Občas sa zdá, že dnešný svet je akýsi skúpy v ponuke dôvodov na radosť.
Radosť je veľmi príjemný pocit. Keď máme radosť – telo i duša pookrejú. Radosť je reakciou na úspech či zisk. Radujeme sa, keď získame, čo sme chceli získať, ale aj vtedy, keď nestratíme to, čoho vlastníkmi chceme aj naďalej byť. V každom z nás vzbudzuje radosť niečo iné. Čo rozradostní mňa, vás rozradostniť nemusí. A naopak. Má to celkom priamy súvis s rebríčkom hodnôt každého jednotlivca. Nedostatok radosť vzbudzujúcich zážitkov nás vháňa do depresívnych stavov. Jedno z umení dobrého života je zručnosť naschvál si, na ochranu zdravia, takéto zážitky privolávať. I keď – ako vždy – miera je aj tu dôležitá.
Zvykneme sa na radosť pozerať ako na niečo, čo k nám prichádza zvonka – niekto, niečo nám musí radosť priniesť, spôsobiť.
A čo ak je to hlavne naopak – čo ak platí, že my sme tí, čo majú prinášať radosť?
Platí to?
Platí.
Uhol pohľadu zohráva podstatnú rolu. Perspektíva, z ktorej sa pozeráme. Úžasný český básnik Jan Skácel o tom napísal básničku Útěcha:
Slečno, slečno, vy se mračíte,
že po celý den vám pršelo?
Co by měla říkat támhle ta malá jepice,
které pršelo po celý život?
Jepice sa po slovensky povie podenka. Ak má niečo len krátke trvanie, hovoríme, že je to podenkové. Podenky sú drobný hmyz, žijú len niekoľko hodín, deň, niektoré vytrvalejšie druhy pár dní, v každom prípade natoľko krátko, že počas života neprijímajú potravu.
Trošku sa o tú slečnu z básničky bojím. Ak ju tak rozhodil dážď, bude mať silu na radosť v krušnejších časoch?
Hoci sa nám to nemusí páčiť, sme si paniami a pánmi vlastnej radosti.
Minule sa mi takéto prihodilo: Šla som po ulici lemovanej veľkými vilami takmer celými skrytými pred očami nepreniknuteľnými múrmi oplotenia. Chodievam tadiaľ často. Za jedným takým murovaným plotom vždy nástojčivo a hnevlivo brešú psy. Sú aspoň dva a podľa sily ich hlasov usudzujem, že nebudú malé. Vždy mi ich bolo ľúto, isto musí byť pre ne trápením, keď počujú z ulice všelijaké zvuky, registrujú pachy, ale nevidia, čo je ich zdrojom. Kráčam. Štekajú. Už som takmer pri bráničke obloženej drevom. Zrazu sa otvorí a… konečne ich vidím. Tri dobermany, ceria zuby, hulákajú, zdvihli sa na zadných nohách, sme tvárou v tvár. Srdce sa mi rozbúchalo a spadlo do nohavíc, telo zmeravelo, zmocnil sa ma intenzívny pocit konca.
„Však čo ste v panike, mám ich na remeni!“ utrúsil nevrlo chlapík v bránke, naozaj drží psov pevne na vôdzkach, tesne, aby na mňa nedosiahli, a snaží sa tváriť, že mal celý ten dlhý čas – dokopy najviac desať sekúnd – situáciu pod kontrolou, no zjavne aj jeho to extempore prekvapilo a je rád, že dopadlo, ako dopadlo. Jednoducho: navzájom sme si spravili radosť.
Blížia sa Vianoce. Onedlho to obchody, nákupné centrá a e-shopy naplno rozbalia, odvšadiaľ na nás budú vyskakovať odporúčania, aké všetky veci či zážitky by sme mali kúpiť a podarovať, aby bolo viac radosti pod strechou. Rozmýšľam, čo si mám priať pod stromček. Samozrejme okrem ponožiek. A už to mám! Chcela by som vedieť priasť ako mačka. Keby mi hocčo spravilo radosť, v prvom rade neha a pozornosť, spokojne by som sa rozpriadla, nahlas, každý pod spomínanou strechou by ma počul, spravila by mu radosť moja radosť. A keby som bola v nebezpečenstve, začala by som priasť, nepriateľ by bol hotový z toho, že si z neho nič nerobím, a možno by ma nechal na pokoji. A keby ma trápilo telo, tiež by som sa rozpriadla, a tie jemné vibrácie by ma liečili. Svetu by spravilo veľa radosti, keby sme vedeli priasť ako toť Micka na dvore či Cinka na gauči. No nielen vedeli, ale aj museli.
Zuzana Mojžišová (1965) vyštudovala scenáristiku na VŠMU v Bratislave, kde aj v súčasnosti pedagogicky pôsobí na Katedre filmových štúdií. Debutovala zbierkou poviedok Afrodithé (1997), na prvotinu o trinásť rokov nadviazala prózou Bon voyage (2010), ktorá sa dostala do finálovej desiatky Ceny Anasoft litera 2011. Jej novela Genius loci (2013) je historickou prózou odohrávajúcou sa primárne v psychiatrickej liečebni medzivojnového Československa. Kniha Modus vivendi (2019, opäť v desiatke Anasoft litery) rozpráva o tom, ako tri staré ženy kráčajú mestom zničeným katastrofou, takmer ľudoprázdnym. Napísala knihy pre deti Dve-tri prasiatka (2006), Rozprávky na sedem dní + Makarena (2012) a pravdepodobne prvý slovenský gamebook určený malému čitateľovi Havran v okne, Galandia a iné príhody (2021, Artforum). Je autorkou sociálneho cestopisu Za rómskym ľudom (2017), ktorý je súčasťou etnomuzikologického výskumu Šilalo paňori (Studená vodička). Jej filmové recenzie vyšli knižne pod názvom O ľuďoch a snoch (2016), je tiež autorkou filmologického Premýšľania o filmových Rómoch (2014). Žije v Bratislave.
