Vladislav Suvák pôsobí na Inštitúte filozofie Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity. Vo svojej pedagogickej a vedecko-výskumnej činnosti sa zameriava na antickú filozofiu – sókratovské hnutie, Antisthenés, kynici, stoici – a jej interpretácie z hľadiska súčasnej filozofie. Medzi najdôležitejšie práce z posledného obdobia patria komentáre k prekladu Antisthenových zlomkov (Antisthenove zlomky, Bratislava, Vydavateľstvo UK 2013, spolu s A. Kalašom) a komentáre k Diogenovým zlomkom (Diogenove zlomky, Vydavateľstvo UK 2016, spolu s J. Cepkom a A. Kalašom). V súčasnosti je pripravená do tlače ďalšia kniha komentovaných prekladov Zlomky Kratéta a Hipparchie.
Prečo je podľa vás v dejinách tak málo žien filozofiek?
Odpoveď všetci poznáme, aj keď ju neradi počujeme, lebo sa chceme vidieť v lepšom svetle. Západná kultúra, to je zhruba 3500 rokov civilizácie, ktorú dokážeme stopovať a sledovať cez archeológiu, písomníctvo, literárne pramene od jej minójskych čias až do súčasnosti. Keď ju zhruba takto ohraničíme, musíme povedať, že na čele spoločnosti stáli takmer vždy muži. Ešte v minójskej kultúre mali ženy výraznejšie postavenie, čo vidíme napríklad v úlohe, akú zohrávali rôzne vegetatívne kulty. Ale minójsko-mykénska kultúra sa pomerne rýchlo zmenila na mužskú, čo prakticky znamená, že ženám vyčlenila priestor, ktorý sa týkal výchovy detí (často len v útlom veku, ako napríklad v Sparte) a správy hospodárstva, do ktorého patrili aj otroci. Muži mali na starosti vojnu a politiku, preto sa pasovali do úlohy veliteľov a vládcov. V staroveku sa z času na čas objavili vzdelané ženy, napríklad Aspasia alebo Hypatia, ale nebolo ich veľa. V priebehu stredoveku bolo vzdelaných žien ako Hildegard von Bingen ešte menej a situácia sa začala veľmi pomaly meniť až v modernej dobe, čo súvisí s dostupnosťou vzdelania pre všetkých. V podstate len nedávno sa zmenili pomery natoľko, že vzdelanie je v našich spoločnostiach dostupné všetkým, ktorí prejavia nadanie, bez ohľadu na pohlavie. V podstate je to „krátka história“, ktorú zažilo niekoľko generácií našich predkov.
Máte medzi filozofkami svoju obľúbenú?
Moja obľúbená filosofka je Hannah Arendt – vlastne sa ani nepovažovala za filosofku, ale spôsob, akým dokázala premyslieť niektoré dôležité fenomény našej doby, je dodnes fascinujúci. Pritom sa vyjadruje nesmierne jednoduchým a zrozumiteľným jazykom, ak ju porovnáme s niektorými ťažkými mužskými kalibrami. Hannah Arendt dávala prednosť označeniu „political thinker“ pred „philosopher“ a medzi najdôležitejšie otázky, ktorými sa zaoberala, patria banalita zla, totalitarizmus, násilie a činný život.
Tí, čo vás poznajú i bystrí čitatelia si určite všimli, že namiesto slova filozofia, používate filosofia, odvolávate sa na grécky základ a koreň slova „sofia“, teda „múdrosť“. Čo bránilo ženám v antickom Grécku v tom, aby sa mohli stať hľadačkami múdrosti, „filosofkami“?
Moje písanie slova „filosofia“ je pomerne stará vec, ale stále sa ho držím, pretože si myslím, že slovo „filozofia“ je príliš široké a keď hovorím o filosofii ja, mám na mysli jej užší význam, ktorý vymedzuje filosofiu existenciálne ako spôsob života. Nechcem sa však zoširoka rozpisovať o „filosofii“ a „filozofii“ – vrátim sa k tomu, aký priestor bol vyhradený ženám v staroveku.
Ženám bránilo vo vzdelaní predovšetkým sociálne postavenie. Keď sa žena vydala, jej základná úloha spočívala v reprodukcii rodu a starostlivosti o hospodárstvo. Na druhej strane poznáme aj vzdelané ženy, hetéry, ale ich úlohou bolo zabávať mužov na hostinách – pôsobili ako spoločníčky, niekedy ako dobre platené kurtizány. Hetéry žili mimo tradičné sociálne vzťahy, takže sa nemohli zapájať do politického života. Často to boli cudzinky alebo prepustené otrokyne. Jedna z nich, Aspasia, bola vraj taká vzdelaná a múdra, že radila Periklovi v dôležitých štátnických záležitostiach. Robila to z úzadia, ale aj tak si vyslúžila ostrú kritiku a posmech (ako to vidíme v dobových komédiách). Dnes poznáme mená viacerých slávnych hetér, ale vieme veľmi málo o hĺbke ich vzdelania. Niet však pochýb o tom, že mali vynikajúce vzdelanie, lebo mnohé z nich boli spoločníčky známych filosofov.
Ako sa z Hipparchie stala slávna „filosofka“, v čom bola iná ako ostatné ženy?
Dnes máme dosť málo antických správ, aby sme na túto otázku odpovedali presne, ale môžeme sa pokúsiť aspoň o čiastočné porozumenie. Keď vezmeme do úvahy dobové sociálne pomery, t. j. nazeranie na úlohu mužov a žien v manželstve, tak vidíme, že rozhodnutie Hipparchie bolo nesmierne odvážne. Nemyslím iba na rozhodnutie stať sa filosofkou, ale stať sa kyničkou, čo prakticky znamenalo žiť ako tuláčka, či presnejšie potulná kazateľka, a hlavne žiť na očiach všetkým (čo bolo príznačné pre kynikov). Nasledovníci Diogena sa rozhodli pre život, ktorý nastavoval krivé zrkadlo ich spoluobčanom – v ňom sa mohli uvidieť, ako lipnú na majetku, ako ich zotročujú vášne a aké nízke ciele si kladú v živote. Kynička nebola hĺbavá mysliteľka, ktorá číta mnoho kníh a vedie polemiky s inými filosofmi, ale žena, ktorá sa rozhodla pre ten najjednoduchší život (bez majetku, bez rodiny, bez sociálnych zväzkov, bez istoty), aby ukázala ostatným, že blaženosť sa dá dosiahnuť aj bez bohatstva, slávy a cti (čo boli tradičné hodnoty slobodných občanov). Kynici však neboli iba „psi“ (ako evokuje ich grécke pomenovanie), ale aj bystrí a vzdelaní ľudia, čo dokladajú ich reakcie na kritiku zo strany dobových filosofov. Aj Hipparchia sa vraj dokázala ubrániť útokom takýchto filosofov, ktorí sa ju snažili zosmiešniť nielen ako kyničku, ale ako ženu, lebo podľa nich nemá čo hľadať v spoločnosti mužov a filosofov.
Čiže Hipparchia si nezískala svoje postavenie písaním, ale spôsobom života?
Na základe antických správ môžeme usudzovať, že Hipparchia nebola literárne aktívna, aj keď nie je vylúčený ani opak (byzantský lexikón Súda pripomína nejaké „reči“, ktoré údajne zložila). Zachovalo sa nám len zopár zlomkovitých správ o jej živote a najmä o jej spolužití s Kratétom, ktorý patril k najslávnejším kynikom. Hipparchia vstúpila do histórie ako žena, ktorá odmietla odev slobodných žien (zahaľujúcich celé telo do dlhých šiat podobných dnešným moslimským burkám), ako aj odev hetér (vo vysokých podpätkoch a s ligotavou sieťkou na vlasoch), namiesto toho žila slobodne ako kynička, čo prakticky znamenalo, že nosila jeden zdvojený plášť, ktorým sa zároveň prikrývala, keď sa ukladala k spánku – týmito slovami ju charakterizuje antický epigram, ktorý bol vraj vyrytý na jej hrobe.
Hipparchia žila s Kratétom, podobe ako iné filozofické dvojice, napríklad Jean Paul Sartre a Simone de Beauvoir či Hannah Arendt a Martin Heiddeger. V čom bola táto dvojica špecifická?
Spolužitie Hipparchie s Kratétom sa asi nedá prirovnať k žiadnemu inému spolužitiu už preto, lebo sa rozhodli pre kynický spôsob života. Áno, viaceré moderné filosofky a intelektuálky odmietali inštitúciu manželstva, ale žiadna z nich neurobila taký zásadný krok ako Hipparchia. V antických správach sa Hipparchia najčastejšie spomína preto, lebo uzavrela s Kratétom „psí sobáš“ – zväzok založený na priateľstve a dôvere. Tým sa vzdala právnej ochrany, ktorú poskytovala ženám inštitúcia manželstva. Aj toto rozhodnutie má kynický charakter, lebo kynik odmieta všetky konvenčné zvyky, zákony a svoj život zakladá na prirodzenosti. Hipparchia verila, podobne ako Diogenés alebo Kratés, že skutočná sloboda sa nedá dosiahnuť v spoločnosti zabezpečenej zákonmi, ale iba vo svojom vnútri, teda bez ohľadu na konvenčné mravy a pravidlá. Kynici občas žartovne hovorili, že ich snaha o prirodzenosť, sebestačnosť a slobodu z nich činí bytosti podobné bohom, čiže priateľov bohov.
Ako sa začal ich vzťah?
Najrozsiahlejšia správa, ktorá hovorí o stretnutí Hipparchie s Kratétom, vysvetľuje, že Hipparchia si zvolila Kratéta za svojho muža slobodne, hoci ju od toho všetci odhovárali – dokonca aj Kratés ju prehováral, aby neznepokojovala svojich rodičov. Keď to nepomohlo, postavil sa pred ňu úplne nahý a povedal: „Toto je tvoj ženích a takýto má majetok.“ Hipparchiu to neodradilo, lebo sa zamilovala do Kratétových myšlienok a do jeho spôsobu života, nie do jeho majetku alebo postavenia – ako vysvetľuje antický doxograf.
Je vaša kniha o Hipparchii určená aj pre širšiu laickú verejnosť?
Rád by som povedal v mene spoluautorov knihy, ktorými sú moji vzácni priatelia Jaroslav Cepko a Andrej Kalaš, že všetky pramene sókratovského myslenia pripravujeme tak, aby slúžili akademickej obci, ktorá doteraz nemala možnosť čítať preklady sókratovských autorov, a zároveň si želáme, aby boli prístupné širšiemu okruhu čitateľov, to znamená všetkým, ktorí sa zaujímajú o antickú kultúru a jej vzťah k našej súčasnosti.
V edícii Ad fontes – k prameňom – ste pre čitateľov pripravili knihy o neznámych gréckych filozofoch Antisthenovi, Aischinovi či Diogenovi. Vieme u nich nájsť spoločné prieniky s Hipparchiinou filozofiou?
Všetkých štyroch spája zaujímavý paradox – každý sa hlási k odkazu Sókrata, ale sokratiku rozvíja iným spôsobom. Myslím, že to platí aj pre Hipparchiu, hoci máme málo správ, aby sme to jednoznačne potvrdili. To, čo spája Sókrata s Antisthenom, Diogenom alebo Hipparchiou, je chápanie filosofie ako spôsobu života, čo znamená, že problémy bytia alebo pravdy pre nich nie sú dôležitejšie ako otázky správneho rozhodovania. Zároveň vidíme, že každý z nich si volí iný spôsob života, lebo neverí v jednu spoločnú, univerzálne platnú predstavu o blaženom živote. Myslím, že v tomto ohľade majú naše súčasné snahy o hľadanie dobrého života mnoho podobných čŕt s tým, ako k tomu pristupovali sókratovskí filosofi. Dokonca by sme mohli povedať, že práve preto, že sókratovci dávali svojmu hľadaniu dobrého života individuálny charakter, stali sa tieto snahy súčasťou západnej kultúry a v určitých zlomových obdobiach sa k nim vraciame, lebo hľadáme vlastné odpovede na tradičné otázky.
Máme skúsenosť, že knihy určené „akademickej obci a verejnosti“ sú na univerzitách či v knižniciach, ale málokedy ich vieme zohnať priamo v kníhkupectvách. Ako sa môže čitateľ dostať ku knihe Zlomky Kratéta a Hipparchie?
Žiaľ, je to tak, že naše knihy vychádzajú s podporou štátnych grantových agentúr, čo prakticky znamená, že sa musia vydávať na univerzitách a často sa nedostanú k čitateľom, ktorí o nich nevedia. Vydavateľstvo Univerzity Komenského je v tomto vzácnou výnimkou, lebo svoje tituly predáva, ale iba cez webovú stránku. My sa snažíme, aby sa knihy dostali k širšiemu okruhu čitateľov, takže s odstupom niekoľkých rokov po knižnom vydaní pripravujeme elektronické verzie kníh, ktoré sú voľne dostupné. Práve teraz sme pripravili prvé tri zväzky sókratovských autorov: Antisthenés, Diogenés, Aischinés.
(S Vladislavom Suvákom sa zhovárala Laura Kladeková)
