Príde muž po práci domov a zapne si sitcom. Je príliš unavený na to, aby sa smial, ale to neprekáža, pretože niekto iný sa smeje za neho. Ten vyčerpaný muž je filozof Slavoj Žižek a keďže si pri sledovaní televízie oddýchol, môže opäť začať pracovať, v jeho prípade premýšľať, čo sa to vlastne udialo. Umelý smiech pripomenie filozofovi primitívny mechanizmus „plačiek“. Ženy, ktoré boli platené za to, že plačú na pohreboch namiesto trúchliacej rodiny, fungujú na podobnom princípe. Sitcom je tu jednoducho na to, aby sa smial namiesto mňa. A reklama, aby zažívala pôžitok namiesto mňa. Žižek upozorňuje na zvláštny jav v našej kultúre. Objekty si užívajú jedlo, pitie, či používanie pracieho prášku oveľa viac ako my. Áno, ľudia na plagátoch, billboardoch, vo videách sú len objekty, znaky vecí. Realitu len reprezentujú, napriek tomu im prisudzujeme vyššiu hodnotu ako žitej každodennosti. Čo sa to s nami deje? Prečo niečo, čo je neživé, je živšie a šťastnejšie ako my, ľudia? Alebo naopak, čerpáme slasť z toho, že si neužívame? Paradox, ktorý ma prinútil zamyslieť sa nad otázkou, či existuje slasť z odloženej aktivity, pôžitok z delegovania pôžitku na niekoho alebo na niečo iné?
Na sociálnej sieti oduševnene kliknem na tlačidlo „Zúčastním sa“, ale nakoniec na akciu nejdem, pretože práve v ten deň sa mi vôbec nechce, túžba nečakane zmizla. Z knižnice si cez online databázu v noci vzrušene naobjednávam knihy o psychoanalýze, no keď ich donesiem domov, naskladám ich do poličky a nestíham ich až do ich vrátenia prečítať. Do mobilu si sťahujem hudbu, ktorú si nemám kedy vypočuť, pretože neviem nájsť slúchadlá, ktoré aj tak nehľadám, ale skladby ukladám do hudobnej knižnice naďalej. Mama mi volá, či mi môže opäť poslať link na nejaký podcast. Jasné, hovorím jej a v duchu si vravím, že si to vypočujem neskôr, a tak odkaz na reláciu nechávam ležať vo svojej emailovej schránke.
Rakúsky filozof Robert Phaller nazýva tento fenomén „interpasivitou“. Kým ja ostávam pasívna a mimo diania, aktivita sa presúva na iného človeka alebo na stroj. Vo virtuálnom priestore takto pôsobím ako aktívny človek, v databáze knižnice ako sčítaná intelektuálka, emailová schránka pripomína virtuálnu študovňu. Pôvodne som si myslela, že môj mozog sa len snaží vyrovnať s každodenným prívalom informácií, a preto prirodzene brzdí niektoré toky. Myslela som si, že za týmto správaním je obyčajný pud sebazáchovy, radosť z minimalizmu, hľadanie kvality, nedostatok voľného času. No pojem interpasivity ma zasiahol. Uvedomila som si, že moje konanie sprevádza veľmi intenzívna aj keď len minútová, či sekundová slasť. Navštívi ma pri vykonávaní drobných úkonov, ktoré iba pripomínajú aktivitu – odklikávanie, sťahovanie, ukladanie, scanovanie.
Kto si dnes užíva a kto vie byť šťastný dlhšie ako pár minút? No predovšetkým – aká je naša predstava o tom, čo je pôžitok? Sedím v čakárni u lekára a syn mi vraví: „Mami, všetci sú v čiernom a na mobiloch.“ Prebehnem pohľadom ženy s deťmi, aj ja mám čierny kabát, pretože čierna zoštíhľuje a po menopauze sa neviem vyrovnať s tým, že sa nezmestím do šiat, ktoré sa predávajú v obchodoch pod názvom konfekčná veľkosť. Večer pozerám na notebooku seriál, v ktorom sú ženy štíhle namiesto mňa, kým ja si pochutnávam na dobrom jedle. A keďže si doprajem maslový popcorn, nikdy nebudem mať postavu ako ideálne objekty – ženy, ktoré stelesňujú herečky, ktoré nejedia preto, aby sa mohli stať objektmi. Keď im príde sms, v sekunde ju prečítajú a hneď si žijú ďalej svoj život. My nepúšťame mobil z ruky tak ľahko.
V čakárni doobeda o desiatej nikto nie je aktívny, ľudia sa nezhovárajú, na tvári majú námesačný výraz a je mi jasné, že zábava sa odohráva niekde inde – na displejoch. Obrazovky sa bavia, plačú, sú ligotavé – namiesto nás. Odrazu z vedľajších dverí vyjde matka s dievčatkom, ktoré sa nečakane povracia v strede čakárne. Dieťa sa rozplače. Mama vystresovaným hlasom povie: „Neplač, mojko.“ A vtedy si uvedomím, ako vzniká interpasivita, slasť z presunutia emócie na objekt. Kedy inokedy by sa mal človek rozplakať, ak nie práve teraz? Rodičia nám hovoria, že nemáme plakať, či smiať sa v situáciách, keď je treba plakať a keď je možné sa aj smiať. Ak chceme byť slušne vychovaní, civilizovaní, je potrebné všetky emócie potlačiť. Ale ak ich prenesieme na objekty, môžeme si dovoliť opäť prežívať a nikoho tým neurazíme ani nevystresujeme, všetko bude v poriadku. A mama ma bude ľúbiť, lebo som mojko, ktoré neplače.
Interpasivita sa netýka iba emócií, upozorňuje Žižek, ale aj našej viery a presvedčení. V Dóme svätej Alžbety v Košiciach pribudol automat na elektronické sviečky. Zautomatizovaná viera. Môj syn, samozrejme, je nadšený, pretože stačí vhodiť mincu a už to svieti, sviečka sa modlí za nás. My môžeme ísť medzitým na kávu a koláč do blízkej kaviarne. Žižek upozorňuje na interpasívny charakter viery. Ak aj stojíte v kostole, no vôbec sa nemodlíte, myšlienkami ste úplne inde a potom sa vraciate domov a vidí vás sused, je to v podstate on, čo verí za vás. Vaša viera žije v jeho presvedčení, že ste nábožný človek.
Správame sa ako primitívni ľudia, ktorí vykonávajú magické úkony, rituály, zhypnotizovaní, mysľou niekde inde. Byť aktívny znamená byť vedomý. Otvoriť knihu a stratiť sa v nej. Ísť na koncert do filharmónie aj ho počúvať. Vyžaduje to sústredenie a čas. Ostať pri vedomí je v súčasnosti ťažké. Stojím pri ceste a vidím, ako sa okolo mňa mihajú autá, je to sekunda a už sú preč. Potom sama sedím v aute, presúvam sa pomaly z miesta na miesto a už aj pol hodina je pre mňa dlhá. Ten pocit, keď okolo mňa na zelenú presviští auto, to isté cítim, keď si objednám knihu alebo odkliknem pozvánku na event. Vzrušenie, že teraz sa niečo deje. Bežná každodennosť, konkrétnosť pripomína skôr to sedenie v aute, čakárni, čas, ktorý je potrebné niečím vyplniť. Veríme, že to, čo nás naplní a dá nášmu životu zmysel je mimo nás, čo je v podstate náboženská predstava.
Psychoanalytik Jacqes Lacan tvrdil, že „nevedomie je vonku“. Vysvetľuje to vieru v Boha, preto je Čakanie na Godota v podstate odkrytím prázdnej schémy. Potvrdzujú to aj slovenské ľudové rozprávky, v ktorých viac o ceste hlavného hrdinu vie kôň, lavička, či jabloň než on sám. A Popolvár, hoci vyzerá ako symbol pasivity, je jediný aktívny, pretože on na tej peci skutočne premýšľal a iba vďaka tomu mohol všetkých zachrániť.
Čo teda prináša interpasivita? Predovšetkým ilúziu aktivity. Unikáme vlastnej pasivite tým, že aktivitu presunieme na objekt, vďaka čomu pocítime úľavu. Prečo si môže človek vypisovať s umelou inteligenciou, keď predsa dobre vie, že je to len stroj? Práve preto. Nemá problém zveriť sa objektu so svojimi najtajnejšími myšlienkami a psychickými problémami. Je to kvôli tomu, že je to bezpečné. Kopíruje správanie primitívneho človeka, ktorý sa v presune na objekt zbavuje zodpovednosti myslieť a cítiť a z toho pociťuje určitú slasť.
Nie je pôžitkom z interpasivity aj sťažovanie si na niekoho iného, kto práve nie je prítomný? Sťažujeme si, prípadne sa sťažujeme, že ľudia sa sťažujú, pretože žijeme v súčasnosti vytváranej naratívom krízy a teda už iba z krízy cítime určitú rozkoš? Už len z ruptúry? Temných momentov? Určenia traumatických zážitkov? Rozprávaním o kríze znižujeme vlastnú úzkosť, objektivizujeme ju, prenášame mimo nás.
Klimatická kríza vzniká z toho, že uhlík, ktorý sa v zemi ukladal milióny rokov, človek vyťažil za pár desaťročí. Nerobíme to isté sebe? Ak dopamínové centrum má, ako zem, obmedzené zdroje, nie je ľahkovážne kliknutím ráno na Instagram premrhať dopamín hneď, bez toho, aby sme boli vôbec aktívne prítomní vo svojom dni?
Za hranicami klikov a obrázkov sa začína oblasť poznávania základnejších, podstatnejších vlastností vecí a javov, abstraktné myslenie. Neznamená to, že máme interpasivite unikať, len si ju skúsme všimnúť, uvedomiť. Všetci sme unavení filozofi pred displejom. Orwellova miestnosť 101 sa v niečom opakuje – urobte to Júlii. Choďte na ten koncert za mňa. Alebo na dovolenku. Na mňa je to pridlhé, sú mi bližšie sekundové pôžitky. Za interpasivitou sa možno skrýva aj túžba po nesmrteľnosti, veď ak dokážem presunúť svoju aktivitu na objekt, nemusím vôbec umrieť. Budem ďalej žiť v objekte, môj email si ma bude pamätať ako sčítanú, rozhľadenú a múdru ženu.
