Marie-Henri Beyle Stendhal: Červený a čierny
Román Červený a čierny od francúzskeho románopisca Stendhala patrí ku klasickým dielam, ktoré verne zrkadlia obdobie kritického realizmu, éru tzv. veľkých románov.
V tomto období dochádzalo k veľkým spoločenským zmenám, majúcim za následok nielen zrod terajšej modernej spoločnosti. Tie boli aj živnou pôdou na vytváranie rôznych morálnych konfliktov a pokleskov smerujúcich k deštrukcii jednotlivca, ktorý sa v novom usporiadaní sveta prestal cítiť bezpečne. Realistické uchopenie sveta takého, aký je, je protipólom k predošlému filozofickému a umeleckému konceptu romantizmu. Pre ten bol charakteristický skôr kontrast sna a skutočnosti a výnimočnosť protagonistov vo výnimočnej situácii neraz s fatálnym zakončením. Realizmus však nefungoval len na popieraní a vyhraňovaní sa voči predošlým filozofickým a umeleckým konceptom, ale najmä na dokumentovaní zásadných sociálnych procesov 19. storočia. Industrializácia, nárast informácií a technológií síce speli k rozvinutiu predovšetkým hmotnej kultúry, ale čoraz viac sa tak odhaľovali sociálne nerovnosti a z nich vznikajúce neprekonateľné rozdiely medzi spoločenskými vrstvami. Realizmus vo svojej podstate nemá hodnotiť a posudzovať jednotlivé procesy, skôr zaznamenávať: vysmieva sa sentimentalizmu a klamlivej idylickosti, poukazuje na úskalia údajne harmonického života vyššej society, pokrytectvo a malomeštiactvo.
V románe je ako určujúci nastolený farebný princíp červenej a čiernej, ktorý reprezentuje ambivalentnosť ľudského bytia a svet, v ktorom si aj napriek kauzalite a absolútnosti nemôžeme byť ničím istí. V tradičnom farebnom ponímaní červená konotuje so životom, láskou (skôr v deštruktívnom zmysle ako symbol vášne či sexuálnej sily), ale aj krvou a násilnou smrťou, čierna zastupuje temnotu, tajomstvo, úctu a posvätnosť. Tieto prvky však Stendhal využíva len čiastočne, oveľa viac sa zameriava na sociálne determinanty, dielo je najčastejšie interpretované bez presahov do symbolickej roviny, čo potvrdzuje aj explicitné použitie oblečenia, ktoré Sorela predurčuje na jeho aktuálnu rolu, ktorú v spoločnosti zastupuje. V románovom priestore má dvojznačné uchopenie: červená zastupuje Julienove vojenské ciele a kariérny postup v rámci armády, čierna cirkevnú moc, nie však v zmysle náboženského a očakávane morálneho, ale mocenského vzostupu. Tu treba poznamenať, že cirkev očami mnohých autorov (napríklad aj Alexandra Dumasa, ktorý do literatúry uviedol Troch Mušketierov) nebola vykresľovaná ako hodnoverná inštitúcia, ale prihliadalo sa na jej možné prieniky do politického života, význam kléru vo vtedajšej spoločnosti bol ešte stále citeľný. Príbeh zároveň zodpovedá historickému kontextu vo Francúzsku po období napoleonských vojen a následne obdobia tzv. Reštaurácie (obdobie návratu kráľovského rodu Bourbonovcov), čo sa ukazuje aj napríklad častými odkazmi na historické udalosti či literárne zdroje. Napoleon Bonaparte je Sorelov (analogicky aj s autorom, ktorý sa zúčastnil viacerých Napoleonových vojenských ťažení) veľký životný vzor, predstavuje si sľubnú vojenskú kariéru a fascinuje ho kariérny postup muža z nižšej spoločenskej vrstvy, rovnako ako on.
Stendhalove romány často nesú autobiografickú pečať a zobrazujú nielen vtedajšie spoločenské dianie, ale hodnoverne zachycujú aj priestor pomerne farbistými a výpovednými opismi: francúzsky vidiek, vrstvy Paríža či život nižšej aristokracie a meštianstva. Julien Sorel je prototypom literárneho protagonistu realistického obdobia, ktorý sa zámerne usiluje o preradenie do inej spoločenskej vrstvy, no naráža na objektívne prekážky, ktoré nie je možné prekonať silou vôle ani individuálnym snažením. Dokazuje to nemennosť sociálnych dogiem, ktoré sú aj napriek pomerne vyspelej spoločnosti stále živé. Aj tak je však Sorelov životopis pôsobivý: ako tesárovho syna ho spájajú s chudobnými pomermi, ale vďaka intelektu, húževnatosti a znalostiam z latinčiny sa z neho stáva vychovávateľ v rodine pána de Renal.
Nedostatok fyzickej sily je deficit znemožňujúci manuálnu prácu na píle, ale jeho ďalšie osobnostné a intelektové črty ho predurčujú skôr na duševné činnosti. Pokúša sa preraziť v kňazskom a vojenskom stave, no sľubná kariéra napokon končí fatálne, tragickou smrťou hrdinu. Motivujúcim činiteľom je u protagonistu kariéra, ktorej sa usiluje podriadiť všetko, aj city a ľúbostné vzťahy. Láska v románovom ponímaní má výlučne zakázanú podobu: vzťah s pani de Renal je klasickým typom milostného pomeru staršej vydatej ženy a mladého neskúseného muža, kým však ona miluje oddane, jemu ide predovšetkým o získanie spoločenskej prestíže. Viacnásobná ľúbostná zápletka. Nerovnocenný vzťah môže pripomínať rytiersku kurtoáznu lyriku, ale v skutočnosti je opäť poukázaním na zištné a účelové konanie postavy a akýsi druh manierizmu. Po opustení rodiny de Renal sa usiluje o získanie zámožnej Mathilde de la Mole, aj tu hrá rolu kalkul namiesto úprimného citu.
Tak ako v romantizme cit a vášeň vládne nad rozumom, v realizme aj ľúbostné vzťahy podliehajú racionálnej vypočítavosti, dokonca sa zdá, že milostné zápletky sú často spôsobom, ako si krátiť voľný čas: „Od Napoleonovho pádu bola i tá nejnepatrnejšia galantnosť vo vidieckych mravoch prísne zakázaná. Ľudia sa báli, že stratia miesto. Lišiaci hľadali podporu v kňazstve a pokrytectvo spravilo najkrajšie pokroky aj v liberálnych kruhoch. Nuda vzrastala, ostávala iba jediná zábava, čítanie a poľnohospodárstvo“ (s. 46).
Nevera je vzhľadom na spoločnosť, v ktorej stále prevláda kresťanská morálka, celospoločenský problém s možným devastačným účinkom na všetkých zúčastnených. Zvlášť dôležité je hranie sociálnych rolí: rituály, gestá, oblečenie, ale aj spôsob reči je možnosť na získanie vplyvu, rešpektu a obdivu.
Sociálny status je v tomto ponímaní určujúci už od narodenia na fungovanie jedinca a jeho vnímanie sveta, v tomto zmysle ho možno vnímať aj ako sociálny konštrukt doby. Podobné psychologické ladenie vidno aj v ďalších Stendhalových dielach: Kartúza parmská či Lucien Lewen. Julien Sorel je prototyp bežného človeka z nízkych sociálnych pomerov s výnimočnými schopnosťami, ktorý sa usiluje dostať medzi spoločenskú elitu. Je možné povedať, že má všetky predpoklady na to, aby sa dokázal presadiť aj v súčasnom svete: príjemný fyzický vzhľad, intelekt, nadanie a ambície zapojiť sa do verejného diania, ba dokonca kariérne rásť. V popredí stoja zdanlivo nemenné biologické a spoločenské determinanty, no zároveň ľudské túžby a ambície. Stendhal pozorne preniká do prežívania postáv, skúma ich motiváciu a spôsoby konania, vysvetľuje ich zo psychologického a sociálneho hľadiska: „Všimol si odmeraný výzor pani de Renal a pomyslel si, že sa hnevá preto, lebo sa opovážil pobozkať jej ruku. Bol taký vzrušený hrdosťou, ktorú pociťoval pri dotyku so šatami takými odlišnými od tých, aké dosiaľ nosieval, a tak veľmi sa snažil zakryť svoju radosť, že všetky jeho pohyby boli akési prudké a splašené. Pani de Renal sa naňho dívala s úžasom“(s. 35).
Stendhal sa počas trvania svojho života nedočkal vážnejšieho úspechu, ten nastal až neskôr po jeho smrti, a hoci dielo zaraďujeme do kánonu francúzskeho realizmu s výraznou kritikou, predsa stojí skôr v úzadí literárnej pozornosti v porovnaní s Honoré de Balzacom alebo ruskými realistami. Kniha sa dočkala niekoľkých filmových spracovaní, napríklad z roku 1997 v réžii Jeana-Daniela Verhaegeho. Za zásadný románotvorný prvok pokladáme celospoločenský presah: skúma nielen individuálny osud, ale aj stále prebiehajúce mocenské boje, moc cirkvi a armády a otázku nespravodlivosti nastolených systémov, hoci naoko fungujú. V dostatočne materiálne zabezpečenom svete panuje pokrytectvo, faloš, mamon, kresťanská viera len ako prostriedok na uplatnenie sa, udržanie si prestíže a láska len ako prostriedok na dosiahnutie cieľa. Ak by sme si tieto východiská premietli do súčasnosti, našli by sme veľa styčných bodov, a rozhodne sa časom vyprofiluje charakter dnešnej doby – nielen ako protagonista vlastného života, no predovšetkým sociálny konštrukt.
Literatúra:
STENDHAL: Červený a čierny. (Le Rouge et le Noir). Svetová knižnica SME, 2006.
Patrícia Gabrišová vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a dejepis na UPJŠ v Košiciach. Učí na základnej škole. Publikuje v rôznych literárnych periodikách (Fraktál, Romboid, Knižná revue, Glosolália, knižná príloha Denníka SME). Pripravuje na vydanie básnickú zbierku Vdychovanie škorice, ktorá by mala vyjsť vo vydavateľstve OZ FACE v roku 2025. V súčasnosti píše aj básnickú zbierku Nízky prah bolesti, ktorej vydanie podporil Fond na podporu umenia.
