Alena Brindová, rod. Oravcová (1992) je poetka, literárna vedkyňa a publicistka z Košíc. Vyštudovala masmediálne štúdiá a literárnu vedu. Venuje sa písaniu poézie, esejistike, tvorbe pre rozhlas, prekladu filmových titulkov, knižným a filmovým recenziám a výtvarnej tvorbe. Za svoju poéziu získala ocenenia vo viacerých literárnych súťažiach pre mladých autorov a autorky (Akademický Prešov, Cena Rudolfa Fabryho, Literárna Senica, Literárny Zvolen, Wolkrova Polianka a iné). V roku 2022 jej vo vydavateľstve OZ FACE vyšiel básnický debut pod názvom Horolezci.
Od vydania tvojej debutovej zbierky poézie, Horolezci, už ubehol nejaký ten čas (vyšla v júni 2022). Platí pravidlo, čím väčšia časová vzdialenosť, tým väčší odstup?
Áno, je to tak. Už mám od textov v knižke celkom dobrý odstup a vnímam aj veci, ktoré som ako autorka azda mohla zvládnuť lepšie. Ale snažím sa mať k tomu taký prístup, že v daný moment som to cítila ako hotové a odovzdala v najlepšej podobe, ako som vedela. Predsa ide o debut. Verím, že si básne nájdu svojich čitateľov a čitateľky.
–
Máš k niektorej z básní špeciálny vzťah?
Mám, k poslednej básni Návraty. Aj preto, že odkazuje na začiatok zbierky, k (rodinným) koreňom, od ktorých sa buduje obraz hory a šplhania sa. Možno ju čítať aj ako narážku na ideu večného návratu a cyklickosti ľudského života, smrti a rozličných situácií, ktorým čelíme. Ale pre mňa má špeciálny význam ešte z iného dôvodu.Je písaná v prvej osobe, takže vyznieva veľmi intímne. Hovorí o tom, ako veľmi potrebujeme iných ľudí, hoci každý z nás si zodpovednosť za svoj život nesie sám/sama. Mali by sme opakovane prekonávať medziľudskú vzdialenosť, a nemám práve na mysli tú fyzickú (úsmev). Vnímam, že je nutné neustále hľadať „chýbajúci kus pevniny”, to, čo máme spoločné, nie to, čo nás rozdeľuje. Myšlienku o tom, že človek nie je ostrov, ale potrebuje sa spájať s inými ľuďmi, formuloval už John Donne, prevzal ju napr. Ernest Hemingway alebo z domácich literátov Daniel Pastirčák. Túto myšlienku považujem za všeplatnú a nadčasovú, nelimitovanú len súčasnými pohybmi v sociálnych vedách, ako je apel woke generácie a teória (v ideálnom prípade doplnená aj praxou) o inklúzii.
–
V Horolezcoch čítam básnické príbehy rôznych fiktívnych lyrických postáv. Všetky spája metafora horolezectva ako životnej cesty, ktorá má svoje roviny, klesania, stúpania aj vrchol/y. Čo majú z tvojho pohľadu postavy spoločné?
Všetky sa nachádzajú v situácii, ktorá je pre ne buď zlomová alebo vystihuje ich životné určenie a duševné rozpoloženie. Dlho mi trvalo vymyslieť radenie textov. Chcela som ním vyjadriť to, že tak, ako je stúpanie na horu namáhavou činnosťou, aj človek postupne osobnostne rastie, dozrieva, prekonáva problémy a necháva ich za sebou. Metafora horolezectva je predovšetkým o tom, ako prerásť samého seba. Ale aby sa to podarilo, musíme pre to veľa urobiť.
–
Má tvoj literárny rast alebo prerastanie pokračovanie? Píšeš nové básne? Ak áno, môžeš o nich prezradiť viac?
Áno, už v podstate pracujem na druhej knižke. Opäť sa mi tam nejako vkradli historické motívy, resp. postavy z dejín, zatiaľ je to Marie Curie, ktorú osobne veľmi obdivujem, ďalej významný anglický maliar krajiny Joseph M. W. Turner a objavil sa aj čínsky úradník zo 16. storočia Wan Hu, prezývaný prvým astronautom na svete. Inšpirujem sa nimi, ale prepájam to s každodennosťou a záležitosťami, ktoré žijeme a riešime dnes. Takže sa asi dá povedať, že pokračujem v už nastolenej metóde. Snažím sa akurát písať čistejšie, úplne odstrániť nejakú naivitu či pátos a odľahčiť texty pridaním humoru. Oproti prvej knihe chcem významy viac šifrovať, pridať im na vertikalite, ale je pre mňa veľmi dôležité, aby zostali prístupné a hladko plynúce.
–
Ostávam/e v očakávaní (úsmev). Vráťme sa k zbierke Horolezci. Je v nej množstvo výtvarných motívov, veľavravné sú už názvy, napríklad Fotografia, Hladkým rezom, Maľba vlasmi, Perspektívy, Japonská maľba na ženskom onkologickom oddelení. V niektorých básňach máme pred sebou doslova výtvarné obrazy, ktoré si vďaka podrobnému a zmyslovému opisu vieme dobre predstaviť. Knihu si si aj sama ilustrovala, teda si jednou nohou aj výtvarníčka? Ako vnímaš symbiózu slova a obrazu?
S výtvarným umením som začala skôr než s písaním, vychodila som ZUŠ Kováčska 43 v Košiciach (výtvarný odbor), neskôr som sa ešte osobitne dala na kurzy kreslenia, fotografovania a grafického dizajnu. Považujem sa za amatérku a príležitostnú výtvarníčku (úsmev), aj keď som kedysi uvažovala o štúdiu maľby, ale celkom smutnou iróniou je, že ma od toho môj vlastný učiteľ, akademický maliar, odhováral, že je to ťažký chlebík a pod., tak som si napokon vybrala inú cestu. Rada sa venujem najmä skúmaniu textúr, vrstveniu materiálov a inklinujem k abstraktnej tvorbe. Určite by som si rada ilustrovala aj niečo ďalšie.
Symbiózu slova a obrazu vnímam tak, že obrazy podľa mňa dokážu viac angažovať prijímateľov, informácie sú v nich odintelektualizované a otvorenejšie. Intelekt (resp. percepcia sveta založená iba na racionalite) nám niekedy zavadzia, ale pri textoch ho vypnúť nedokážeme a ani nemôžeme. Mojím vzorom je tak trochu Janka Bodnárová, ktorá dokáže výtvarnú a literárnu zložku kombinovať skutočne na brilantnej úrovni. Vhodne zvolené ilustrácie môžu akúkoľvek knihu premeniť na hodnotné umelecké dielo.
–
O
krem osobných tém sa v zbierke rozoberajú aj rôzne spoločenské problémy, napríklad v básni Viečko zatlačiť celou dlaňou vnímame „váhu“ prírodného sveta a závažnosť stavu, v ktorom sa nachádza. Lyrická aktérka sa nevyhýba irónii ani kritike – prirýchleho životného tempa, nešetrného životného štýlu. Všíma si nezáujem o svoje okolie, prehliadanie hĺbky v prospech povrchnosti a aj všetkého, čo je ľahko dostupné našim zmyslom a vnemom. Čo spája poéziu a publicistiku alebo básnickosť a dokumentárnosť?
Literárna tvorba sa podľa mňa odvíja od témy, ktorú si autor/autorka zvolí, čo cíti ako najväčšmi naliehavé, o čom musí vypovedať. Pre každého je to niečo iné. Niekto si, v úvodzovkách, vystačí s literárnym uchopením jednej situácie, napr. ľúbostného vzťahu či významnej zmeny v osobnom živote, a výsledok môže byť podmanivý a fascinujúci. Uvedomujem, si že tematický záber je v Horolezcoch možno až priširoký a nejaký zvláštne ambiciózny (úsmev). Dokumentárnosť sa do textu z môjho pohľadu premieta tam, kde sa uplatňuje odstup a vecný náhľad. Niekedy to môže vyznievať veľmi stroho, naozaj ako stĺpček z novín (čo kto kedy kde robil), kde sa pridá len komentár alebo nejaký povzdych lyrickej hrdinky. Možno uvažovať aj o inom prieniku so súčasným spravodajstvom a publicistikou: tzv. scaremongering alebo fearmongering je paralelou k pocitu ohrozenia lyrickej hrdinky a prežívania neistoty zo stavu, v akom sa svet momentálne nachádza. Tento princíp sa nachádza v tvorbe mnohých slovenských básnikov a poetiek, napr. Michala Habaja, Márie Ferenčuhovej, Michala Talla a pod.
–
Pre mňa je na tvojich textoch sympatické najmä to odľahčenie v podobe humoru, aj keď máme pred očami groteskný obraz, trpké prirovnanie alebo paradox, čo svedčí o nadhľade, o tom, že sa ako autorka neberieš príliš vážne. Má humor v písaní aj iné výhody?
Jan Werich povedal, že humor je boj s ľudskou hlúposťou. Tento boj nemôžeme nikdy vyhrať, ale ani v ňom nesmieme poľaviť (úsmev). Vedieť uplatniť humor vhodne, inteligentne a neurážlivo je podľa mňa úplný vrchol toho, čo môže človek v slovesnom umení dokázať. Je veľmi zdĺhavé sa to naučiť a vyžaduje si to mnoho skúseností a učenlivosti (t. j. ani zďaleka tam nie som). Počula som taký názor, že básnici a poetky sú nešťastní ľudia, ktorí sa potrebujú zveriť so svojím utrpením, resp. sa v ňom radi/rady čľupkajú ako vo vonnom kúpeli. Nechcem s tým tak celkom súhlasiť. Voľne parafrázujúc báseň Jiřího Wolkera Těžká hodina: „Přemoz bolest svou a nepřežvykuj ji, neb bolest přemoci je víc než trpěti.“ A presne tak by to malo byť aj v poézii. Okej, trpíš, ale čo si urobil/a preto, aby to poľavilo? Kde je nejaká nádej, čo ponúkaš svojmu publiku ako detenziu? Na to sa humor veľmi dobre hodí.
–
Zveriť sa s utrpením, ale priniesť nádej – to sa mi páči, rozhodne je v tom miera, akú mnohí a mnohé hľadáme.
Ako vznikla báseň o temnom webe? (báseň Dark web)
Keby som tak narýchlo mala zanalyzovať lyrickú hrdinku v knižke, tak jej spôsob spoznávania sveta spočíva v tom, že veci vidí (resp. dovidí na ne) a na základe toho dokáže životné javy/príbehy „horolezcov” pomenovať. Báseň Dark web je venovaná ľuďom, ktorých nie je možné vidieť, lebo sa nachádzajú v tme, a to neznamená nevyhnutne len odvrátenú stránku internetu. Dnes vďaka Google maps neexistujú na svete neprebádané miesta, všetky mestá, ulice a priečelia domov si vieme rozkliknúť a popozerať za pár sekúnd. Ľudskému vnímaniu neprístupné, unikajúce obsahy sú už len na internete, a že sa tam dejú veci… O tejto téme existuje výborná kniha, je to ale náročné čítanie. Volá sa Dark web: Sex, drogy a bitcoiny a jej autorom je český ekonóm Dominik Stroukal. Prezradím len, že sa v nej píše aj o zločinoch, kvôli ktorým chceli úrady v Austrálii v roku 2015 opätovne zaviesť trest smrti. Po prečítaní tej knižky som vlastne aj vypľula zo seba danú báseň. Je to hnus, ale o to viac treba o takých veciach zvyšovať povedomie, brániť sa tomu. Zdá sa mi, že celospoločensky neexistuje dôležitejšia téma, než je systematická a dôkladná regulácia internetu.
–
To znie zaujímavo, ďakujem za tip. A akú knihu máš práve teraz na dosah ruky?
Andrzej Sapkowski: Boží bojovníci. S ním je to láska na celý život (úsmev).
–
(S Alenou Brindovou sa zhovárala Katarína Hrabčáková)
