Michaela Olejárová: „Říct znamená spoutat ztracené časy a prostory“

Ak vám neuniklo meno talianskeho fenoménu píšuceho pod pseudonymom Elena Ferrante, no zatiaľ ste mali tú česť iba s Linou a Lenù, je najvyšší čas zoznámiť sa aj s Deliou, ďalšou výnimočnou ženou, ktorej rodiskom je Neapol. V prípade, že vám Neapolská sága nič nehovorí, tak ju do zoznamu kníh, po ktorých  v najbližšej dobe siahnete, pripíšte hneď za autorkin debutový román Tíživá láska (v slovenčine vyšiel v roku 2018 pod názvom Zraňujúca láska vo vydavateľstve Inaque).

„Máma se utopila v noci 23. května, na moje narozeniny, v moři naproti lokalitě nazývané Spaccavento, pár kilometrů od Minturna“. Z prvej vety je zrejmé, že jedným z problematických vzťahov, ku ktorým sa viaže názov diela, bude práve vzťah rozprávačky príbehu, slobodnej, v Ríme žijúcej ilustrátorky komiksov, a jej nedávno zosnulej matky, ktorej smrť je zahalená rúškom tajomstva. Zďaleka však nebude jediný. V knihe Eleny Ferrante budeme nekomplikovanú formu lásky, priateľstva či náklonnosti hľadať len veľmi ťažko. Žiarlivý a násilnícky manžel, ktorý chorobne prenasleduje, kontroluje a aj fyzicky napáda svoju manželku, o ktorej je presvedčený, že podľahne každému pokušeniu, ktoré sa jej v Neapole plnom chlipných mužov naskytne. Neprítomný otec, ktorý sa v živote dcéry po dvadsiatich rokoch znovu objaví len na krátku chvíľu (a ani toto stretnutie sa nezaobíde bez fyzického útoku). Odcudzené sestry, ktoré sa spoločným mlčaním pokúšajú zabudnúť na detstvo v Neapole. Staronový (možno)milenec so slabosťou pre použitú spodnú bielizeň. Prípadne kamarát z detstva, ktorého Delia stretáva počas svojho pátrania, a ktorý nič netuší o temnej minulosti svojho starého otca. Láska majetnícka, násilná, obmedzujúca, zraňujúca, žiarlivá, neodbytná, vulgárna, krvavá, pohlcujúca – ťažko ju vtesnať do jedného prídavného mena.

„Až se vrátiš, zabiju tě,“ v duchu si opakuje Delia, keď ako dieťa ukrytá v malej komore čaká matku, ktorá niekam odišla. Túži po tom, aby sa matke čo najviac podobala, aby sa znova stala neoddeliteľnou súčasťou jej tela, niečím, čo Amália nemôže len tak nechať doma. Chce sa zbaviť všetkého, čo ich od seba odlišuje, matke chce dokonca odhryznúť na šijacom stroji prepichnutý prst, pretože ona sama taký nemá – „Co mi z ní nebylo dopřáno, to jsem chtěla z jejího těla vymazat.“ Teraz Amáliino telo leží v márnici, oblečené do luxusnej spodnej bielizne nie úplne správnej veľkosti, ktorá nahradila tú starú, roky nosenú a Deliina matka sa už nevráti. Alebo predsa?

Po Amáliinom pohrebe sa Delia vydáva na cestu po miestach, ktoré sa s matkou a ich spoločnou minulosťou nejako spájajú, kúsok po kúsku odhaľujúc príbeh minulosti, spomínajúc, hľadajúc pravdu, vytvárajúc jej novú podobu, možné alternatívy, rozprávajúc príbeh nám, ale predovšetkým sebe samej. Ležiac v jej posteli sa pohrúži do „malatnosti nabité obrazy, prostředníctvím kterých si začala proti své vůli vyprávět o svojí mámě.“ Nechuť vracať sa do minulosti sa prepletá s potrebou vyrozprávať (prerozprávať) svoj príbeh. „Nezapomněla jsem nic, ale nechtělo se mi vzpomínat“. „Kdyby na to přišlo, mohla bych si vyprávět všechno pěkně po pořádku, jenže proč bych to dělala?“ opakuje neskôr, no obrazy minulosti sú všadeprítomné. Sediac v lanovke si spomína na matkino telo, na ktoré sa lepili okolostojaci muži, „mladá a pružná“ Amália sa jej objavuje vo vestibule stanice, Delia si predstavuje zariadenie a cíti atmosféru cukrárne, do ktorej chodievala. No spomienky, ktoré si vybavuje, nie sú vždy spoľahlivé, niektoré útržky si necháva pre seba, iné, presvedčená, že „dětství je továrna na lži“, pozmení. Až v závere vyhlási: „Cestou jsem souhlasila, že si povím všechno: všechno, co bylo ve lžích uloženo z pravdy“. A my sa dozvieme, ako to v skutočnosti celé začalo.

Po rokoch detskej túžby po matkinej láske a pokusoch splynúť s ňou, sa Delia na začiatku svojej cesty za odhalením okolností Amáliinej smrti bráni stotožňovaniu s matkou. Dialekt, ktorý sa jej s matkou spája, odmieta používať. „Nejsem Amalia,“ niekoľkokrát opakuje mužovi v telefóne. No presvedčenie, že matka sa jej už netýka, žije svoj život nezávisle od nej, sa postupne stráca a Delia si uvedomuje, že ich osoby/telá/životy sú aj teraz prepletené. „Máma, která už léta existovala jen ako protivný závazek a občas jako utkvelá myšlenka, byla mrtvá. Ale zatímco jsem si rázně drhla obličej, zvlášť kolem očí, uvědomila jsem si s nečekanou nehou, že ve skutečnosti mám Amalii pod kůží, jako teplou tekutinu, kterou mi tam bůhvíkdy vstříkli“. Tak ako sa prítomnosť prelína s minulosťou, postava Amalie sa prelína s postavou Delie „Je možné, že teď tamtudy procházím a nesu ji ve svém zestárlém a tak nevhodně oblečeném těle? Je možné, že její tělo šestnáctileté dívky, oblečené do doma šitých kytičkovaných šatů, prochází příšeřím a využíva k tomu mého těla, které se opatrně a hbitě vyhýbá kalužím a přitom běží k oblouku žlutého světla, jež obsahuje anachronismus benzínové pumpy Mobil?“

Delia dáva tvar tomuto príbehu ich života rovnako, ako jej matka, krajčírka, dáva látke podobu konkrétnych šiat. Šaty sa občas stávajú telom, telo sa dá zamknúť do obrazu a duša občas opustí telo, aby mohla svet pozorovať z iného uhla pohľadu. A niekedy stačí na fotku v občianskom preukaze prikresliť ten správny účes a staneme sa niekým iným – „Amalia tam byla. Já byla Amália,“ spokojne skonštatuje Delia na pláži, kde sa jej matka utopila. Návrat späť jej dovolil vykročiť ďalej.

Elena Ferrante
Tíživá láska
Preklad Alice Flemrová
PROSTOR, 2018

Publikované: 04/09/2019