lavačanom z Leivitöirye. Preto niesli kus jeho mena – Hradby Hadsenoin. Boli pýchou Šakľovčanov. Biely kameň, na každom desiatom kroku vežička so štyrmi šakalími hlavami, brána ukutá poctivými rukami kováčky Kiivy. Chránili prístavné mesto bohaté na meď a hodváb.
Mesto, kde sa pestoval rozum i lesť a kde hniezdil hádam najvyšší počet vidiem. Spravoval ho saan Agund Opustený, staručký muž, ktorý v posledných mesiacoch už len ležal v posteli a striedavo strácal zrak, pamäť i hlas.
Opatrovala ho azda najtenšia ženská v Šakľovci – Jaska. Narodila sa v Drakalke, ale v štrnástich rokoch ušla z domu a tu sa naučila tkať a kliať, až sa pretkala a prekliala do Agundovho domu. Dokázala hromovať na hocičo neuveriteľnými slovami (pani Esu to rozosmievalo), utkať všetko, čo si rozkázali a i veľké množstvo tých najhrubších plášťov a plachiet sama odniesť, vyniesť, zniesť, preniesť. Jej ruky boli ako železné ihlice. A tak Agundovi a jeho manželke Ese prenášala choré deti z kolísok do postelí, z izbíc do komôr, z komôr do záhrady.
A nakoniec sa preniesla k smrteľnej posteli samotného šakľovského saana. Keď zastonal obrátený napravo, naložila si ho na ruky a doteperila na kreslo pri okne. Ak zaskučal so zavretými očami, na chvíľu ho nadvihla a podržala, kým sa mu neuvoľnil postláčaný chrbát a zadok. A keď zaslzil obrátený naľavo, vytiahla z truhlice ohromne ťažké ženské šaty z medvedej kožušiny a opatrne ich rozprestrela vedľa svojho pána. Agund vždy zavzdychal, Esa, Esa, ach, nebesá.
Písaval manželke ľúbostné verše, ale nikto ich nikdy okrem nich dvoch nečítal. Len sa o tom hovorilo a pani Ese tajne závideli dcéry, manželky i matky okolitých saanov. Spolu priviedli na svet šesť detí. Päť dievčat a jedného chlapca. Všetky dcérky im zahynuli ešte ako batoľatá, iba najmladší syn Agumd prežil. Esa umrela, keď sa blížili Agumdove tretie narodeniny. Nevydržala ten strach, či sa aspoň jej poslednému dieťaťu podarí uniknúť akejsi lepkavej kliatbe ich rodu. Nedožila sa jeho víťazstva.
Agumda vychoval zlomený a mlčanlivý muž. Málokedy sa oslovili otče a syn môj. Agumd vyhľadával život mimo Šakľovca. Jazdil na svojom ebenovom žrebcovi Vilim až do Lesa tichoty v Dračej noci. Bola to úrodná pôda pre bylinkárov, liečiteľky a vidmy. A Agumdovo srdce tou najúrodnejšou. Skackal ako vyplašený králik, jachtal aj osamote sám pred sebou, krčil ramená, až sa mu takmer dotýkali pŕs. A nestvory Lesa tichoty (tak ich nazýval Agund v čase svojej telesnej sily) ho za to milovali. Uveril všetkým ich nápojom a bylinám, dal im obe dlane a celú dušu ako nahý chrbát ohnutý pod bičom. Liečili ho predpoveďami a uisteniami, nadájali lesnými vodami premenenými na žlté a sivé mlieka, uvádzali do snov s bytosťami, ktorým nerozumel, ale rád sa okolo nich motal. Vitaj, Agumd, múdry chlapček, tak si ho vinula k sebe vidmaJunka, jeho najvernejšia. Tlstý trup, ale nohy ako ihly. Uhrovitá, nabobtnaná tvár, ale vlasy husté, pevné a mladistvé. A nezoškrabla by si nijakú čarodejnícku bradavicu. Po prvé preto, lebo žiadnu nemala, a po druhé – rástli jej nehorázne krátke nechty. Nad nimi sa jej týčili oblé guče mäsa. Akoby to boli prsty bez prednej a zadnej strany. Len prsty.Pravda, to bola jedna z jej podôb.
Junku obdivoval zo všetkých najviac, od nej najradšej počúval, čo ho čaká. Ak jej nadránom zrástli pery, vedel, že v ten deň neradno nikomu odpovedať. Ak si podvečer trikrát cvrkla, ďalší deň Agumd nesmel nič darovať ani nič prijať. Mali nespočetné množstvo dohôd a znakov, symbolov a inotajov. Agundovo jediné preživšie dieťa sa chúlilo k Lesu tichoty stále tuhšie a tuhšie. Stále živšie a živšie v rodnom dome napĺňalo slová vidiem a bylinkárov. Nevychádzalo z izbice, keď Junku zaboleli kolená; erdžalo pri krboch, aby udupalo myšlienky ohňa. Esin syn, syn tej krásnej a prebolestnej ženy, jedinej dcéry súčasného staviteľa a zveľaďovateľa Dračieho hrotu – druhého prístavu na území Drakalky, majestátnejšieho – sa zamiloval do čiernych dní, hĺbok vystrašenia, do sily noci. Ostal z neho krátky tieň.
No spievať vedel bez jedinkého zakoktania či zabrblania. Vtedy sa trošku v Šakľovci dvíhala nádej. Vtedy sa Agumdovi s praskotom narovnávali ramená. A jeho tieň rástol. No keď Agund uľahol na smrteľnú posteľ, povolal Agumd svoje vidmy a bylinkárov, liečiteľky a s nimi všetky ich masti, kaše, mlieka z vody priamo k prahom Šakľovčanov i do samotného rodného domu. A spev ustal. Junke sa z neho triasli ruky až po lakte, a to bolo: Zlé znamenie, Agumd môj, múdry chlapček. Len spi. Spi len. Chalalichchuhurá.
Také bývali Agumdove posledné noci. Len niekedy k nim vtrhla Jaska, bez klopania a s rozžeravenými rukami. Ohromne rada rušila Junkine seansy. Raz ťa vysypem ako kýbeľ hovien, fuštuga! Aj s nechtíkmi! Jeden po druhom!
Drá drú kálí lej.
Spev Drakalky. Mesta s najveľkolepejším prístavom Dračí hrot. Kotvilo v ňom deväťdesiatsedem lodí a lodiek, člnov a pltí. Na jeho špici stála obrovská podobizeň nepokojného draka z čierneho dreva, ktorého zhotovil Gunnä, prapravnuk prvého majstra staviteľa Hunnura. Ich rod dedil starosť o zvelebovanie Dračieho hrotu už celé jedno storočie.
Hunnur prišiel s myšlienkou vytesať do pevných kamenných stĺpov, vysokých aspoň desať metrov, oči všetkých zosnulých saanov. Niektoré dlhé ako ryby, iné uzunké ako malíček. A drak sediaci chrbtom k prichádzajúcim lodiam, ale s nedôverčivou a ostražitou hlavou obrátenou tým istým smerom – to bola zase Gunnäova vízia.
Po pätnástich úmorných rokoch práce s obrovitým kusom čierneho dreva zo širokého stromu ojedinelého druhu (vyskytujúceho sa už len výnimočne, zvyčajne celkom osamotene mimo zvierat, svätýň a ľudí) ju naplnil do posledného detailu. Jeho drak, nazval si ho Tichý Besnivec, mal spočítanú a dokonale opracovanú každú jednu šupinu, zdvihnutý chvost so štyrmi ostňami, silné viečka, takmer odhodlané zavŕzgať – každý moreplavec sa mu tesne pred zakotvením zadíval do zatvorených očí a neochotne preglgol slinu strachu z vytesanej moci.
Drakalka jednoducho poznala Gunnäa ako Dračieho muža. Bol ich Pýchou a Silou a Príbehom. Rozprávali si o jeho tesaní všelijaké hrdinské historky. Napríklad o tom, ako jedno krídlo Besnivca ožilo, vzlietlo a zaútočilo na svojho tvorcu. No Gunnä zovrel kladivo, zaručal a potiahol drevenú silu naspäť k neživému trupu. Alebo i o takých chvíľach, v ktorých drakotvorca narazil pri hoblovaní Besnivca na jeho žily. Na jeho hustú čiernu krv. A nevydesila ho. Ani za mak.
Gunnä – legenda, čo postavila legendu. Samotný saan Drakalky, Aatami Hnedozubý, ho s rodinou pozýval na bohaté večere k svojmu stolu, kde ho naliaty šakľoveckým vínom volal pravým bohom Tapiom. „Ty máš v dlaniach obrazy lesov! Tapio si len skuvíňa kdesi medzi bobkami v tráve!“ Aatami nesvätil nijaké božstvo. Ani Tuoniho, Ani Ahti, ani Louhi. Ani len boha vojny Tursasa či boha mieru a pocestných Ilmariho.
Gunnä bol však pokornejší, než by sa od Dračieho muža očakávalo. Za Aatamiho rúhania chodil odprosovať boha Tapia a bohyňu Mielikki do ich najväčšej spoločnej svätyne až pri hraniciach so Šakalím Temenom. Vždy na ďalšie ráno po okázalej hostine nasadol na koňa spolu s jedinou dcérkou Esou, ktorá sa ho držala ako dojča prsníka.
Gunnäova manželka Lilim mala tvrdšiu povahu. Neprekážali jej nemiestne ódy na manželovo dielo. A Aatamiho zbožštenie Gunnäovej ľudskosti už vôbec nie. Nerozumela jeho cestám do svätyne ani radosti otca a dcéry. Nikdy ich nevyprevádzala. Neboli jedno. Žil medzi nimi dvomi drak. Tichý Besnivec. Pre Lilim bol obrovským zlatým dukátom, pre Gunnäa prstom srdca.
No keď Esa, vydatá za saana Agunda zo Šakľovca, zomrela od strachu o prežitie svojho jediného dieťaťa, Dračí muž zbledol a zakrpatel. Jeho žena napodiv zbledla a zakrpatela s ním. V súžení našli spoločný tlkot srdca. A Tichému Besnivcovi vraj v deň Esinej smrti pobledol chvost. Výrazne a desivo. Nikto sa však okrem Gunnäa neodvážil vyliezť na draka a pretrieť jeho drevo. Veď… čo ak je to kus mäsa a krvi? Čo ak je pod tými viečkami oheň?
A tak sa široké cesty, kráčajúce k prístavu, zvyčajne zaplnené kupcami, remeselníkmi, bitkami i krikom vyľudnili, zneisteli a stmavli. Dračí hrot chrapčal zrazu skôr ako Ničí hrot. Gunnä zaliezol do najspodnejšej izbice svojho domu a Tichý Besnivec sa bez svojho pána stal nebezpečným netvorom.
Prístav bol od toho dňa, a už je tomu trinásť rokov, domovom iba lodí putujúcich k Skalám plodov. Ostatné zrejme zakotvili v roztrúsených Ostrovčekoch bohyne Ilmari. Iba moreplavci lodí-pútničiek sa odvážili vyplávať spoza Tichého Besnivca a k nemu sa i vrátiť.
Skaly plodov lákali Dräkavlšanov už stáročia. Pokúšali sa presne zaznamenať dĺžku plavby k Skalám a pokoriť Leivitöirčanov, podradnú zem za Skalami plodov, zem starien a starcov, zem živých mokradí a hustého bahna, pretože od vekov sa predbiehali, kto z nich je k Skalám, v ktorých počala Ilmatar, bližšie. Neexistovali mapy, neexistovali záznamy plavieb.
Moreplavci-objavovatelia sa vracali nemí. Umŕtvení. Ktovie čím, ktovie prečo. No zakaždým si nová výprava verila. „My budeme iní, my sa nevrátime mŕtvi.“ A ďalší zase opakovali: „Žiaden mŕtvy návrat! Už nikdy!“
Nad Skalami plodov sa týčil Vrch Ilmatar. Tam si spomedzi vajec vybrala Panna vzduchu to železné, Tuoniho vajce. Jeho vrchol bol najodvážnejším cieľom všetkých odvážlivcov. Lodníci, ktorí čakali objavovateľov pred hmlou Skál plodov, boli jediní, čo podali dôkaz o tom, že ona naozaj žije. Obrysy jej ostrých brál vykresľovali ako neustále sa zväčšujúce a rútiace. Raz vysielali zelenú farbu, inokedy modrú. A boli lodníci, ktorí videli iba čiernotu.
Drá drú kálílejdádrí.
Dielo, z ktorého úryvok bol použitý v tomto článku, vzniká vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Dominika Madro sa narodila v roku 1990, vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave a následne dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Zvíťazila v prestížnych literárnych súťažiach rôznych žánrov – Poviedka 2016, Martinus Cena Fantázie 2019 a Poviedka pre deti 2019. Debutovala folklórno-mystickým románom Svätyne (KK Bagala 2019), ktorý vznikol z rozpracovania víťaznej poviedky Svätyňa. Píše rozhlasové rozprávky (O pyšnej vlne, Agátka a jej dobrodružstvo), recenzuje (najmä slovenskú prózu a žáner fantasy) a pripravuje okrem fantasy románu inšpirovaného fínskou mytológiou aj detskú knihu.
