Barbora Hrínová (1984) je prozaička a scenáristka. Pedagogicky pôsobí v Ateliéri scenáristickej tvorby VŠMU v Bratislave. Píše pre rozhlas a televíziu, je trojnásobnou finalistkou literárnej súťaže Poviedka. Jej debutová zbierka poviedok Jednorožce (2020) získala ocenenie Anasoft litera 2021 a Cenu René. Kniha bola preložená do šiestich jazykov vrátane angličtiny (Seagull Books, 2026). Prispela do antológie The Book of Bratislava (Comma Press, 2026). V roku 2025 vydala román Plachý dom (Artforum),ktorý bol nominovaný na Cenu Tatra banky za umenie a patrí do desiatky nominovaných diel na cenu Anasoft litera 2026.
Veľmi sa mi páčilo, ako si v jednom rozhovore reagovala na otázku, či môžeš predstaviť svoju knihu Plachý dom „pár“ vlastnými slovami. Odpovedala si, že si chcela vykresliť určité postavy a deje a práve na to si využila priestor knižného textu. Myslím, že si za mnohé autorky/autorov vyjadrila frustráciu z nutnosti zredukovať niekoľkoročnú prácu a desiatky knižných strán na marketingový pitch. Ako vnímaš rozpor medzi často hlboko introvertnou prácou na knihe a v podstate extrovertnou povahou jej následnej propagácie?
Mám rada výrok Milana Kunderu, že napísal román, pretože chcel vyjadriť niečo, čo sa dá vyjadriť práve a len románom. Inak by použil inú formu. Ja si tiež myslím, že dielo má hovoriť samé za seba, a priznám sa, občas mi pripadá trošku zvláštne, že človeka, ktorý práve vypustil do sveta tisíce až desať tisíce slov, vzápätí žiadajú o ďalšie vyjadrenia formou rozhovoru. Akoby dielo nebolo určené na čítanie, akoby sa autor nudil a čakal na pozornosť. Kundera bol povestný tým, že odmietol dávať rozhovory a spolupracovať s médiami. Ale to sa tiež glorifikuje a vytrháva z kontextu, veď to nastalo až vo chvíli, keď bol známy zahraničný autor a nebol na to odkázaný.
Spomínala si, že niektoré časti Plachého domu si pridávala až keď bol rukopis už takmer hotový. Pri písaní knihy balansujeme medzi prvým, povedzme surovým textom a jeho vycizelovanou, konečnou formou. Osobne ma bavia knihy, v ktorých je zachovaná rovnováha medzi pôvodnou surovinou – divokou, možno aj beztvarou, no živou – a výsledným, mnohokrát prepisovaným rukopisom, ktorý má autor/ka pod kontrolou. Sú autori, ktorí prvú verziu kompletne prepíšu, aby sa k nej nakoniec vrátili, keď si uvedomia, čo pri prepisovaní stratili, ako napríklad Ferrante. Ako píšeš a prepisuješ ty?
Aj mne sa stalo to, čo popisuješ v súvislosti s Ferrante. Každú časť Plachého domu som viacnásobne prepísala, ale pri poslednej verzii som vrátila viaceré motívy, ktoré boli úplne na začiatku a v procese som ich vypustila. Vždy hľadám balans, aby to bolo aj remeselne zdatné a dotiahnuté najviac ako sa dá, ale zároveň, aby sa z toho nestratil ten pôvodný spirit a formulácie. V neskorších verziách napríklad úplne vypadol motív vytopenia bytu a vybúrania priečky, ale napokon som ho vnímala ako potrebný a vrátila ho.
Ambróza si vykreslila ako jedinečného človeka, v niečom retro, v niečom veľmi aktuálneho. Jeho nastavenie mi trochu pripomínalo vlastnosti, ktoré sa dnes stereotypne spájajú s Gen Z., najmä ležérnejšie pracovné nasadenie a odmietanie investovať priveľa síl do aktivít, ktoré človeku neprinášajú pôžitok. Anti-hrdinov, ktorí skôr žijú vo svojom vnútornom svete, než aby sa zapájali do reality, samozrejme, poznáme z literatúry a kinematografie iks. Priznala si, že postava Ambóza je inšpirovaná tvojím otcom, čo, ako si predstavujem, muselo byť dosť náročné. Ako sa ti podarilo preniesť takýto osobný podklad na papier bez pátosu a bez bežne používaných scudzovacích postupov, akým je napríklad otvorená satira?
Tak satiru som používať nemohla, to by potom v realite už náš vzťah s otcom zostal naštrbený 😀 Myslím si, že úplne verný obraz človeka sa ani vytvoriť nedá, lebo vždy ho vnímame iba čiastočne a zo svojho uhlu. Ja som sa v neskorších fázach písania už od predobrazu odpútala a zamerala sa na románovú postavu – Ambróza, a snažila sa ukázať ten jeho introvertný svet ako zaujímavý. Ale nemyslím si, že je typický introvert, na pomery našej kultúry je, naopak, priateľský a v podstatných ohľadoch otvorený.
Celý čas som ho vnímala ako plnohodnotnú románovú – fiktívnu – postavu, a je pravda, že v mnohom je veľmi otvorený. Jeho svet mi však evokoval osamelosť. Možno ani nie jeho vlastnú – on sa totiž má o koho oprieť –, skôr indikovanú osamelosť najbližších ľudí okolo neho, napríklad románovej manželky. Ako autorka si k postave Ambróza veľmi láskavá, a zároveň ho nenecháš skĺznuť do karikatúry. Páči sa mi, že sú v ňom rôzne prúdy, ale chcem sa opýtať, či si zvažovala trochu viac vykresliť aj postavy manželky a dcéry, a prípadne aj to, či si zvažovala niektorú z nich ako nosnú postavu knihy.
Túto otázku som už dostala aj inde, rozmýšľala som o tom, ale mne sa zdalo, že by to bola iná próza, než akú som chcela písať. Manželke Ambróza je venovaná časť Vzácne spoločenstvá, v nej je vlastne ona hlavnou postavou, a myslím, že nenápadnosť tejto časti (hoci je vlastne o najväčšej dráme, vážnom ochorení) odráža decentnosť a umiernenosť Silvie. Silvia je aktívnejšia a v mnohom je hýbateľkou deja, vlastní dom na Spiši. Pripadalo mi ako väčšia výzva urobiť hlavnou postavou niekoho, kto nie je strojcom základnej situácie, v ktorej sa nachádzajú, ale zrkadlí ju spôsobom, ktorý je iný, zaujímavý. Ambróz je skôr „konateľom“ v tej meta rovine. Naďa je pozorovateľka a rozprávačka, a tentokrát nebolo mojou prioritou ukázať život tápajúcich a osamelých tridsiatnikov, či štyridsiatnikov. Skôr ma zaujímalo, ako sa ona pozerá na niekoho iného, povedzme otca. Osamelé sú všetky tri postavy, román sa mal pôvodne nazývať Rovnobežky, mal byť o troch ľuďoch, ktorí dlho plynú v svojej tesnej blízkosti, ale nikdy sa celkom nepretnú.
Aké autorky a autorov čítaš? A zvykneš čítať aj počas práce na knihe? Myslím tým, či sa ti do knižky, ako priznáva napríklad Judith Hermann, dostávajú aj cudzie texty, alebo či sa naopak čítaniu vyhýbaš, keď píšeš.
Čítam napríklad aj Judith Hermann, mám veľmi rada jej poetiku. Z ďalších spomeniem Luciu Berlin, Clarice Lispector, Bernardine Evaristo, už toho spomenutého Milana Kunderu, ktorý sa v tejto ženskej spoločnosti trochu vyníma, a samozrejme, mám rada mnohých a mnohé iné. Na VŠMU vediem semináre slovenskej a svetovej literatúry, takže si nemôžem príliš dovoliť nečítať v obdobiach, keď píšem. Hoci by som sa vtedy naozaj rada úplne odizolovala. Nemyslím si, že moje písanie je založené na odkazoch na iné texty, alebo že mi do nich presakujú. Ale aj tu záleží. Plachý dom je o postave, ktorá je milovníkom a zberateľom poézie, a tak sa mi, prirodzene, cez ňu do textu nejakí iní autori dostali.
Tu by som sa možno vrátila k začiatku a Kunderovmu výroku, ktorý si citovala: ak vychádzame z toho, že kniha hovorí sama za seba, akým spôsobom sa dá zmysluplne sprostredkovať študentom? Pamätám sa, že keď som študovala nemeckú literatúru, v istom bode som prišla na to, že mnohé z mojich interpretácií diel boli „mylné“ – nezhodovali sa s oficiálnym výkladom. Na dlhý čas mi to vzalo vietor z plachiet, prestala som vyjadrovať svoj názor, možno som svojmu názoru dokonca prestala dôverovať. Akademické prostredie je založené na hĺbkovom poznaní látky, čím odkrýva čaro dovtedy nepoznaného, neinterpretovaného – a zároveň ho nevyhnutne zmazáva. Vnímaš aj ty podobnú dichotómiu, alebo ťa to nevyrušuje?
Ale vnímam, no napríklad aj Kundera vyučoval literatúru na univerzite, najprv na FAMU, potom na francúzskych vysokých školách. A je známy svojimi invenčnými interpretáciami literárnych diel, ktoré však majú bližšie k esejistickému uvažovaniu ako k vedeckej analýze. Mne jeho postrehy o dielach, ale aj dejinách a zmysle románu slúžia ako inšpirácia. Prostredie umeleckým vysokých škôl je v tomto trochu iné, na seminároch sa necháva priestor subjektivite, individualite, voľnosti na strane študentov aj vyučujúceho. Osobne mám rada pojem „čitateľský zážitok“, ktorý, myslím, používajú aj literárni vedci. Je to kultivovaným spôsobom povedané „páčilo/nepáčilo“, ale zahŕňa aj čosi viac. Ja vediem svojich študentov skôr k formulovaniu toho „čitateľského zážitku“, hĺbkové analýzy si užívam ako recipient. Majú svoj význam, zaujímajú ma, ale aj tak si myslím, že v ich jadre by mal byť primárny zážitok s textom.
Časť súčasného ženského písania čelí obvineniam z narcizmu. Stalo sa to aj tebe? Čo si o tom myslíš?
Nestalo, ale môže si to niekto o mojom písaní myslieť. Táto doba je trochu narcistická a individualistická, a nejaké ego-písanie, či poetika subjektu, to potom len reflektuje.
Ego je pri autorstve celkom dobrá východisková surovina. Veď aj Kafka, alebo Thomas Bernhard písali o sebe, a dokázali sa cez to dotknúť univerzálnych tém . M. Houellebecq v rozpore so self – help príručkami hovorí mladým autorom – berte si všetko osobne, literatúra je osobná, berte všetko ako osobnú urážku. To neznamená, že máte publikovať svoje denníky, ale aj dobre napísaný denník, alebo osobný list, môže byť niekedy lepšou literatúrou ako zdanlivo objektívny, či spoločenský román.
Predstavuješ si pri písaní, ako tvoj text čítajú konkrétni ľudia, alebo povedzme nejaká nekonkrétna masa? Myslela si pri písaní Plachého domu, knihe, ktorá je svojím spôsobom oslavou introvertnosti a nemasovosti, na čitateľstvo?
Myslela a dosť. Ale nie v tom zmysle ako vyjsť masám v ústrety, skôr ako sprostredkovať môj obsah, ktorý bol často nepohodlný tak, aby to v konečnom dôsledku bolo pútavé, a aby sa to povedzme aj „páčilo“. Myslím, že keď sa v písaní dotknem nejakého bodu, ktorý hlboko oslovuje mňa, musí sa to dotknúť aj niekoho iného. Určite nie som k čitateľskej odozve ľahostajná.
Povedala by si nám viac o názve knihy? Domnievam sa, že indikuje Ambrózovu náturu, on je však plachý len čiastočne, v určitých momentoch je dokonca drzý alebo odvážny.
Ďalším možným názvom pre knihu boli Vzácne spoločenstvá, napokon však vo mne viac rezonoval Plachý dom. Dúfam, že plachosť je kategória, ktorá prestupuje viaceré štruktúry textu. Literárna kritička Nina Podmanická sa v jednom podcaste vyjadrila, že román má „skryté postavy“, že ich v ňom treba hľadať. Tento postreh mi pripadal veľmi výstižný, už pred tým som dostávala reakcie, že vzťah medzi Ambrózom a dcérou je krehký, že je to skôr taký vzťah na „bádanie“, vyjadrený viac prostredníctvom vnímania a pozorovania ako priamo cez akciu, situácie. To mi napadlo aj v priebehu písania, pýtala som sa, čo vlastne Naďa Ambrózovi dáva, keď ho prevažne len pozoruje a kritizuje, ale vlastne v tom je nepriamo vyjadrený jej záujem, ktorý je v jadre veľmi pozitívny. Má ho rada, ale skôr keď o ňom premýšľa.
Keď si bola malá, vedela si, že chceš byť spisovateľka? Aké veci ťa zaujímali?
Chcela som byť tenistka a vyhrať Wimbledom, ale to nevyšlo, a potom som už chcela byť spisovateľka. Hovorím to trochu zo žartu, ale približne tak to bolo. Hoci spisovateľka by som asi upravila na autorka, to slovo sa mi vždy páčilo o trochu viac.
(S Barborou Hrínovou sa zhovárala Mária Modrovich)
