Anna Siedykh: Prítomnosť pamäti

mala radosť z prítomnosti pamäti
v zrkadle ráno videla
tvár svojej prababičky
opuchnutú z hladu
vo vlastných deťoch si všímala tie
bruchá ktorých sa nafukovali
z pôdy kôry mrlíka
rebrá im vrastali do tenkej kože

videla deti v snoch
privalené panelmi
svojich bezpečných izieb
s roztrhanými tvárami
sklom z rozbitých okien

mala radosť z prítomnosti pamäti
pretože teraz už nikdy nebude
sama

pelynok na jazyku
čerň pod nechtami
z tenkého orechového lona
strapaté lopúchové hlavy
kvitnú vo vlasoch

ich robustné hlavy
sa dajú použiť
aj na výrobu gombíkov
zapnúť sa až po krk
nech nezmokne

otec hovorí že z dažďa rastú
babka hovorí že z dažďa plačú

všetky spomienky
ktoré sa nám stávajú
sa zmestia do červenej nite
na tenkom zápästí
kiežby sa dalo spomenúť si
odkiaľ sa vzalo
to červené označenie

a slzy tečú hoci sa vôbec
nechce plakať

slanosť steká po rukách
svieti v riečnych cestách staroby
cez bielobu gázy
dlane mliaždia vetložltú hmotu

čas definuje pohyb tela
umenie nespochybňovať
ukladá sa vo vráskach uteráka
zabúdanie sa rozpustí v ústach
ako hrudka teplého ovčieho syra
spomeniem si niekedy
na význam slanosti?

jazyk predpokladá spoločnú pamäť
písal Borges
ako aj naša schopnosť rozprávať sa

odpoviem

snažím sa nechať v pamäti všetko
strieborné pavučiny lepiace sa do vlasov
krvácanie kolien po páde pri náhlom behu
ako po mne hodil pohár
na jemnosť zaspávania v otcových rukách
na sklo v dlaniach
a na hustotu temnoty
medzi krkom a bruchom

v tomto meste ma všade prenasleduje cudzosť
pred spánkom s ňou bojujem vyratúvaním mien
všetkých ktorých som poznala
názvov riek miest ulíc rastlín
ktorých sa dotýkali moje dlane

naivne dúfam že pamäť prelomí nepochopenie
znovuobjaví slovník
do ktorého začneme patriť

ak mi chceš porozumieť
opýtaj sa svojho prarodiča
ako opustil krajinu plnú nehy
nezrelej odvahy
smiechu ľahkého
ako para nad štedrou večerou

domov plný odtlačkov prstov ľudí
ktorých miluješ úprimne tvrdohlavo

opýtaj sa ho na nepriateľstvo
nového jazyka
syčanie cudzích stromov
klzkosť chodníkov
a neustály dážď
ktorý stekal z napuchnutého neba
priamo do topánok

opýtaj sa a odpoveď zapíš
na vlastnú rozhorúčenú kožu

pohybujeme sa snehovým mestom
v odmeranej čipke chladu
jemne sa dotýkame zaoblenosťou kabátov
pozeráme sa pod nohy ako deti
vystrašené pádom

bojíme sa

očí čiernych ako zimná pôda
ostrého tepla ktoré štípe zmrznuté ruky
dotykov ktoré číhajú na našu neistotu

bojíme sa

slov
zamrznutých na špičke jazyka
slov čo odznejú priskoro
slov čo ostanú škrabotať ticho
na zadychčanom okne prázdneho domu

strach spája
dlho rozprávať            dlho mlčať
pozrieť sa dopredu očami dospelých
odmerať vzdialenosť neporozumenia medzi nami
vstúpiť do neho pokorne

a ostať tam navždy