„Celý čas sa spytujem samej seba: Prečo to tam má byť, prečo to tam dávam? A keď sa mi nedarí nájsť dobrý dôvod, jednoducho slovo vynechám.“ (str. 122) To sú slová mladej prozaičky, ktorá sa mihne na predposlednej strane knihy dánskej autorky Helle Helle. Pravdepodobne ide o alter ego samotnej spisovateľky. Táto predstaviteľka literárneho minimalizmu prerazila za hranice svojej krajiny okrem iných aj vyššie citovanou knihou, ktorú nazvala Mala som to písať v prítomnom čase. Rozpráva v nej o živote mladého dievčaťa menom Dorte Hansen, začínajúc koncom príbehu, vágnym konštatovaním: “Pokojne sa to mohlo udiať takto.“ Autorka dáva voľnosť sebe aj čitateľovi, aby tá trocha deja mohla byť opatrená obrazmi podľa vlastnej ľubovôle.

Čo robí spisovateľ minimalista? Samozrejme, šetrí slovami. Obzvlášť kruto zaobchádza s adjektívami. Načo napísať dve slová, keď stačí podstatné meno? Autorovi je akoby jedno, či toho povedal dosť. Očakáva od čitateľa, že si všetko nevypovedané domyslí, prípadne si vytvorí z ponúknutých slovných kusov dreva chalúpku podľa vlastných predstáv, to ak je ponúknutých slov naozaj málo. Dorte rozpráva alebo píše o sebe. Po skončení gymnázia absolvuje niekoľko pokusov osamostatniť sa od rodičov. Skúša si súžitie s viacerými chlapcami. Jedného opustí ona, druhý opustí ju, s tretím, možno aj štvrtým sa stretáva len tak  letmo, za pochodu. Žije z akýchsi detských úspor, nadmerne sa kŕmi sladkosťami, predstiera, že študuje na vysokej škole v Kodani. Predovšetkým je však dôkladne zakuklená v malom prenajatom domčeku pri železničnej trati. Bolo by doň treba kúpiť závesy na okná už v čase, keď sa tam Dorte sťahuje. Na oknách nie sú ani v čase, keď z domu zasa po roku odchádza. Toto je jeden z príkladov informácie, na základe ktorej čitateľ môže dôjsť k záveru, že Dorte je depresívna. O jej rodičoch nevieme skoro nič, len že veľa a radi pracujú na záhrade. Zdá sa, akoby svoju dcéru len z diaľky pozorovali. Prečo, to sa nedozvieme.

Dorte Hansen má aj tetu, ktorá sa volá tiež Dorte Hansen. Teta Dorte nemôže mať deti, preto sa neter Dorte volá po nej, možno forma útechy, zároveň však aj akási neviditeľná forma pupočnej šnúry. Teta Dorte má obchod s lahôdkami a nie veľmi šťastný ľúbostný život, k tomu výkyvy nálad. Neter Dorte má okrem obchodu všetko temer identické, takže sa chvíľami natíska otázka, či sa autorka v rámci mnohého nevypovedaného nepohrala s predstavou tej istej postavy mladej, aj o približne dvadsať rokov staršej. To však vie len ona a nikomu to nepovie. Mladá Dorte žije, prežíva, jeden monotónny deň za druhým. Jedáva koláče, občas zmrzlinu, sadá na vlak a odchádza do Kodane predstierať, že študuje. Potuluje sa po secondhand obchodoch, pozoruje, spí, prípadne pre zmenu trpí insomniou, pije, ak má čo a s kým. Chlapci sa vynárajú v jej pamäti, to sú príbehy ukončené a bývalé. Iní chlapci sú časťou jej prítomnosti. Podstatné veci, ktoré sa udiali počas minulých rokov sú buď len naznačené alebo zamlčané úplne. O Dorte sa dozvieme naozaj málo, ako sa aj na minimalistické dielo patrí.

Dorte je pri pohľade zvonka vzrušujúca asi ako vrstva džemu rozotrená po krajci chleba, fádna, úplne plochá, nebudiaca antipatiu ani sympatiu, niekto, na koho sa zabúda po pár sekundách. To však vôbec neznamená, že nemá svoj vnútorný svet, že neprežíva trýzeň, žiaľ, obavy. Z toho, ako sa správa sa zdá, že práve nevypovedaný smútok je to, čo ju ochromuje. Sedí za stolom vo svojom domčeku, pozoruje prechádzajúce vlaky, monotónny život za monotónneho zvuku prechádzajúcich vagónov. Jednotvárnosť však nie je nevyhnutne nudná. Opakovanie, rituály všedného dňa nakoniec čitateľa dostanú do akéhosi tranzu, tak, ako to dokáže kyvadlo hypnotizéra. Napokon, v škandinávskej tvorbe odcudzenosť a ticho oddávna majú svoje miesto.

Tento typ písania nebude to pravé orechové pre milovníkov akčného a vzrušujúceho deja. Helle Helle netvrdí, že Dorte nič dramatické neprežila. Čitateľovi ponúkla momentálny stav a náladu svojej hrdinky, útržky spomienok, čriepky prítomnosti a kamienky z rodinnej mozaiky. Čo si kto z toho poskladá, to bude mať. Literárny minimalizmus v podaní dánskej autorky je smer nepochybne hodný ďalšieho spoznávania.

@Helle Helle, 2011
Mala som to písať v prítomnom čase
Preklad @Katarína Motyková, 2014
Vydalo @Artforum, 2014

Beáta Beregrad Grünmannová  – autorka je publicistka a recenzentka.