Snažiť sa uchopiť motív nádeje môže byť zradné, lebo jej vyjadrenie je nerovnorodé: upíname sa k nej hľadajúc zmysel života, ale naše želania môžu byť aj prozaickejšie a bližšie každodennosti. Nasledujúce knihy spája estetická pôsobivosť, motívy nádeje sú v nich stíšené a zahalené, ale i emocionálne otvorené a naliehavé.
Svetlo z hlbín jáchymovských lágrov (2019) je osobnou výpoveďou kňaza a filantropa Antona Srholca o osude politického väzňa, internovaného za pokus o útek z krajiny na ťažkú prácu v uránových baniach. Kniha má podobu nelineárnej rekonštrukcie spomienok pretkanej mnohými reflexiami, opisom života v krutých podmienkach i štylizovanými zážitkami s ľuďmi, ktorých Srholec počas desäťročného nedobrovoľného pobytu vo väzení stretol. Charakter textu by sme dnes vyhodnotili ako archaický, vyskytuje sa v ňom množstvo ustálených pomenovaní, klišé a autor sa nevyhýba ani priznanému pátosu. Čitateľovi sa v úvode knihy ospravedlňuje, tvrdí, že „nie je spisovateľ ani básnik, ale skôr baník a pravda, hoci skromná, sa mu zdá presvedčivejšia než pekne vymyslené legendy“ (s. 7). Oceňujeme však posolstvo skryté za relatívne ťažkopádnou formou. Nádej je ústredným motívom celej autobiografie, ktorá napriek ponurej látke nevyznieva depresívne ani ľútostivo, práve naopak. Sklony stratiť vidinu vyslobodenia sú najhrozivejšími momentami: „Keď je človek osamotený, stále hladný a ponížený, ani smrť sa mu už nezdá taká hrozná“ (s. 23). Autor čerpal vnútornú silu z kresťanskej viery a silnej morálnej integrity. Spoliehal sa na svoju vynaliezavosť, húževnatosť a sociálne cítenie, čo mu napokon pomohlo nechať za sebou všetky strastiplné okamihy.
Druhou zvolenou knihou, ktorá pracuje s témou nádeje o niečo menej priamočiaro, je Satori v Trenčíne (2020) od Lukáša Cabalu. Slovo satori pochádza z budhizmu a označuje záblesk náhleho uvedomenia, prebudenia či poznania. V Cabalovom debutovom počine ide zrejme o precitnutie zo všednosti a škaredosti všedného života. V popredí je túžba dotvoriť realitu do krajšej podoby, predstava o prívetivejšom životnom priestore, jazzových kluboch, bistrách s vynikajúcim jedlom a jazdách metrom vo veľkomeste – alternatívnej podobe autorovho rodiska Trenčína. Dôležitým prvkom a veľkým zdrojom nádeje je láska k žene. Je ňou fyzioterapeutka Klára, do ktorej sa v úvode knihy zamiluje hlavná postava Vincent pri rutinnej návšteve rehabilitačného centra. Od tohto stretnutia sa začne odvíjať tzv. „Možný život Kláry“, v ktorom mladá žena vytvorí s Vincentom pár a narodí sa im dieťa Jakub. Do plasticky vykreslenej paralelnej reality presakuje skutočnosť: „Koľké roky sme sa snažili o dieťa, nedarilo sa. A potom prídete vy, pán Karela, a napíšete mi dieťa. Zrazu je tu päťročný tichý chlapec.“ (s. 43) Autor sa inšpiruje poetikou magického realizmu, fantasy literatúrou a výrazne ťaží z kultúrnej intertextuality. Precitnutie môže v Cabalovej próze fungovať aj naopak, ako prebudenie zo sna, náhle uvedomenie si nedosiahnuteľnosti svojej vízie. Vrtkavosť nádeje tlmočia motívy, ako je osamelosť postáv na obrazoch Edwarda Hoppera.
V najnovšej zbierke obľúbenej slovenskej poetky Mily Haugovej Z rastlinstva (2021) pozorujeme motív nádeje hneď v niekoľkých rovinách. Poetka vzdáva poctu nenápadnému, tichému bytiu rastlín, ich trvácnosti a vitalite: „Akoby zázračná rastlina ktorá v každom okamihu/ Vynalieza svoj tvar podobu svojich listov a kvetov/ A koreňov/ Pozrie na mňa tvár zimnej brány/ večná“ (s. 83). Do rastlinných a zvieracích motívov je zašifrovaná ľudská skúsenosť. V popredí je motív „jesene a zimy života“ a v súvislosti s ním intenzívna kontemplácia nad tým, čo bolo, obrazne povedané, zasiate, zožaté, čo sa urodilo alebo podľahlo skaze. Lyrická subjektka vníma objektívnou entitou určenú organizáciu skutočnosti, nepociťuje hnev ani sklamanie, naopak, vyjadruje odovzdanosť a dôveru, ktorá sa koncentruje v mnohorakom sústredenom prežívaní jedinečného prítomného okamihu. Texty sú enigmatické, ťažia z diskurzu vedy, filozofického a náboženského myslenia a svoj význam najlepšie odkryjú po opakovanom čítaní. Literárne publikum zaujme i invenčné grafické stvárnenie, básne využívajú bohatú interpunkciu, napr. zátvorky, spojovníky, lomky, dvojbodky, trojbodky či predĺžené medzery medzi slovami. Rytmizáciu textu posilňujú prázdne biele plochy oddeľujúce posledný riadok básne od jej zvyšku. Za pomyselné motto Haugovej sofistikovaného básnického odkazu by sme mohli zvoliť jednoduchý verš „píšem teda ešte som“ (s. 42), čím lyrická subjektka vyjadruje vieru v silu napísaného slova a jeho nesmrteľnosť.
Alena Brindová vyštudovala masmediálne štúdiá a literárnu vedu. Venuje sa písaniu poézie, esejistike, tvorbe pre rozhlas, prekladu filmových titulkov, knižným a filmovým recenziám a výtvarnej tvorbe. V roku 2022 jej vo vydavateľstve OZ FACE vyšiel poetický debut pod názvom Horolezci.
