Lucia sa vracia z vinohradu. Je podvečer. Slnko zaľahlo za topole pri riečke. Ale Lucia cestu pozná, takže by ju mohla prejsť poslepiačky. Ale… život ju naučil nechodiť so zatvorenými očami, ani ich zatvárať s hocijakého aj nezmyselného dôvodu. Pamätá si krv, roztvorenú ranu, bolesť a vystrašené oči mamy aj otca a jeho slová, keď ju nakladal do starej Oktávky. Odvtedy chodí ako susedov pes, ktorého auto prešlo najmenej trikrát, a napriek tomu ho prenasleduje. Možno to robí kvôli tomu, aby sa líšil od ostatných, hoci je bežný dedinský orech, ktorého pán občas napojí starým prekysnutým vínom a keď má špičku, vrhne sa pod kolesá.
Lucia sa blíži k domu, vlastne bytovke, v ktorej žije viac ako päťdesiat rokov. Nasťahovali sa do nej, keď otec s mamou nastúpili v miestnej škole ako učitelia. Prešla jedna generácia. Otec zomrel, mama ho čoskoro nasledovala a zostalo po nich niekoľko príbehov. Napríklad ten, ako otca presvedčili, aby kúpil vinohrad a začal včelárčiť. Lebo to bola kotva, ktorá ich pripútala k rovine.
Otvorí bráničku, ide chodníkom k bytovke. Predtým pripomínal poľnú cestu, teraz je vyasfaltovaný. Vlastne o všetkom by mohla Lucia hovoriť predtým- teraz. Od vchodových dverí ku schodom až k elektrickému vedeniu. To predchádzajúce socialistické bolo staré a vedelo kopať. Luciin brat Benedikt ho dal do poriadku. Tak ho rodičia pokrstili. Asi preto, aby si na nich spomenul zakaždým, keď naň zavolajú. Benedikt je zručný. Vie dať do poriadku všetko. Okrem manželstva. Po druhom dieťati sa rozpadlo a teraz má dve deti, tri vnúčatá, ale nijakú ženu, ktorá by ho chcela. Taká je Luciina matematika. Nepriama úmera. Šikovný chlap, zlá ženská. Teda, Matilda, bývalá švagriná, to bola ekonómka na miestnom družstve, ku…šte…ľahká ženština a skrytá alkoholička. S tým Benedikt nedokázal nič urobiť. Manželstvo rázne ukončil, Manko po Matilde vyplatil, s otcom začal včelárčiť a starať sa o vinohrad. Starí vinári s hrdosťou začali hovoriť o učiteľskom vinohrade, že si našiel hospodára, ktorý pivničku vo svahu premenil na parádny domček s vínnym sklepom.
Benediktov syn odišiel robotovať do mesta a odtiaľ do Nemecka. Dcéra Margita prebrala po starých rodičoch rektorskú taktovku a diriguje dedinskú školičku ako otec vinohrad. A Lucia? Ako zle zazátkované víno. Zlomí sa, stratí chuť a nakoniec sa premení na tekutinu vhodnú na čistenie drevených podláh. Aj o nej vieme zopár historiek. Pravdivých, trpkých, smiešnych. Napríklad… ale aby som neodbočil a neprehraboval sa v rodinnom striebre.
No… došla domov. Akurát začali rozsvecovať pouličné lampy. Z nôh zhodila gumáky, vošla do obývačky, sadla do kresla, zapla televízor a v tom okamihu, akoby pošibaná zázračným prútikom, zaspala. O chvíľu prichádza Benedikt s kamarátom Robom. Robo je vysokoškolsky vzdelaný človek, informatik, Benediktov kamarát, ale okrem toho, že je dobrý človek, jeho presný opak. Nepraktický, s nezáujmom o politiku, o gazdovaní a sedliačení nič netuší. Benedikt je preň stelesnením skutočnej sily a energie života. Inžinier informatik nazrie do izby, v ktorej vidí Luciu driemať v kresle. Nohy má nahé, mierne spotené a pokryté prachom z poľnej cesty. Niekedy sa tak stne, že človekom prejde taká iskra, záblesk. Nevie to povedať, iba cíti. A vie, že musí. Keď nie teraz, už sa viac nezopakuje. Šanca bude premrhaná. Robo sa skláňa nad Luciu a pobozká ju. Letmo. Akoby preletel motýľ, sadol na kvet, pokýval krídlami, zakrúži a odletí. Víri vôňu. Benedikt pozoruje scénu, ktorú ešte nezažil. V Košiciach v divadle bol, ale toto je niečo… neopakovateľné. Ako z filmu. Ale ešte viac. My sme niekde inde. Nemôžeme tomu rozumieť. Robo nepovie nič, mlčí, čaká. Lucia otvorí oči a vzdychne. Tie zatvorené oči sú jej osudom. Bozk je liečbou jej zjazveného života. Vstane, nepovie ani slovo, ide do kuchyne, naučenými pohybmi nakrája chlieb, klobásku, slaninu, otvorí domácu konzervu s pikantnou nátierkou a to celé postaví pred Benedikta a jeho kamaráta. Ona sa jedla ani nedotkne. Je rada, že môže dýchať. Je šťastná. Po druhýkrát v živote.
Jedia. Mlčia. Benedikt občas žmurkne raz na Luciu, raz na Roba. Neodpovedajú. Kým dojedia, Lucia ustelie Benediktovi a Robovi postele. Každý v jednej izbe. Ona bude spať v kuchyni. No… spať… bude hľadieť do východoslovenskej oblohy pokrytej hviezdami. Potom vyjde z domu, prejde cez pole k riečke. Zahľadí sa do nej a… Nie, nebude plakať. Bude sa spovedať šachorine, vode, oblohe. Potichu vojde do bytu a bude počúvať dych brata a Roba. Pokojný, vyrovnaný.
Zatvorí dvere do kuchyne, vytiahne rodinný album a porozpráva mame a otcovi, čo sa jej stalo.
Štefan Šimko (1956)
Štúdium: Gymnáziu v Levoči ( 1975), Pedagogická fakulta UPJŠ v Prešove, aprobácia slovenský jazyk a literatúra – výtvarná výchova.
Práca: V rokoch 1979 – 1991 učiteľ. V ZDŠ Hrabušice, 1991 – 1996 riaditeľom uvedenej školy, 1999 – 2001 pôsobil v ZŠ Tajovského v Poprade a súčasne na osemročnom gymnáziu Popradské nábrežie. Od roku 2009 – 2019 zamestnanec Mestského úradu, odd. školstva Spišská Nová Ves, 2020 dôchodca.
Aktivity: príprava recitátorov, vedenie dramatického krúžku, tvorivé písanie, zážitkové dramatické čítanie.
Autorstvo: víťaz Gorazdovho Prešova, laureátom Chalupkovho Brezna. 1.mesto v X. ročníku literárnej súťaže O cenu slovenského učeného tovarišstva, 1.miesto Cena Literárneho fondu za adaptáciu epického a lyrického diela Príbeh o Márii, 2.miesto – cenu Literárneho fondu za divadelnú hru pre deti a mládež O tme, ktorá sa bála, 3. miesto Cena Divadelného ústavu za text Rozprávka o troch hudcoch a vetre, cena Literárneho fondu 2. miesto: divadelná hra pre dospelých: Poľovačka. Divadelná hra Koperdani na Palárikovej Rakovej a jej prezentácia na medzinárodnej divadelnej prehliadke Dida 2011 v Srbsku, divadelné texty pre detské a mládežnícke divadlo, kniha poviedok Pasenie Mamutov.
