Sándor Márai, pôvodom Košičan, dňa 15. januára 1989 celkom na záver svojich Denníkov píše: „Čakám na povolávací rozkaz, nesúrim ho, nechcem však ani jeho odklad.“ Ani nie o mesiac, 29. februára odišiel na večnosť. Svoj ľudský i spisovateľský čas do poslednej chvíle využil na putovanie po Košiciach, Budapešti, Európe, po našej spoločnej histórii, po vtedajších dušiach, krivých i cnostných, sám netušiac, že hovorí aj o ľuďoch, ktorí sa ešte len narodia a v jeho tvorbe budú nachádzať zdroje kritickej i zhovievavej múdrosti, alebo dôvod na posilnenie svojej zloby. Márai nie je len analytikom svojej doby, on je aj prognostikom prostredníctvom premýšľania svojich hrdinov. Preto má Márai v mojej knižnici čestné miesto − pre jeho schopnosť vzlietnuť nad krajinu i históriu, opustiť dolinnú múdrosť a hlásiť sa k tej kozmickej.

Kolotoč je zbierka poviedok Michaila Zoščenka, ktorá má univerzálne použitie bez ohľadu na dobu, módne štýly a literárne výstrelky. Čítanie jeho poviedok je ovlažujúce, a je to badať aj na jej tele, je obchytaná, neforemná, sešlá, proste ako všetko, čo má človek rád. Tento paradox je mimoriadne citeľný i v každej z jeho poviedok. Výber postáv, jazyka, uhol pohľadu na ruskú porevolučnú dobu, hlučné mlčanie o pravde vtedajšej doby vedie čitateľa k hľadaniu súvislostí spolu s naivným, dobromyseľným Zoščenkovým hrdinom. Môžeme sa pritom cítiť nadnesene a zhora pozorovať hmýrenie mladého sovietskeho ľudu, ktorý je nám taký blízky. Jeho štandardní mestskí ľudia a ľudkovia majú naše vlastnosti, naše túžby aj naše chyby, sú naivní ako my, aj chamtiví. Majster Zoščenko si na krutú porevolučnú spoločnosť  vybral pohľad zdola s náležitým zosmiešnením drobného nespokojenca, a to mu napokon prinieslo zákaz činnosti. Jeho poviedky najmä v českých prekladoch, kvôli obecnej češtine, sú balzamom na dušu v každej dobe.

Záhrada vied Czeslawa Milosza je ďalšou učebnicou „svojstojnosti“ alebo povedané inak, učebnicou dôstojnosti osobného vnímania sveta. Pretože zaiste každý z nás na sebe pozná, kedy hodnotíme svet zo svojej nedoučenej malosti a trváme na svojej krikľavej pravde len kvôli vlastnému drobnému egu. Czeslaw Milosz má na túto detskú chorobu intelektuála liek. Prenikavým pohľadom nám vo svojich esejach priblíži aj ego velikánov, aj priestor, v ktorom sa smiešne mýlia, pretože aj velikáni majú miesta svojej malosti. Pokojným tónom analyzuje svetovú poéziu, prózu, dotýka sa tiež výtvarného života, krúži nad spoločenským a politickým dianím a nad turbulenciami v hlavách svetových intelektuálov. Výsledkom je kniha povzbudivých esejí, ktoré okrem potravy ducha prinášajú tiež poznanie, aké diaľky stoja pred nami a čakajú na naše odhodlanie.

Peter Juščák je prozaik, publicista a rozhlasový redaktor. Narodil sa v Prešove v roku 1953. Vyštudoval Vysokú školu dopravnú v Žiline, venoval sa technickým povolaniam a práci v médiách. Pracoval v rozhlase, v denníkoch Smena a SME. Dlhodobo sa venoval problematike zavlečených občanov do sovietskych pracovných táborov GULAG. Napísal osem kníh, zbierky poviedok, romány, dokumentárne knihy. Je autorom rozhlasových dokumentárnych pásiem, námetu na film Môj otec GULAG. Pripravil audiovizuálne prezentácie na tému deportovaných občanov do ZSSR a tému prednáša na školách v celej SR.