Vanda Rozenbergová po ukončení Gymnázia v Novákoch absolvovala štúdium žurnalistiky na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Najdlhšie, do roku 2019 bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Predtým vystriedala viacero povolaní, napríklad bola učiteľka na gymnáziu či pracovníčka v stávkovej kancelárii. Je ambasádorkou organizácie Deti Dunaja (Les Enfants Du Danube) na pomoc deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia. Autorsky prispievala do rozhlasu literárnymi príspevkami pre Miniromán. Okrem písania sa venuje maľbe nepriehľadných obrazov na sklo a zrkadlá. Mala tri samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach niekoľkých jej kníh. Žije v Prievidzi. Dovedna napísala deväť kníh, z toho šesť kníh bolo vo finále desiatky Anasoft litera. V roku 2024 jej vo vydavateľstve SLOVART vyšla kniha Mágovia vedia viac, s ktorou sa dostala do finále Anasoft Litery 2025. Vanda Rozenbergová bola trikrát nominovaná na Cenu René, v roku 2018 s knihou Muž z jamy a deti z lásky, 2019 Tri smrtky sa plavia a v roku 2025 s knihou Mágovia vedia viac.
V knihe Mágovia vedia viac máš jedného mága, ktorý je skutočný. No je tam aj množstvo iných “čarovných postáv“, ktorých mágia spočíva v starostlivosti, súcite a láske. Celá kniha je pre mňa alegóriou vzájomnej starostlivosti. Kto sú teda pre teba mágovia? Možno aj všeobecne, ale možno aj práve v tejto knihe.
Je jasné, že v knihe ide o slovnú hračku. Je tam dievčatko, ktoré chce byť skutočnou mágyňou, pritom vo finále je mágom niekto úplne iný. Mágom môže byť aj niekto, kto dokáže dlho nejesť. Povedzme, že pán vychovávateľ je pre mňa skutočným mágom. Možno mágov opäť pribúda. Ľudia cítia, že môžu, majú a musia – či už magickou, alebo inou silou veľa vecí ovplyvniť. Každý môže byť mág.
Vybrala si si veľmi zaujímavý čas a priestor. Ide o obdobie pred revolúciou, deväťdesiate a nulté roky. Tri veľmi silné obdobia, ktoré v knihe prežívame cez prizmu detského domova. Prečo sa tento časopriestor stal tvojim ihriskom?
Inšpirovala ma moja priateľka. Tá inšpirácia sa síce končí na deviatej strane, ale aj tak ma ovplyvnila, už len tým, že spolu so sestrou vyrástla v detskom domove. Príbeh som zasadila do konkrétneho obdobia, ale chcela som sa vyhnúť tomu, aby v ňom boli prvoplánové narážky. Nebolo by pre mňa zložité opísať, akým mydlom sme sa umývali, čo sme jedli, ako sme mali alebo naopak nemali to alebo ono. Takých opisov je tam ale veľmi máličko, možno dve, tri vety týkajúce sa hudby. Nemá to byť dokumentárne dielo opisujúce historické obdobie. Vlastne to ani nie je opis, je tam zachytená duša.
V predošlej otázke hovoríš z prvej osoby, čo sme jedli, čím sme sa umývali a podobne. Koľko z toho čo si napísala sú tvoje vlastné autentické zážitky a vnemy a koľko z toho je čistá fikcia?
Zistila som, že súčasná slovenská literatúra vychádza z dvoch pilierov. Píše sa autobiograficky a vulgárne. Tieto dva prúdy sa často zlievajú v jednom príbehu, v jednej knihe a ja som asi zaspala na vavrínoch zo sena. Proste to nerobím, možno sa hanbím ísť s kožou na trh. Fabulujem, baví ma si vymýšľať príbehy a modelovať charaktery. Nemám žiadny predobraz a ak áno, je to len rámec. Žijeme medzi ľuďmi a nasávame všetko okolo seba. Množstvo súčasných autorov ani neskrýva, že sú ich diela autobiografické. Možno by som s tým mala niečo urobiť. Je to hra s ohňom. Keby som vstúpila na pole autobiografie, bolo by určite o čom písať, každý človek má svoj silný príbeh, ale akosi na to nemám vôbec odvahu. Ide o veľmi vážne veci ktoré sa týkajú napríklad detstva. V tomto som bábovka, nie som radikálna autorka, ktorá si vždy povie, čo chce.
Jedným z atribútov súčasnej slovenskej literatúry je aj autenticita jazyka. Pri čítaní Mágovia vedia viac som mal pocit, že sa jej zámerne vyhýbaš. Tvoje postavy, ktoré majú 5, 7, 12 alebo 18 rokov hovoria vždy veľmi vysokým jazykom, prečo?
Som ročník 71 a pochádzam z rurálneho, baníckeho prostredia. No ani v týchto najobyčajnejších kútoch a spodných prúdoch obyčajných ľudí sa veci nepodávali extrémne vulgárne. Pri spätnom pohľade sa nám to môže zdať inak, ale to nie je pravda. Na základnej nás bolo v triede 35 z toho 8 Rómovia, no ani cez prestávky, ani keď sme sa hrávali na sídlisku, nelietali žiadne vulgarizmy. Skutočne nie, to by som klamala.
Pamätám si konkrétny príklad. Išla som zo školy a môj spolužiak Peťo povedal na šoféra, „to je ale chuj“. Na druhý deň sa na triednickej hodine 40 minút venovalo tomuto slovu. Z toho polovica z nás bola v úplnej hrôze, že človek spomedzi nás naozaj povedal takéto slovo. Aj mne horeli líca.
Možno vo svete dospelých sa hovorilo vulgárnejšie, neviem úplne potvrdiť alebo vyvrátiť ako sa rozprávali dospelí niekde v bani, alebo ráno o štvrtej v autobuse. Ale na základnej škole medzi deťmi, ani doma a ani v iných rodinách, kde som sa pohybovala, určite nie.
V románe sa ale objavujú aj rôzne mestá. Bájne, Viedeň alebo Hamburg pomáhajú dotvoriť atmosféru konkrétneho časopriestoru. Dnes som asi hodinu hľadal obec Bájne, kde sa kniha z väčšej časti odohráva, no nenašiel som ju. Je teda Bájne bájne, alebo je Bájne reálne?
Pani prekladateľka, ktorá prekladala Tri smrtky sa plavia do nemčiny, ma kontaktovala, lebo nemohla nájsť osadu Hemjeslo na slovenskej mape. Tento úžasný názov som si spolu s osadou úplne vymyslela. Keď som si ale predstavila, že pani prekladateľka má taký typ hrdosti ako ja a že najprv Hemjeslo poctivo hľadala a až potom sa opýtala či existuje, dosť ma to mrzelo. Takže aj to Bájne som si vymyslela. V skutočnosti je to Brezno. No aj Brezno je pre mňa svojím spôsobom bájne, keďže som tam nikdy nebola a ani som tadiaľ neprechádzala.
Hamburg ale existuje, ten som našiel. Zaujíma ma pri ňom dezilúzia zo západného sveta. Carlos nadšene vchádza do múzea vo Viedni a skončí ako prostitút v Hamburgu. Prečo si sa rozhodla pre túto pasáž?
Čo sa týka prostitúcie a toho ako ho zlákali, všetko som si overovala. Tú ulicu, štvrť, spôsob, akým v tých rokoch fungovali pašeráci na hraniciach, naozaj som po tom pátrala, aby to bolo pravdivé. Potrebovala, som aby Carlos zmizol, aby mal vychovávateľ dôvod sa obetovať. Hodnoty, alebo skôr kontúry mojich hodnôt sa musia premietnuť medzi riadkami. Mali by dielom neustále pretekať.
Vychovávateľ Matrtaj sa javí ako tvrdý, prísny, nekompromisný človek, vo finále je to ale úplne inak, ako to aj v skutočnosti býva. Matrtaj sa so stratou Carlosa nevedel zmieriť, je za tie deti zodpovedný a tak sa rozhodne sám skončiť život veľmi trýznivým spôsobom.
Často repetitívne opakuješ silné motívy z hľadiska troch hlavných postáv. Pripomína mi to Rašómon, v ktorom je tiež realita len súborom perspektív. Ako sa ti konštruovali vnútorné monológy postáv?
Normálne, je to ako keď sadím mrkvu. Najprv vykopem jamku, dám tam semienka a potom ich zasypem. Čiže keď píšem knihu, tak to mám vopred premyslené. Vybudujem si to v hlave a robím si priebežne poznámky na papieri. Sú to také štipky deja či myšlienok. Funguje to úplne prirodzene, ako tá mrkva.. Nie je to zložité. Nič, s čím by som sa trápila. Nie je to o tom, že dielo namáhavo tesám alebo desaťkrát prepisujem. Skôr nad tým veľa premýšľam, možno aj vo chvíľach, keď sa zdá, že vôbec nepremýšľam. A keď mám dôkladne jasné všetko aj s podrobnosťami, tak už to ide samé. Nevytváram si rôzne variácie hotovej knihy, vidím ju ako film. Nedávno som bola na jednej besede v Bratislave, kde sa moji spoludiskutujúci bavili o tom, ako sa dá všetko vypočítať na efekt, alebo našiť priamo na cieľovku, ale nie som si istá, či sa to dá.
Výstižne reflektuješ slabiny oboch režimov, lži o tom ako sú v ČSSR všetci zaopatrení a žiadne sociálno-patologické javy neexistujú, ale aj to, že demokracia je samospása. Príbehy, ktoré rozprávaš, vlastne nie sú príbehy jedného dieťaťa, ale celej generácie s podobným alebo rovnakým osudom.
Žiadny z klientov ústavnej výchovy veľa nevyhral, ale Diana nie je ten prípad. Nejde o to, že by si detský domov užívala, ona ho vlastne len absolútne prijíma v celom svojom nadšení, že sa môže konečne napráskať. Pamätám si na chvíľu, keď mi napadol názov Mágovia vedia viac, s tým, že je to vlastne nedorozumenie, Dida len zle počula vetu mágovia jedia viac. Prišlo mi to úplne geniálne.
Tým pádom má už zmysel života na ďalších desať rokov vyriešený. Stačí sa jej poriadne napráskať. Nie je to úžasné? Keby mi to bol niekto vysvetlil v takom veku, nebola by som možno blúdila a smútila kade tade po kútoch, čo so mnou bude. Vedela by som, k čomu idem. Vyzerá to tak povrchne, ale pre to dieťa to bol oporný bod. Ona oceňuje aj obyčajné veci, napríklad jedlo v jedálni. V rámci jednej besedy som tie roky opisovala gymnazistom. Decká si ani nevedeli predstaviť, že by si nemohli vybrať, že dnes chcem palacinky, alebo teraz chcem horalku. To sa vtedy jednoducho nedalo. Boli z toho dosť šokovaní.
Diana však prijíma každé jedlo. Je v nej pud obrovskej nenasýtenosti, emočná priepasť. To je citová vec.
Zámerne sa vyhýbaš stereotypom. Napríklad tomu, že ústavná výchova je vždy šikana alebo že všetci vychovávatelia sú pedofili. Nevravím, že sa to nedeje, ale zobrazovať to len takto mi príde škodlivé.
Nechcela som prejsť do klišé, lebo dnes je v každej druhej knižke trauma a zneužívanie.
Bavilo ma hrať sa s ambivalenciou. Niečo nebolo dopovedané. Ako autorka to interpretujem tak, že v skutočnosti neviem. Možno to tak nebolo, možno to tak bolo. Pán v tielku navodil Dide pocit bezpečia. Ublížil jej? Nie. Urobil jej niečo? Nie. V jej detskom rozumčeku bol skutočne oporou. Keby ale bola kniha o pánovi v tielku, to by bol úplne iný pohľad.
Tvoje knihy sa vyznačujú tým, že v nich nemáš statementy, hovoria sami za seba. Rovnako samy za seba hovoria i postavy alebo aj mnohé momenty. Čitateľ si ich musí dotvoriť. Musí si ich niesť v sebe, aby im dal zmysel. Nemala si niekedy zlý feedback na to, že tvoje knihy sú až príliš otvorené, či už v nárokoch na čitateľa alebo v samotnom deji a vzťahoch, ktoré zobrazuješ?
Nie, nemala, možno by sa našiel jeden alebo dva momenty.
Pred niekoľkými mesiacmi v Trnave, na Festivale rozhlasovej hry, sa prihlásila cudzia pani ku knihe Zjedol som Lautreca. Chcela mi povedať, že sa jej to veľmi dotklo, lebo má adoptované dve deti. Ale čo s tým mám robiť, že sa jej to dotklo? Na druhej strane je úžasné, že číta, to si vážim. Nie je to zosmiešňovanie, ja som si veľmi vážne vypočula jej výhradu. Vravela o tom, ako funguje proces adopcie a že nie je možné si zobrať dieťa tak, ako to opisujem. Beletria ale nie je reportáž, tak ako neexistuje Bájne, čiže si môžem vymyslieť čo potrebujem.
Tiež som dostala výborný screenshot od jedného z mojich synov. Bola na ňom odfotená učebnica literatúry pre nejaký ročník stredných škôl, kde bola ukážka z knihy Slobodu bažantom, aj s otázkami na vypracovanie. Pod tým screenshotom bolo otázka môjho syna: „Mami, pýtam sa, čo z toho máme?“.
Dôležité je aj to, ako sa tvoje postavy menia v čase. Čitateľ s nimi v podstate dospieva a cíti zmeny v ich vnímaní a cítení. Bavili sme sa už o tom, ako píšeš, o tom, že nekonštruuješ, ale že sa ti príbehy v istom zmysle vyjavujú. Myslím, že vnímanie ako také je styčný bod tvojho diela vo všeobecnosti, samotná transkripcia vnemov do knižnej formy.
Ja si to uvedomujem, no nikdy o tom nehovorím. Vnímam veci, veľmi. Dokážem ich prijímať aj viac naraz. Ľudia sú úplne famózne a fantastické bytosti a stále je čo nasávať.
Ja napríklad nemám vodičský preukaz, čo ma núti sa pohybovať po Slovensku a vlastne aj po svete dopravnými prostriedkami. Je to dych berúce. Vôbec to teraz neironizujem. Fakt, že vlak mešká 70 minút je pre mňa denný chlieb. To je nič. Minule som zostala v Leopoldove 120 minút navyše. Bola sobota večer okolo 21:50 a na nástupišti sa pomaly začala tvoriť akási komunita. Nie je tam jediný kávomat a nebol otvorený ani bufet, nebolo tam proste nič. Ale bolo úžasné spoznať tých ľudí a pozorovať, ako sme sa dali dokopy.
Mám pocit, že si pomaly tvorím skupiny z jednotlivých zážitkov. Takisto v autobusoch sa dejú veci. Som z Prievidze, z diery. To je irónia, samozrejme, hovoríme, že Prievidza je dierou do sveta. No dostať sa odtiaľ čo i len do Trenčína je dobrodružstvo. Ľudia ráno dokážu stáť hodinu dvadsať v uličke autobusu. Idú do práce, alebo do školy a celé je to tam tak úžasne nepoprepájané. Veľa v tom nachádzam. Vnímam všetkých. Jedni volia študentský parlament a hádajú sa, ďalší hrajú magnetického obesenca. Starší nechápu, nepoznajú nič z toho, o čom je reč, väčšinou majú zdravotné karty, lebo idú do fakultnej nemocnice v Trenčíne. Tie príbehy sa asi ani nedajú nevnímať, sú tu veľmi citeľné.
Kniha Mágovia vedia viac má aj veľmi výrazné ilustrácie, si ich autorkou, tak ako je to pri tvojich knihách zvykom?
Úplne náhodou som na stolíku jedného chlapca uvidela kresbu. Prstom kreslil v tablete, bolo to také nahrubo a pritom presné. Zapáčilo sa mi to a vedela som, že presne takto by kreslil Carlos z knihy Mágovia vedia viac, bez ohľadu na technológie. Poslala som kresby do vydavateľstva a oni zdieľali moje nadšenie. Tie ilustrácie teda robil Alexej Matlovič, umelec z Bratislavy.
(S Vandou Rozenbergovou sa zhováral Tomáš Straka)
