Najnovšia knižka Víťa Staviarskeho Kšeft, z nej pochádzajú aj uverejnené ukážky, pozostáva z troch próz, ktoré spája prostredie jarmočného obchodu. V prvej časti Kšeft autor šťavnatým a vtipným spôsobom opisuje svoje zážitky z obchodných ciest. Novely Markova dcéraLoli paradička sú realistickými sondami do života jarmočných obchodníkov.

Z časti Kšeft

Ing. Purdeš
Kedysi som mal na trhovisku stánok s drogériou, práškami, saponátmi. Konkurencia vtedy nebola veľká. Baba vo vedľajšom stánku predávala metódou „dve koruny na prášku“. A o dva mesiace skrachovala. Mal som predavačku, ja som iba zásoboval. No aj tak mi to dalo zabrať. Okrem stánku som mal ešte predajňu v meste.
Jedného dňa som prišiel na tržnicu s tovarom a pri stoloch, kde predávali zeleninári, som si všimol chudého chlapíka s plešinou. Predával kozmetiku, šampóny, spreje, krémy, priamo z balenia. Ceny mal nízke. „Otca ti naháňam,“ hovorím si, „čo tu vôbec chceš?“ Pobudol iba jeden deň a už sa neukázal.
O rok neskôr som chlapíka stretol v kaviarni. Mal na sebe ružové sako a oranžovú kravatu. Len čo ma zbadal, hneď na mňa mával. A či si môže prisadnúť.
„Počul som, že si scenárista,“ usmial sa a zažmurkal očami. „Napíš mi scenár!“
„Napíš si ho sám!“ odsekol som mu namrzene. „Čo si ty, nejaký agent?“
Predstavil sa mi. Volá sa Ľubomír Purdeš a robí pre mestskú televíziu.
Na také a podobné návrhy som bol alergický. Radi by videli svoje príbehy, tie svoje zaprdené biografie bez cieľa, premrhané v krčmách, či debilných robotách, občas nejaká tá nevera, alebo bohapustá ožieračka. Nechápal som, načo to chce. Beztak som už nepísal scenáre. Pri troch deťoch to bolo príliš vyčerpávajúce a riskantné. Radšej som sa dal na obchodovanie.
Chlapík mal báječný nápad pre film. Podľa Hrušovského prózy. Niečo na pomedzí realizmu a romantizmu. Takých nápadov som už videl.
„Máš knižku, námet, pracuj!“ zasmial som sa.
Nie je vraj spisovateľ. Štylistika mu nikdy nešla. Obracia sa na mňa ako na odborníka. Natáčalo by sa to v televízii.
„A čo ja s tým? Ani mi nie je jasné, čo na tom chceš robiť. Nie si režisér, scenárista, dokonca ani autor námetu. Myslíš si, že niekto bude nakrúcať film, lebo sa ti páči nejaká kniha? Knižiek je milión. Zabudni na to.“
Začal mi rozprávať príbeh. Plietol piate cez deviate. Bol to taký prifarbený mišmaš. Dopil som kávu.
„Ak chceš, môžeš mi predávať v stánku,“ povedal som mu. „To je všetko, čo ti môžem ponúknuť.“
Bol by som na celú príhodu aj zabudol, keby som ho náhodou nestretol na ulici. Už nemal to smiešne ružové sako. Televízia skrachovala. Bol čerstvo nezamestnaný. A či tá moja ponuka platí, spýtal sa.
„Platí,“ povedal som.
Začal so mnou chodiť na jarmoky. Predávali sme plyšové hračky. Žena bola na materskej a tento zanietený filmár sa mi celkom hodil. V skutočnosti to bol vyštudovaný poľnohospodársky inžinier. Kým stál v stánku, mohol som sa zatiaľ prechádzať po jarmoku s pivom v ruke a pozorovať ľudí. Bolo to lepšie, než sedieť doma zavretý v izbe a písať po nociach scenáre. Takýto život sa mi páčil. Konečne som dobre spával. Nemusel som čakať na honoráre a triasť sa, že mi v byte vypnú elektrinu. Stačilo vyraziť na cestu. Purdeš so mnou chodieval rád. V aute nadšene počúval moje nekonečné prednášky o výstavbe dramatického deja. Aristoteles hento. Aristoteles tamto. Pri takých rečiach ti cesta ubehne rýchlo. A potom: Postav stánok! Prines tovar. Čo stojíš? Zbaľ tovar! Stal sa mojím asistentom a verným poslucháčom. Naše výjazdy ho údajne veľmi obohacovali. Bola to preňho hotová filmová škola. V skutočnosti mu to však nebolo na nič.

Z časti Markova dcéra

Na prvé jarné trhy šiel Jany do Popradu, hoci bolo pred výplatami a po Veľkej noci. Navyše bolo chladno. Vietor rozhadzoval stánky. V duchu už nadával, že tam vôbec šiel. No bolo mu dlho sedieť doma. Celú zimu vyrábal v dielni keramiku. Potreboval ísť trochu medzi ľudí. V Poprade sa mu na jar vlastne nikdy nedarilo. Odkedy sa konali trhy na parkovisku pri stanici, celkom sa pokazili. Do druhej neurobil ani sto eur. Nechcelo sa mu stáť v ľadovej zime, vietor mu kmásal plachtu, keď sa do nej zaprel, cítil sa ako v padáku. Mal síce pekný výhľad na Tatry, ale to si radšej mohol kúpiť pohľadnicu. O tretej poprenášal tovar do auta, stiahol plachtu, iba kostru stánku nechal a vybral sa na pivo. Bolo však veľmi studené a drkotali mu zuby. Prechádzal sa s pohárom po trhu a zdravil známych. Obchodníci poskakovali od zimy, pili čaj z termosiek, tvárili sa skľúčene. Videl im až do žalúdka. Po dlhej zime im dochádzali peniaze. Sám na tom nebol lepšie. Pri tomto kšefte je najťažšie prežiť zimu. Musíš sa na ňu pripraviť už v lete. Naskladať peniaze ako sedliak, keď si robí zásoby. December musíš naplánovať na chlp. Ak prídu silné mrazy, alebo je teplo a prší, rovno si hľadaj robotu. Lenže kto ťa vezme? Kedysi Jany spravil vianočné trhy a prežil až do júna. Dnes? Ledva do apríla. Všetko je drahšie. Tým to je.
Ako sa túlal medzi stánkami, naďabil na hluchonemého Rusa, Eugena. Sedel na malej stoličke, pred sebou mal lavór s umelými rybičkami. Nakrúcal ich kľúčikom, aby plávali, bola mu zima na prsty, stále si ich šúchal. Keď zbadal Janyho, podal mu ľadovú mokrú ruku.
„Nevieš, kde je Marko?“ spýtal sa ho Jany. Hluchonemý iba pokrčil ramenami a napísal ceruzkou na vlhký kartónik: „Dlg. 2000 e.“
Jany zobral tužku a napísal: „Mne 800.“
Hluchonemý sa zasmial, skrížil ruky na prsiach. Znamenalo to, že Marko je v base.

Keď Jany stretol Marka na konci novembra, sťažoval sa mu, že prišiel o tovar a nemá čo predávať. Prosil ho, nech mu dá niečo na vianočné trhy. Jany sa zľutoval a dal mu na komis sadrové sošky. Po každom trhu mu mal odovzdať peniaze. V Mikuláši pekne predal, Jany mu doplnil sošky, ale v Spišskej sa už neukázal. Tesne pred Vianocami ho vraj videli predávať v Humennom. Na Nový rok mu Jany volal, lenže mal vypnutý telefón. Do Popradu išiel aj kvôli nemu.
Tučný holohlavý cigán s náušnicou v uchu stál rozkročený pri malom pultíku. Predával krájače na sklo. Zarezal, odlomil, hodil sklo do kartónu.
„Jó, Marko?! Ten je prej mrtvej. Našli ho někde zamrzlýho,“ smial sa. „Dluží ti peníze? Tak s těma se rozluč, kamaráde!“
Pri nohách mal litrovku rumu, odzátkoval ju zubami, logol si a ponúkol Janyho.
Jóži, Maďar z Komárna zo stánku vedľa, mal na hlave šatku so slovenskou trikolórou.
„Marka som videl niekde v Trnave na koníčkoch, taká malá akcia,“ zapojil sa do debaty.
„Blbost! Dyť jsem tam byl, to bych ho musel vidět,“ oponoval mu tučný cigán.
„Tak potom neviem. Možno inde,“ šúchal si Jóži týždňové strnisko.
„Ako sa darí?“ spýtal sa ho Jany.
„Predávam, teda som,“ zasmial sa Jóži. „Alebo som, lebo predávam? Ani neviem.“
Jóži vyrábal tričká s potlačou. No keďže sa blížili majstrovstvá sveta v hokeji, mal stánok ovešaný slovenskými vlajkami.
„Čo ti mám povedať? Tržba od rána päťdesiat eur,“ prezradil mu. „Miesto ma stálo šesťdesiat.“
Keď Jany obišiel trhovisko, bolo mu jasné, že Marka nenájde. Zbalil teda stánok, v hoteli na stanici si dal kávu a pobral sa domov.

Bol by sa na Marka vykašľal, nechcelo sa mu naháňať ho, drankať peniaze, už by sa s nimi aj rozlúčil, keby jedného dňa nedostal nepríjemnú návštevu. Jany býval za mestom v starom baraku po matke. Polovicu domu mu zaberala dielňa. Iba nedávno vstal, práve sa stihol najesť, uvariť si kávu, keď začul zvonenie. Vyšiel na dvor v trenkách a vyťahanom tielku, s vlasmi až po pás.
„Pán Kovalik?“ zavolal naňho spoza bráničky chlapík v modrej košeli, s diplomatkou pod pazuchou.
„Je otvorené,“ zakričal Jany a stíšil Zeppelínov, ktorí mu bľačali na celý barak.
Keď chlapík vošiel, predstavil sa ako zriadenec exekútorskej kancelárie.
„Ujha. To čo?“ čudoval sa Jany.
„Sociálna poisťovňa,“ povedal chlapík, vytiahol z diplomatky obálku. „Nereagujete na výzvy, človeče!“
„Aká sociálka? Všetko mám zaplatené,“ nechápal Jany a načarbal na obálku hieroglyf.
Minulý rok splatil všetky dlžoby, aj s exekúciami. Všetko, do posledného centu. Osobne sa bol v poisťovni pýtať, či to má naozaj vyrovnané. Povedali mu, že hej. Potom mu prišli nejaké listy, ale vôbec ich neotváral. Myslel si, že je to vyúčtovanie. Ako sezónny obchodník predával sedem mesiacov. Platiť sa však musí za celý rok. Také veci ti nikto neodpustí. Ťahajú z teba peniaze, len tak fičí. Rozdrapil obálku a zachmúril sa.
„Penále?“ vybuchol. „Dvetisícpäťsto euro?“
„Za omeškané platby,“ povedal pracovník kancelárie sucho. „Šesť rokov dozadu, za všetky oneskorenia.“
„A to len tak?“ zvolal Jany rozhorčene. „Platím dvadsaťpäť rokov, odkedy podnikám…“
„Nerozčuľujte sa,“ tíšil ho chlapík, utierajúc si čelo od potu.
„Takto pomáhajú malým? Pachtím sa jak debil, nechodím na dovolenky, dakto si vyvaľuje riť a prachy sa mu kotia ako myši.“
„Nerozčuľujte sa,“ zopakoval chlapík. Taký smiešny ksicht to bol. Tvár mal posiatu bradavicami.
„Jak nerozčuľujte? Vydrbaný systém je to!“ kričal Jany. „Štát z teba vytĺka peniaze. Čo má málo? Keby som gazdoval jak štát, už dávno skapem.“
„Tak je to nastavené,“ nedal sa rozhodiť územčistý chlapík. „Penále sa začnú vypočítavať, až keď sa zaplatí istina.“
„A z koho to teraz vytlčiem ja? Z tých chudákov v hladových dolinách, čo ani nemajú robotu?“ vzbĺkol Jany. Stál na verande bosý, o hlavu vyšší než exekútor. Rapavá tvár mu od zlosti sčervenela. „Keby som vedel, ako to funguje, furt im dačo dlžím. Hoci aj desať centov. A keď otrčím kopytá, nech mi spočítajú penále a nahádžu mi ich na truhlu.“
„Ak vás to upokojí,“ skočil mu do reči chlapík, „podobné listy dnes dostávajú tisícky podnikateľov. Desaťtisícové sumy. Mnohých to položí. Viem, o čom hovorím.“
„To je ojeb!“ vybuchol Jany, kopol do stoličky, až odletela na dva metre, schmatol zo stola cigarety a zapálil si. „Na čo sa to hráme? Na trhovú spoločnosť? A pritom tu behá samý úradník v oblečku. Šak ani boľševik toto nerobil. Som už podnikal, takže viem. Ale čo sa budem rozčuľovať. Živnostníkov ako ja už netreba? Chcú sa nás zbaviť. To bolo kecov! A majú pre nás dajaké fleky? Alebo rovno na pracák? Zametať ulice s cigánmi? Za šesťdesiat euro? Toto by sa im páčilo?“
„Som iba zamestnanec, nemyslite si, že mi to je príjemné,“ povedal chlap v modrej košeli, ktorý podobné výjavy zažíval denne.
„Veď viem,“ upokojil sa Jany, zdvihol zo zeme stoličku a sadol si.
„Kedy to budete schopný zaplatiť?“ spýtal sa chlapík vecne.
Jany sa zamyslel. Bol začiatok sezóny, tržby zatiaľ nestáli za nič. Až do konca mája to nebude žiadne terno.
„Môžete požiadať o splátky,“ prerušil ho chlapík, otvoril aktovku a vybral z nej tlačivo.
Kalkulovali s tým, napadlo Janymu. A to sa už tešil, že má dlžoby z krku.
„Chcel som opraviť strechu,“ utrúsil a prebehol očami formulár. „Asi mi spadne na hlavu.“
Chlapík doplnil v tlačive dátum a ukázal mu, kde sa má podpísať.

Z časti Loli paradička

Keď sa vrátil k stánku, tučný hračkár odvedľa sa rozčuľoval, kde toľko trčí. Nemôže predsa obsluhovať aj mu strážiť. Predal pár perníkov, dva turecké medy. Ceny nevedel. Strieľal ich od brucha. Milan mu poďakoval a venoval sa zákazníkom. Nejaká staršia tetka si vyberala lízanky.
„To po dvadsať centy?“ vzdychala. „Sa nehnevajte, ale to kus veľa. Iba červené máte? Žeľene ňesu? Bo to pre chlapcoch.“
Povedal, že nemá, podal jej igelitové vrecko, nech si naberie.
„A dajaká zľava nebude?“ skúšala.
Obsluhoval ju znudene, cítil v kostiach, že si vypýta zľavu.
„Dobre, dajte euro,“ zašomral. „Veď ja tu nie som od toho, aby som zarábal.“
„Sa nebojte, ešte dneska zarobíte!“ líškala sa mu na odchode.
„Hej, milióny!“ zasmial sa, hodil drobné do misky, ani na ňu nepozrel. Mal by sa spamätať. Zľavy dáva len tak. Zlodejkám kupuje obedy. Keď sa pred stánok niekto postavil, mechanicky zdvihol hlavu. A neveril vlastným očiam! Bola to tá pekná cigánočka. Tá zlodejka. Akoby ju myšlienkami privolal. Usmievala sa, prešľapovala na mieste.
„Vy ste strašne dobrý ujo,“ povedala mu a zaklipkala očami.
„Hlúpy som,“ odvrkol, „lebo teraz sa ťa nezbavím.“
„Ňé!“ zháčila sa, no usmievala sa ďalej.
Je pekná, milá, škerí sa od ucha k uchu. Čo chce?
„To si prišla kukať na mňa, či čo?“ spýtal sa jej priamo.
„A vám netreba dačo pomocť?“ ponúkla sa.
Isto. Tá mu pomôže. Chcel ju odohnať, ale dostal taký bláznivý nápad.
„Vieš čo? Vlastne hej,“ povedal a vybral z vrecka peňaženku. „Odnes toto do banky. Ešte som to nepočítal. Vieš, kde je tu banka?“
Ostala v pomykove. Nevedela, či to myslí vážne. Ani nemyslel.
„Tak potom nič,“ povedal a odložil peňaženku do vrecka. „Len choď domov.“
„Joj, škóda,“ posmutnela, no ostala stáť, akoby ju prikovali.
„Džááá! Nemôžem na teba pozerať i predávať,“ mávol rukou.
„A vam ňehoruco?“spýtala sa.
„Prečo?“ nechápal.
„No, či dajakú vodu nechcete, abo pivo vám donesiem, vám kúpim,“ ponúkla sa. „Abo vám budem dávať pozor.“
„Len ty choď!“ odbil ju. No asi sa rozhodla, že mu bude robiť natruc. K stánku sa primotali dvaja cigánski chlapci, začali sa hrabať v cukrovinkách a striehli na vhodnú príležitosť.
„Co to lapaš?“ okríkol ich Milan.
„Iba kukam, ujo!“ povedal menší.
„Ukaž paľce!“ zlostil sa Milan. „Maš oči na paľcoch?“
„Ňé!“ začudoval sa chlapec a obzeral si prsty. Do cigánočky akoby pichli ihlou.
„Co tu chceš? Vypadni more! Džá hét!“ odohnala ich od stánku. Potom sa vrátila na miesto a zatvárila sa pyšne.
„No dobre, choď mi po to pivo!“ vzdychol si Milan a podal jej euro.
Cigánočka poskočila od radosti, vzala peniaz a rozbehla sa preč. No ešte mu zakričala z diaľky: „Doraz som tu! Sa nebojte!“
Hračkár odvedľa, ktorý ich celý čas sledoval, sa dobre zabával.
„Čo máš novú predavačku?“ podpichol.
„Práve som sa jej, za euro, zbavil,“ zhodnotil Milan, zohol sa pod pult, otvoril kartón a vysypal na stôl zelené lízanky.
Neubehlo ani desať minút, keď si všimol, ako sa cigánočka vracia, aj s pivom. Tvárila sa dôležito. Tesne pred stánkom do nej však niekto vrazil.
„Hej! Kukaj dze idzeš! Ši šľepy na oči?“ osopila sa na chodca, pricupkala k Milanovi, podala mu pohár.
„Dluha rada bola, aľe som še predbehla,“ zahlásila s úsmevom.
Keď sa napil, celý čas naňho hľadela.
„Aspoň dobré je?“ spýtala sa.
„Ujde. Také jak z jarmoku,“ skonštatoval a položil pohár na pult.
„Čekajce!“ zháčila sa cigánočka, prebehla uličkou pomedzi stánky a v zrkadielku zaparkovaného auta sa rýchlo premaľovala.
„No čo, už si čaja?“ spýtal sa jej, keď sa vrátila. „Teraz si jak princezná.“
„Jój, to vážne?“ vykríkla a od šťastia sa prehla v bokoch.
„Hej. Z Indie,“ uškrnul sa Milan. „No a ešte mi povedz, jak sa voláš.“
Povzbudená, že sa s ňou vôbec baví, vytresla koketne: „Hádajte!“
Prevrátil oči. Na také hlúposti nemal náladu. Lenže visela mu na ústach.
„Eržika…“ zahundral mrzuto.
„Ňé! Ta čo si?“ vybuchla, ale vzápätí sa opravila. „Či, ta čo ste?“
„No ta jak?“ spýtal sa. Nechcelo sa mu hádať. Takéto cigánky sa môžu volať všelijako.
„Veronka Rigova,“ prezradila placho a podala mu ruku. „Teší ma. A ty ši?“
„Milan,“ predstavil sa. Netušil, že to vyvolá taký výbuch radosti a smiechu.
„Jój! I muj ocec Milan! A mama Patricija,“ vykríkla. „Ta že si možeme tykať?“
„Pre mňa, za mňa…“ povedal a spýtal sa, aby reč nestála: „A sestry nejaké máš?“
„Hej. Violu, Juliu, Margitu,“ vyratúvala mu ich na prstoch.
„A bratov?“ skočil jej do reči.
„Ňe, my iba štyri šestry,“ povedala vážne.
„Tak to otec štyrikrát vyhorel,“ zasmial sa. Starý vtip. No asi platí iba u gádžov.
„Ňé! Aňi raz!“ nechápala, nahla sa cez pult a zatvárila sa tajnostkársky. „A ti môžem na Júliu dačo povedať?“
Pritakal, hoci ho to veľmi nezaujímalo.
„Ona štrnasť roky ma a še prespala,“ prezradila mu šepky.
„A čo na to otec?“ spýtal sa pobavene.
„Jój! Ňeščésce!“ zalomila rukami.
K stánku sa primotal nejaký starší chlap, vyberal si kokosové rezy, marcipán a cigánočka k nemu pohotovo priskočila.
„Ujo? Lízatka nechcete?!“ ukázala na kôpku zelených. „Znace jake fajne?“
„Červene ňemace?“ spýtal sa zákazník. „Bo to pre dzifčatka.“
Veronka pozrela na Milana, ten však krútil hlavou, že nemá.
„No dobre, dajce,“ vzdal to chlap. „Po čim su?“
„Štyridsať centov, jak pre vás, že ste taký sympatický,“ prehlásil Milan.
Veronka vzala sáčok a chystala sa počítať, aby ukázala, že vie byť užitočná.
„Keľo chcece, ujo?“ spýtala sa.
„Das dvacec?“ rozmýšľal chlap. „Abo dajce tricec.“

Asi som blázon, povedal si Milan, ale keď sa obchod rozbehne, pomocníčka sa mi zíde. Keby nie, vyplatím ju tovarom. Kvôli nej neskrachujem. Zaumienil si však, že ju bude sledovať. Každú chvíľu si kontroloval peňaženku, dával pozor, či nemá niekde schovaného komplica. No bavilo ho dívať sa, ako ukladá turecké medy, perníky, ako sa snaží splniť všetko, čo jej káže. Kým inkasoval, balila zákazníkom tovar. Ceny sa naučila rýchlo. Keď si nebola istá, pozrela na Milana a on jej ukázal päť prstov.
„Päťdesiat centy!“ hlásila.
Často, kým Milan vstal a dokríval k zákazníkovi, Veronka už stihla predať a podávala mu peniaze.
Večer pri balení znovu ocenil jej pomoc. Stiahnuť plachtu, poskladať stánok, odniesť kartóny do auta – samému by mu to trvalo hodinu. Končili medzi poslednými. Perníky ešte zvyknú kupovať mladí, pre frajerky. Napokon si sadli do auta, aby spočítali tržbu. Milan rátal bankovky, Veronka mince.

Víťo Staviarsky (1960) sa narodil a žije v Prešove. Študoval scenáristiku na pražskej FAMU, pracoval ako kulisár, ošetrovateľ v Psychiatrickej liečebni Bohnice v Prahe a na záchytke, bol výčapníkom, predavačom a scenáristom na voľnej nohe. V súčasnosti sa živí ako obchodník. Aj keď svoje prvé poviedky publikoval už koncom 80. rokov, knižne debutoval až v roku 2007 útlou novelou z rómskeho prostredia Kivader (nominovaná na cenu Anasoft litera). Nasledovala zbierka krátkych próz Záchytka (2009, nominácia na Anasoft litera, reedícia z roku 2016 nominovaná na Najkrajšiu knihu Slovenska), román Kale topanky (2012, víťaz ceny Anasoft litera), zbierka absurdných čiernych grotesiek Človek príjemný (2014) a novela Rinaldova cesta (2015, nominovaná na cenu Anasoft litera) o dobrodružnej púti mladého rómskeho chlapca za rodinným šťastím. Preklady jeho kníh vyšli v Poľsku, na Ukrajine, v Maďarsku, Chorvátsku a Slovinsku.