Mám zvyk ukladať si práve rozčítané kusy do svojej knižnice „naležato“. Ustlané majú už na prečítaných alebo čakajúcich knihách. Najviac „ležiakov“ mám teraz v poličke odbornej literatúry, doslova sa tlačia ako na poschodovej posteli. Nie však preto, že by som ich nevedela dočítať, práve naopak, dajú sa totiž čítať stále znova.

Jednou z nich je obrazová publikácia Príbehy obrazov a sôch (2018) zo série detských encyklopédií z vydavateľstva Albatros, ktorú čítame spolu s dcérou. Autorka textu Štěpánka Sekaninová a ilustrátor Jakub Cenkl v nej jednoduchým, hravým a vtipným spôsobom oboznamujú detského recipienta s výtvarným umením. Deti spoznávajú najznámejšie diela a pozadia ich vzniku, ale tiež základné umelecké pojmy, významy farieb a tvarov v umení a pod. Knihou nás sprevádzajú Mačka Mica (ktorá dostala meno podľa Mica Lízy) a jej dve neposlušné dievčatá Jana a Anna, ktoré spoločne diela komentujú a kladú otázky. A hoci ju doma čítame výberovo, keď je čas a chuť, informácie z nej si dcéra ľahko pamätá. Domnievam sa, že je to vcelku slušný základ k ďalšej komunikácii s umením, preto vrelo odporúčame.

Druhou je kniha Petra Michaloviča a jeho hostí s názvom De disciplina et arte (2005), v ktorej sa „debatuje“ na rôzne témy z oblasti umenia (väčšinou film a literatúra). Ťažko pomenovať jedným slovom žáner, ktorý tu autor predkladá. Je to niečo medzi recenziou a štúdiou, ale omnoho subjektívnejšie, spontánnejšie, hoci texty vykazujú rovnakú odbornú kvalitu. Niektoré kapitoly sa blížia skôr k úvahe či voľnej reflexii, rozhovoru. Taktiež účastníci komunikácie nie sú viditeľní rovnako, niekde „trčia“ iba z nadpisu, vtedy spoločná diskusia tvorí homogénny celok, inde sú formálne „vyčlenení“ (napr. prostredníctvom korešpondencie). Základom všetkých je však dialóg – s komunikačným partnerom/partnerkou, ale i s obrazom či textom. Osobne mám veľmi rada knihy, v ktorých sa skrýva viac, ako signalizuje téma. A práve nepredvídateľnosť bola zrejme základom vzniku týchto textov (autor mohol reakciu hosťa/hostky len tušiť) a je súčasťou aj ich recepcie. Vďaka prítomnému filozofickému diskurzu dostávame skôr akúsi filozofiu umenia, priamo i nepriamo sa kladú otázky o spôsobe jeho prijímania, dôležitosti, kvalite a vôbec jeho mieste v živote človeka.

Ako poslednú uvediem knihu, ktorá v sebe ukrýva množstvo ďalších. Hovorím o antológii Druhá moderna (2018) od Michala Habaja. Publikácia vychádza z autorovho výskumu fenoménu „druhej moderny“ z roku 2005. Výber textov stojí teda na pevných (vedeckých) základoch prozaickej tvorby autorov dvadsiatych rokov 20. storočia. Okrem ukážok z diela štrnástich spisovateľov ponúka takmer 500 stranová antológia aj stručné medailóny, definovanie pojmu „druhá moderna“ a tiež načrtnutie estetickej, historickej či kultúrno-spoločenskej situácie na Slovensku. Predovšetkým ale dnešným čitateľom pripomína jedno z našich najplodnejších, aj čo sa kvality týka, literárnych období. Napríklad dodnes aktuálne a bravúrne prózy Jána Hrušovského či Ivana Horvátha, ale i diela menej okrajových spisovateľov ako Janko Elen či Vlado Wagner, ktoré si môžeme prečítať ako „jednohubku“ a v prípade, že zachutia, siahnuť aj po ďalšom chode.

Eva Urbanová (1986) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a v rovnakom odbore získala aj doktorát. Svoju literárno-kritickú pozornosť upriamuje na súčasnú poéziu. Recenzie uverejňovala v časopise Romboid, aktuálne predovšetkým v časopisoch Vertigo, Glosolália a Vlna. Pracuje ako kurátorka Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.