Záujem o dobrú literatúru ma už dávno priviedol k židovským autorom. Trvalky v mojej knižnici sú napríklad Franz Kafka, Issac B. Singer, Ephraim Kishon, Woody Allen – objavy však na seba nenechajú dlho čakať.
Tuvia Tennenbom: Po čem rabíni touži
Tým najnovším je Tuvia Tennenbom a jeho kniha Po čem rabíni touží. Kto iný by mal napísať knihu s takýmto názvom, ak nie muž, ktorý vyrastal v Jeruzaleme a mal sa stať rabínom? Namiesto toho odišiel do USA a začal sa venovať divadlu a literatúre. Ak o ňom pred časom napísali, že je novátorom židovského divadla, treba pridať, že vynašiel aj svojskú formu prózy. Sú to cestopisné reportáže, ich osou však nie je krajina, ale najmä on sám, polemický, podpichovačný, večne nespokojný autor, ktorý nepozná iné otázky ako „na telo“, preniká do hĺbky udalostí, komentuje – zakaždým s iróniou a špecifickým humorom, ktorým čitateľa očarí.
Julian Barnes: Jediný príbeh
Moje ďalšie obľúbené čítanie je staršieho dáta, silný dojem z neho vydržal doteraz a vytryskol už pri prvej vete: „Chceli by ste radšej viac ľúbiť a viac aj trpieť, alebo menej ľúbiť a menej aj trpieť?“ Touto provokatívnou dilemou sa začína román Jediný príbeh Juliana Barnesa, jedného z najlepších súčasných britských prozaikov. Opis vzťahu devätnásťročného mladíka a štyridsaťosemročnej vydatej ženy, matky dvoch detí, sa vymyká konvenciám, vyhýba sa však aj lascívnosti či bulvárnej lacnote. Ako je u tohto autora zvykom, kniha je zároveň esejou, meditáciou, dej, podávaný z časového odstupu, pretkávajú zamyslenia o najhlbšej ľudskej emócii, o vášni, bolesti, plynutí času a pominuteľnosti bytia. A autorova odpoveď na vstupnú otázku? Nevnucuje vám ju, ale tu je: „Kto vie ovládať mieru svojej lásky? Ak ju ovládame, potom nejde o lásku.“
Franz Kafka: Zámok
Do tretice sa vrátim k menu, ktoré som spomenul ako prvé, ku klasikovi modernej prózy Franzovi Kafkovi. Román Zámok, kľúčové dielo tohto autora, vyšiel v slovenskom preklade už v roku 1965, neskôr vyšiel znova a je nepochybné, že bude vychádzať opäť. Je Kafka príliš komplikovaný, aby mohol byť „tip“ na čítanie? Vôbec to tak nie je. V prvom rade sa treba vyhnúť stohom „kafkovskej“ literatúry, jeho vykladačom či životopiscom, ktorí si z jeho spisov urobili živnosť. Jednoducho treba otvoriť knihu a čítať. Vnímavo, s porozumením. O tom, že Kafka má čo povedať aj dnešným mladým čitateľom, svedčia údaje z TikToku. Pri hesle Kafka vám vyskočia ohromujúce čísla: vyše stotisíc videí, viac ako sto miliónov pozretí! Samozrejme, pozerať nestačí, zdôrazňujem, treba čítať. Oplatí sa.
Jozef Puškáš (1951) vyštudoval scenáristiku na Vysokej škole múzických umení, po absolutóriu pracoval v rozličných novinách a časopisoch ako publicista a filmový a literárny kritik a venoval sa literárnej tvorbe. Na VŠMU sa vrátil ako pedagóg, pôsobil aj ako prorektor tejto školy. Do literatúry vstúpil poviedkovou zbierkou Hra na život a na smrť (1972), jeho kinematografickým debutom bol film Štvrtý rozmer, ku ktorému napísal scenár podľa vlastnej rovnomennej novely (1983). Je autorom ďalších poviedkových kníh (Utešené sklamania, Sny,deti, milenky, Vreckový labyrint, Freud v Tatrách), románov (Priznanie, Záhrada v piatom období roka, Smrť v jeseni, Zlodej duší) a scenárov (Prípad na vidieku, Zo života Dona Juana, Čajová šálka lásky, Zima kúzelníkov, Dušičky seniorov). S Dušanom Dušekom ako spoluautorom vydal knihu rozhovorov a úvah o scenáristickej a spisovateľskej tvorbe Písať príbeh (2017). Jeho najnovším dielom je román Vivat, Akadémia, zbohom, Čechov (2023), ktorý je v súčasnosti nominovaný na Cenu Anasoft litera.
