Martina Buzinkaiová: (Ne)veselý obraz periférie

Periféria je v slovenskej literatúre tematizovaná v rôznych podobách. Samotný pojem periférie označuje okrajovú časť mesta, vzdialenejšie predmestie alebo všeobecne okrajovú, vedľajšiu oblasť niečoho. V súvislosti s periférnym však nehovoríme len o geografickom okraji, ale aj o sociálnej, ekonomickej či etnickej sfére, pričom jednotlivé podoby sa môžu navzájom prelínať alebo zo seba priamo vyplývať. Vážnosť témy zvyknú niektorí autori „odľahčiť“ použitím komiky, ktorá umožňuje pozrieť sa na problém iným, originálnym spôsobom.

Tak je to napríklad v tvorbe Víťa Staviarskeho, ktorý je známy predovšetkým modelovaním rómskych postáv z východoslovenskej oblasti (najmä regiónu Šariš). V debute Kivader (2007) je rozprávačom bubeník miestnej rómskej kapely, no v centre rozprávania stojí jeho priateľ Kivader a príbeh o stratenom synovi Rudkovi. Oscilovanie medzi blízkosťou (rozprávač sa pohybuje v rovnakom prostredí ako postavy, pozná ich spôsob života) a odstupom (v centre príbehu je niekto iný) je príznakové pre väčšinu autorových próz, ktoré sa výberom rómskeho rozprávača úspešne vyhýbajú exotizácii prostredia rómskej osady. Staviarsky v Kivaderovi, rovnako ako v ďalších knihách, napriek zdanlivo nezúčastnenému rozprávaniu pristupuje k postavám s porozumením a empatiou, vyhýba sa moralizovaniu i hodnoteniu. Vo fragmentarizovanom rozprávaní zachytáva bizarné situácie vecným, jednoduchým jazykom, ktorý dopĺňa láskavý humor posilnený charakterovou, situačnou, ale i jazykovou komikou.

Knihu Mila Janáča, Milo nemilo (2018), tvoria anekdotické príbehy krčmára (rozprávača a autora zároveň), ktorý vo svojich denníkových zápiskoch zachytáva nielen svoju púť vydedenca, ale aj komické peripetie miestnych „štamgastov“. Janáčova gelnická krčma predstavuje pre pravidelných návštevníkov útočisko, bezpečné územie: „My, Gelničania, ľúbime krčmu. A nielen to. My všetko na svete zmeníme na krčmu, takže krčiem máme vždy dostatok. Ako čas bežal, úspešne sme na pohostinstvá prebudovali radnicu, zelovoc, jasle, zberňu druhotných surovín, dokonca aj staničné hajzle. Pravda, éra tej záchodovej krčmy dlho netrvala.“ (s. 26). Krátke vety a rýchle dialógy sa často končia prekvapivou ironickou pointou, ktorou si rozprávač udržiava od zobrazovaného odstup a nadhľad. Napriek prostrediu krčmy je jazyk triezvy, takmer bez vulgarizmov, miestami dokonca s náznakom lyrickosti.

Jedenie (2018) Ivana Medešiho je zbierkou šiestich „drsných“ próz, ktoré sa viažu na Ruský Kerestur, vojvodinskú obec v Srbsku (jedna poviedka je situovaná v Novom Sade). Vojvodinský vidiek však nie je idylickým miestom, útočiskom ani milovaným domovom: „No čo môžeme, sami sme vyberali. (…) nikto nás sem nehnal, aby sme sa trápili vo svojej biede, ktorá nás privarila k tejto materinej, v ktorej sme uviazli. Keby sme zvážili demografické ukazovatele objektívne, tak by sme videli, že tu naisto podochneme.“ (s. 76). Priestorový rámec postáv je skôr väzením, v ktorom sa sny menia na frustrácie. Autor systematicky pracuje s paralelou medzi fyziologickými procesmi tela a fungovaním spoločnosti, ktorá odkazuje na úpadok, nezmyselnosť a absurditu bytia. Nízka telesnosť preniká všetkými vrstvami rozprávania; či už ide o priame alebo obrazné pomenovania, bežné situácie alebo sny postáv, do popredia sa dostávajú hyperbolizované, preexponované obrazy vylučovania telesných tekutín, jedenia, trávenia a pod. Frustrácia postáv je zachytená jazykom, ktorý zodpovedá stavu ich existencie a periférie, v ktorej sa nachádzajú. Vyvažujúcim prvkom k nihilizmu a existenciálnej kríze je komika v rôznych podobách (napr. čierny humor, irónia, sarkazmus, naivita, absurdita).