Na základe prečítaného zhodnoťte, čo a ako bičuje do živého?
Lívia
Čo a ako bičuje Ráztočanov do živého? Hlad? Bieda? Vojna? Choroba? Je toho oveľa viac. Bičuje ich krutosť tohto sveta, krutosť zapríčinená vojnou, no nielen tá. Milo Urban opisuje aj spôsob, akým lekár vyberal, kto je vhodný byť vojakom. „Schopný…, schopný…, schopný…“ ozývalo sa v miestnosti. „A toto slovo sťa bič plieskalo po nahých chrbtoch.“ Čo je na slove „schopný“ najhoršie? Mimo tohto kontextu má kladný význam, no v diele schopných odsudzuje na takmer istú smrť. Znamená, že si na schopného nárokujú, že už viac nie je obyčajným mužom, už viac nie je pánom svojho života. Nárokuje si naňho vlasť, mocné Rakúsko-Uhorsko. Vlasť, ktorá si nárokuje na všetko. Na jedlo, ktoré patrilo Ráztočanom, na dobytok, ktorý bol taktiež ich, na ich mužov, otcov, synov a bratov. Poslednou kvapkou je, že si vlasť nárokuje aj na zvon, z ktorého chce odliať delá. Ten istý kov, ktorým boli ľudia zvolávaní k modlitbe, bude ľudí zabíjať. Nestačí to? Asi nie, pretože ďalší, kto chce chytiť bič, je notár Okolický, potom žandári a nakoniec armáda, ktorú Okolický pozval do Ráztok, keď už bič sám v rukách neudržal. No bičujú aj ľudia, bičujú seba navzájom. Bičuje Iľčíčka svojimi štipľavými poznámkami, bičuje Kúrňava svojím udavačstvom, bičuje kaplán Létay svojimi výčitkami…
Prečo to všetko? Urban na začiatku diela hádže vlasti jednu výčitku za druhou: „Za vlasť? Ale kdeže je tá vlasť? Nik ju nevidel, nik necítil. Robili od úmoru a vlasť im nepomohla. Nebolo čo do úst položiť a vlasť nedala. Treba bolo dane platiť; nebolo z čoho, ale exekútori prišli, zobrali posledné, čo bolo, a vlasť – nemala zľutovania. A za tú vlasť teraz musia bojovať.“
Dominik
Názov Živý bič odráža bič, ktorý bičuje do živého, teda vojnu. Bičuje národ, ľudí a ich životy, ktoré berie, no v prípade znásilnenej Evy Hlavajovej bičuje tak, že život jej nemanželskému dieťaťu dáva. No osud sa nakoniec postaral aj o dieťa. Vojna berie ľuďom to, čo im je najbližšie. Matkám synov, rodinám dobytok, obyvateľom dediny zvon ako symbol ich viery. No bič v diele odráža aj bič pomsty ľudí po dlhodobom mlčaní a trápení.
Jozef
Čo bičuje do živého? Na základe prečítaného textu môžem zhodnotiť, že bolo množstvo prípadov, čo bičovalo. V tomto období, období vojny, to vôbec nebolo ľahké. Tým sa všetko začalo, všetko sa prevrátilo na ruby. Začalo rukovanie mládencov, ktorí sotva dospeli, už sa do „sveta“ poberať museli, odoberanie dobytka pre potrebu vojny, odoberanie cenností, ktoré boli pre ľudí dôležité. Matky, plačúce za svojimi synmi a mužmi, sa mohli len modliť sa a dúfať, že sa im domov živí vrátia. Ukrutné štyri roky bičovania a smrť nevinných ľudí, ktorí za spor nemohli, až došlo k úplnému zvratu a úplnej zmene medziľudských vzťahov. Krutý boj priniesol aj obete, smutné správy z frontu alebo samovraždy, ktoré kvôli neustálemu krutému bičovaniu už nik nezvládal.
Všímajte si motív rúk v románe. Aké ďalšie prívlastky by ste priradili rukám v diele? Napíšte a zdôvodnite.
Dominik
Motív rúk sa tiahne celým dejom v rôznych významoch. Stratené ruky ako názov prvej časti, Ondrej sa vracia z frontu bez ruky, čo odzrkadľuje krutosť vojny. Zotročené ruky ľudí, ktorí pracovali na svojich poliach a celá ich námaha a drina vyšla na zmar, pretože vojna ich oberá aj o ich živobytie. Prázdne ruky, lebo ľudia nemajú čo do úst, berú im dokonca aj zvon, ktorý má duchovnú hodnotu. No aj špinavé ruky človeka, ktorý si ich poškvrnil ohavným činom, Okolický znásilnením Evy Hlavajovej. Ale aj ruky prosiace, vzpínajúce sa k modlitbe, ruky trestajúce…
Lívia
Stratené ruky. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že stratená ruka je ruka Ondreja Koreňa, pretože prišiel o ruku. Bodka. No stratené ruky v skutočnosti symbolizujú bezmocnosť Ráztočanov. Akoby o ne prišli, keď nevedia urobiť nič, čo by ich zachránilo. Akoby mali ruky v okovách, už tomu chýba iba zvuk plieskania biča a máme obraz otroka. Preto sú ruky stratené, lebo sú slabé, bezmocné ruky roztrasené od strachu. Ruky v diele dostávajú veľa prívlastkov. A veľa z nich sú iné, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Napríklad: jemné ruky. To je fajn, nie? Autor jemnými rukami nazval ruky Kristy, ale pred tým napísal, že nebola stvorená na robotu. Načo je sedliačka, čo nevie robiť? Načo sú jej ruky, ak s nimi nič nezmôže? Naopak, tvrdé ruky dokážu pracovať. Na odpor sa stavia silná ruka, mäkka ustúpi.
Nevedno, aké ruky sú najlepšie, aký človek je dobrý. Azda zmes z rôznych prívlastkov… Možno by dieťa neplakalo, možno by srdce nekrvácalo, keby sa vlasť aj starala o svoj ľud. Keby tie chamtivé ruky, berúce stále viac a viac, sa stali rukami dávajúcimi. Keby milovať vlasť nebol rozkaz, ale túžba, keby vlasť ľuďom neubližovala, ale ich ona sama vrúcne milovala.
Nikoleta
Ruky v diele boli aj chamtivé, nespravodlivé či sebecké. Chamtivosť a sebeckosť sa odráža hlavne na konaní Árona. Ten nedal nič zadarmo, neodstúpil dlh ani v tom ťažkom období, pritom mal všetkého dosť. „Vojna mala tisíce rúk a tisícimi rukami šarpala z nich radosti dní…“ Táto citácia je dôkazom toho, že nešťastie sa šírilo všetkými smermi. Ľudia prežívali vojnu prvýkrát nevediac, čo všetko znamená, predstavuje. Mrzačenie, úmrtia, biedu, chýbajúce ruky synov, ktorí sa mali postarať o hospodárstvo, obživu či polia.
Bola Eva žena s neprijateľnou morálkou? Aké mohli byť dôvody jej mlčania v danej dobe?
Lívia
Či mala Eva Hlavajová nenapraviteľnú morálku? Nemyslím si. Naopak, notár Okolický Evu zneužil. Eva notárovi vykričala: „Vám záleží na bezbranných ženách, ktoré potreba sem doženie. Vy viete zatvoriť na kľúč, viete povaliť človeka a zneužiť ho.“ V Eviných spomienkach sa odráža deň, keď prišla za notárom: „čistá, počestná, s prosbou na ústach. Prosila úpenlivo, ale za ňou zamkli dvere. Rozpálený netvor chytil ju cez poly i musela tam nechať počestnosť ako kolok na prosbu… plačúc zdvihla sa, lenže to jej už nepomohlo. Učičíkal ju prosbami a vyhrážkami…“ A my ideme súdiť jej morálku? Morálku ženy, ktorá si priznala cudzí hriech? Eva prijala a vzala na seba hanbu za cudziu chybu. To Eve nadávali a posmievali sa druhí a ona to s pokorou prijala. Jediný raz sa nesťažovala. Túžila iba po jednom, aby sa jej muž, Adam, vrátil z vojny. Táto žena ho tak milovala, že napriek tomu, že bola presvedčená, že sa na ňu bude Adam hnevať, že ju potrestá, nedbala na to. Ľudia vraveli, že je rada, že je Adam preč, no nebolo to tak. Eva každým kúskom srdca dúfala, že sa Adam vráti. Prečo však mlčala, neviem. Neprišla mi ako bojazlivá, ale mať odvahu nie vždy stačí. Možno sa bála, že jej ľudia neuveria, že by sa taký veľavážený človek ako notár Okolický, zapodieval sedliačkou aj napriek jej vôli. Asi to bolo v danej dedine v danej dobe nepredstaviteľné. Tak ako mohla Eva dúfať, že jej uveria? Že si ju dedinčania zastanú a že ju ochránia? Nemohla. A čím dlhšie čakala, tým menej by jej verili…
Eve pripisujú ešte jeden vážny hriech. Samovraždu. Richtár sa spytuje, prečo to urobila. Poniektorí si mysleli, že to urobila, lebo sa bála Adama. No ja si myslí, že to nechcela urobiť. Ľudí ťažko skúšaných životom smrť istým spôsobom láka. Evu lákala voda. No nechcela sa utopiť. Pretože, keď stúpala na okraj brehu, mala pocit, že stúpa na lávku. A keď sa pod ňou roztvorila hladina, natiahla ruky, aby sa zachytila, no siahla len do prázdna. Myslím, že vnútorná sila tejto ženy sa ukázala aj v jej poslednej myšlienke, ktorá patrila nechcenému dieťaťu. Ale nebola to výčitka, bola to číra ľútosť, že jej dieťa, zostalo nepokrstené. Eva bola stíhaná ponížením, hladom, starosťou o dve deti, smútkom za Adamom a stupňujúcou sa beznádejou, že sa jedného dňa vráti. Prenasledovalo ju odsúdenie a striehol na ňu Okolický. A ja ,akýmsi zvláštnym naivným pohľadom chcem veriť, že ak by boli ľudia vedeli pravdu, boli by sa k nej zachovali inak. Že by nikto nenamietal, keď ju chcel dekan Mrva pochovať na cintoríne. Že by pre ľudí nebolo klebetenie o nej ako každodenný chlieb. V celej dedine sa našli iba traja ľudia, ktorí od nej nebočili: láskavý dekan Mrva, ktorý si predstavil všetky hriechy sveta a uvedomoval si, že nikto z ľudí nemá právo ju odsúdiť. Vdova Sivonka, ktorú dedinčania považovali za bláznivú a vojnou znetvorený Ondrej Koreň. Smutné je, že boli iba traja. Okolickému po Evinej smrti odľahlo.
Dominik
Z môjho pohľadu určite nie! Eva bola obetavá žena, no, žiaľ, neprijatá spoločnosťou, teda dedinou Ráztoky. Eva aj keď bola ukážkovou ženou a mamou vo vtedajšej dobe, dedinský ľud ju osočoval kvôli nemanželskému dieťaťu, hoci netušil, aká je skutočnosť, príčina skutku. Eva mlčala, to by jej aj uveril? Dedinčania by to brali ako výmysel a ona chcela len vyreklamovať Adama. Eva bola nepriamou obeťou vojny. Nakoniec sa bezradná a odsúdená dedinou utopí v rieke.
Jozef
Eva Hlavajová bola žena ako každá iná, ktorá žila v Ráztokách. Pracovitá, mladá, s jedným dieťaťom, smútila za svojím mužom, ktorého jej na front zobrali. Ale trpko oľutovala, keď s prosbou šla za notárom, aby jej muža dostal späť domov. Pred silnými rukami nebolo úteku. Po niekoľkých mesiacoch sa ukázalo, že je tehotná. Začali ju ohovárať slovami: „Muž na vojne a tu za druhými chodieva.“ Už od prvej chvíle som s touto žienkou súcitil – nosiť cudzie dieťa pod svojím srdcom a po dohovore s notárom ani nemuknúť, že to dieťa je jeho. Úprimne si myslím, že notár bol obyčajný zbabelec, ktorý sa skrýval iba za zákony a rôzne slová, ktoré sa týkali vlasti. Eva to nemala ľahké, pomôcť nikto nechcel, A či bola žena s neprijateľnou morálkou? Určite nie. Za to, čo sa stalo, nemohla, vedela to iba ona, ale neskôr sa to dozvedela i celá dedina. Naopak, ja obdivujem jej ľudskú silu a lásku k manželovi schopnej všetkých obetí.
V diele niet zmienky o národnooslobodzovacom boji, ale je tu ľudský boj za slobodu. Kde a prečo? Argumentujte.
Dominik
Ľudsky boj za slobodu je v druhej časti diela, konkrétne na konci. „Ráztočania, poddajný mäkký ľud, čo toľké roky dal sa hniesť príkorím, zmenil sa na mocný živý bič.“ Už sa ďalej nechceli nechať utláčať. Žiť chceli voľne a slobodne. No toho večera bol v krčme veľký rozruch. Adam Hlavaj s k tomu postavil, zapálil krčmu a z jeho smiechu bolo cítiť ľudský boj za slobodu: „Vzal rukavicu a smelou dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, ale aby dosiahol to , čo mu od vekov náležalo: slobodu!“ . Boj za slobodu je aj kľúčovou ideou diela.
Lívia
V diele niet zmienky o národnooslobodzovacom boji, ale je tu ľudský boj za slobodu. Tento boj začal Kramár, keď odmietal dať spísať svoju kravu, aby ju odviedli. Prvý vážny krok, aj keď krok vedľa, urobil Štefan Iľčík, keď zabil poručíka Rónu. „Zabíjať sa mohlo, a predsa sa nemohlo.“ Pokračoval v ňom Adam Hlavaj, keď ušiel z vojny a celé mesiace sa schovával v blízkosti Ráztok. A vďaka Iľčičkinmu roznecovaniu nenávisti k pánom sa postupne pridávali celé Ráztoky. Ešte aj Kúrňava preskočil na druhú stranu, od utláčateľov ku odporcom, keď pomohol Adamovi utiecť. Najsilnejší argument, prečo sa postaviť na odpor, mal podľa mňa Adam Hlavaj: „Ženu mal mladú, násilne vohnanú do hrobu, dieťa mu žilo z milosti ľudí a jeho naháňali preto, že sa nechcel dať zabiť. Či to nestálo za jedno ohnatie sa, za jeden poriadny úder? Stálo.“
Pri „dobýjaní“ žandárskej strážnice niekoľkí dedinčania zomreli, iní boli zranení. „Bolo zaujímavé, že v Ráztokách, kde ľudia takým surovým spôsobom nikdy nezomierali, sa nik nezarazil, nik nepohoršil. Nebolo príčiny. Išiel, kto chcel a umrel, komu to bolo ľahostajné.“
Ráztočania sa pomstili všetkým, kto ich zdieral. Vojakov a žandárov zajali, zbili a vyhnali. Richtára zbili, krčmárovi Áronovi vyrabovali krčmu aj dom. No a notára Okolického opľuli, posadili do potoka, na miesto, kde sa utopila Eva a zaťažili ho, aby nemohol vstať. Osud to tak zariadil, že sa mu vyšmyklo poleno, čo mu podopieralo chrbát a on sa utopil. Adam Hlavaj to pozoroval, podpálil krčmu a potom sa zasmial, slobodne. Malé veci v románoch veľakrát symbolizujú veľké veci v skutočnosti. Jeden človek symbolizuje rodinu alebo rod, rodina dedinu, rod spoločnosť, krajinu alebo národ.
Nikoleta
Ľudský boj za slobodu sa stupňoval na konci diela. Od začiatku to viedlo k tomu, aby sa niečo v ľuďoch pohli, aby sa dokázali postaviť za seba. Aj keď videli pravdu, tak ju v sebe potláčali. Nakoniec Ilčíka, ale hlavne Adam pomohli dedinčanom postaviť sa za svoje práva. Prečo by mali byť bičovaní za pánov, ktorí celú vojnu zapríčinili? Prečo vrchnosť nenechá obyčajných ľudí jednoducho žiť? Slovné spojenie „za vlasť“ im nedávalo význam. Adam a Ilčíka bojovali za seba, za svoje práva… a ostatným otvárali oči!
Svoj pohľad na román Mila Urbana predstavili študenti 3. A. Gymnázia v Sobranciach – Dominik, Jozef, Nikoleta, Sofia a Lívia.
