mala radosť z prítomnosti pamäti
v zrkadle ráno videla
tvár svojej prababičky
opuchnutú z hladu
vo vlastných deťoch si všímala tie
bruchá ktorých sa nafukovali
z pôdy kôry mrlíka
rebrá im vrastali do tenkej kože
videla deti v snoch
privalené panelmi
svojich bezpečných izieb
s roztrhanými tvárami
sklom z rozbitých okien
mala radosť z prítomnosti pamäti
pretože teraz už nikdy nebude
sama
pelynok na jazyku
čerň pod nechtami
z tenkého orechového lona
strapaté lopúchové hlavy
kvitnú vo vlasoch
ich robustné hlavy
sa dajú použiť
aj na výrobu gombíkov
zapnúť sa až po krk
nech nezmokne
otec hovorí že z dažďa rastú
babka hovorí že z dažďa plačú
všetky spomienky
ktoré sa nám stávajú
sa zmestia do červenej nite
na tenkom zápästí
kiežby sa dalo spomenúť si
odkiaľ sa vzalo
to červené označenie
a slzy tečú hoci sa vôbec
nechce plakať
slanosť steká po rukách
svieti v riečnych cestách staroby
cez bielobu gázy
dlane mliaždia vetložltú hmotu
čas definuje pohyb tela
umenie nespochybňovať
ukladá sa vo vráskach uteráka
zabúdanie sa rozpustí v ústach
ako hrudka teplého ovčieho syra
spomeniem si niekedy
na význam slanosti?
jazyk predpokladá spoločnú pamäť
písal Borges
ako aj naša schopnosť rozprávať sa
odpoviem
snažím sa nechať v pamäti všetko
strieborné pavučiny lepiace sa do vlasov
krvácanie kolien po páde pri náhlom behu
ako po mne hodil pohár
na jemnosť zaspávania v otcových rukách
na sklo v dlaniach
a na hustotu temnoty
medzi krkom a bruchom
v tomto meste ma všade prenasleduje cudzosť
pred spánkom s ňou bojujem vyratúvaním mien
všetkých ktorých som poznala
názvov riek miest ulíc rastlín
ktorých sa dotýkali moje dlane
naivne dúfam že pamäť prelomí nepochopenie
znovuobjaví slovník
do ktorého začneme patriť
ak mi chceš porozumieť
opýtaj sa svojho prarodiča
ako opustil krajinu plnú nehy
nezrelej odvahy
smiechu ľahkého
ako para nad štedrou večerou
domov plný odtlačkov prstov ľudí
ktorých miluješ úprimne tvrdohlavo
opýtaj sa ho na nepriateľstvo
nového jazyka
syčanie cudzích stromov
klzkosť chodníkov
a neustály dážď
ktorý stekal z napuchnutého neba
priamo do topánok
opýtaj sa a odpoveď zapíš
na vlastnú rozhorúčenú kožu
pohybujeme sa snehovým mestom
v odmeranej čipke chladu
jemne sa dotýkame zaoblenosťou kabátov
pozeráme sa pod nohy ako deti
vystrašené pádom
bojíme sa
očí čiernych ako zimná pôda
ostrého tepla ktoré štípe zmrznuté ruky
dotykov ktoré číhajú na našu neistotu
bojíme sa
slov
zamrznutých na špičke jazyka
slov čo odznejú priskoro
slov čo ostanú škrabotať ticho
na zadychčanom okne prázdneho domu
strach spája
dlho rozprávať dlho mlčať
pozrieť sa dopredu očami dospelých
odmerať vzdialenosť neporozumenia medzi nami
vstúpiť do neho pokorne
a ostať tam navždy
Autorka fotografie: Michaela Alusikova
Anna Siedykh vyštudovala na Kyjivo-Mohylianskej akadémii literárnu vedu a komparatistiku. Pracovala v Mestskej knižnici v Bratislave. Momentálne pôsobí ako produkčná a dramaturgička v kultúrnom centre Malý Berlín v Trnave a ako kurátorka ukrajinského programu v Goethe-Institut Slovensko. V roku 2023 jej na Ukrajine vyšla poviedka v zbierke Neviem ako o tom písať (Я не знаю, як про це писати) vo vydavateľstve Knigolove. V roku 2023 absolvovala kurz kreatívneho písania v rámci International Writing Program na Univerzite v Iowe. Články, básne, preklady a rozhovory publikovala v Denníku N, Kurníku, Psí víno, Kapitále, Knižnej revue a ďalších. V roku 2024 jej vyšla debutová zbierka Cudzinečnosť. Venuje sa prekladu slovenskej a ukrajinskej literatúry.
