Alžbeta Verešpejová: Slohová práca

Monológ

Detská izba. Náznak, ktorý má evokovať normálny neporiadok, bežný v detských izbách. Kadečo – napr.  pohodené oblečenie, časopisy, vrecúška od sladkostí, knihy, glóbus, prehrávač, vankúš na zemi, modely áut, skateboard, lopta, plutvy…

Zvuk:  Otváranie dverí kľúčom, potom hlas za javiskom.

MIŠKO: Tylda, čau! Už som doma! (Miško vojde na scénu  so školským vakom. Ledabolo ho zhodí  na zem.) Tylda… (obzerá sa po izbe) Tylda…? (hľadá ju) Kde si zase zaliezla?… Jasné, vylihuješ v škatuli od lega. To je tvoja najobľúbenejšia skrýša. Uhádol som, že?… No… pekne vylez. Počula si? Nie? Dobre, rátam do troch. Raz…. dva… tri. (otvorí škatuľu) Tak, kde si? Vzdávam sa. Keď vylezieš, dostaneš kapustný list navyše. (chodí a hľadá) Aha, tu si!  (pod otvorenou knihou alebo prevráteným tanierikom, vrecúškom od cukríkov…) Tak ako?… Zase spí… (pohladí ju) Ty sa máš! Prečo nie som aj ja korytnačkou?… (vzdychne si a zvalí sa k nej na koberec) Ležal by som, driemal, chrumkal kapustný… hm, ale ten nemám rád… Tylda, čo myslíš, prečo príroda vymyslela zimný spánok iba pre zvieratá, aj to iba pre niektoré? To by bolo keby som mohol celú zimu spať… žiadna škola, žiadne úlohy, žiadne cvička na gitare (vezme gitaru a skrýva ju za skriňu)… Celý deň by som driemal pod radiátorom, lebo tam je najteplejšie. Mamka by ma mohla zobudiť iba na obed, na dramák a sem-tam aj na tréningy… Ale len sem-tam. Vieš ako nám dal dnes tréner zabrať? Normálne som hotový… (chvíľa ticha, potom sa prudko zdvihne) Nevládzem nič, len ležať. (pohladí Tyldu) Tylda, som hrozne-strašne hladný. Keby sa ma teraz mama opýtala, čo by som chcel jesť, povedal by som veľaaaa! Veľaaa! A ešte jednu dupľu k tomu (rozosmeje sa, po chvíli zdvihne hlavu a pozrie sa na  Tyldu) Čo je? To bol fór, nepochopila si? Chcel som ťa rozosmiať. Viem, aj ty by si niečo zjedla. Tak čo si dáš? Čo tu zostalo zo včerajška?… (vstane a vyberá škatuľky) Na čo máš chuť? Na sušené mušky? Na krevetky? Ja… ja  mám chuť na… hádaj na čo? (odbehne a hneď sa vráti)… na mamkinu čokoládu (vloží kúsok čokolády do úst a slastne zamľaská)… hm, Tylda, povedz mi, ako môže mama pokaziť hrozne-strašne dobrú čokoládu? Ona si ju dáva do horúcej kávy… no, chápeš? Také dačo môže napadnúť iba dospelých… vlastne iba moju mamu, otec kávu neznáša (zazvoní mobil, Miško hovorí najprv s plnými ústami čokolády)… Prosím. Á, čau… nie, nič nemám v ústach. Ja predsa vždy tak rozprávam… Nie, naozaj nič nejem. A ani náhodou tvoju čokoládu! To sa ti, mami, len zdá. Viem, že ju mám zakázanú, lebo priberám. Mamka, ty si hrozná! Jasné, viem, že mám držať diétu… Prosím? Že nemám skrývať gitaru a radšej na nej cvičiť? Ale mami, ja som ju neskryl, musela sa včera dostať sama za skriňu. Fakt! Mami, nesmej sa?…. Fakticky, ja si vôbec nevymýšľam… Áno, viem, že si mám ešte pred dramákom napísať úlohy. Neboj sa, tam nezmeškám. Príde po mňa Tomáš. Stihnem všetko… Tak čau. (zloží mobil)… Tylda, smola! Mamka asi vidí aj cez telefón (odloží čokoládu). A prišla na to, kde skrývam gitaru. Ja som ti vravel, že musíme  vymyslieť lepšiu skrýšu. Ale ty, že kdeže! Že vraj na to mamka nikdy nepríde. A čo mamka? Uhádla na prvýkrát. Teraz budem musieť cvičiť. Och, toto má byť krásne detstvo?! … (ozve sa mu pripomienka v mobile) Au, už je toľko hodín?! Rýchle napíšem sloh, aby som mohol zostať na dramáku dlhšie. Vieš, čo sme minule robili? Pozeraj (urobí etudu – western). Dobré nie? A dnes máme s deckami naplánovanú vankúšovú vojnu. My chalani zaujmeme zákopové pozície a vankúšmi… (zazvoní mobil, Miško môže s dedom hovoriť v dialekte)… Áno. Dedo, čau.  Hm, už som doma. Práve som prišiel z tréningu. (sprisahanecky, pikantne) Dedo, vieš čo nám dnes tréner povedal na tréningu? Že vraj, čo beháte ako splašené spermie!? (rozosmeje sa) Toto keby počula mamka, tá by načisto omdlela… Dedo, musím už končiť. Mám do dramáku stihnúť napísať sloh, o tom aký som. (pauza) Hej, o tom, aký som! To vymyslela  učka na slovine. Vieš tá, čo vidí pohár poloprázdny, hoci on je ešte poloplný… Ani neviem, čo mám do neho napísať?… Dedo, to nemyslíš vážne! Nie, dedo, také sa do školského slohu nedáva! A okrem toho sme namiesto líšky postrelili iba sliepku susede Naftalínovej… A aj tak sa z nej chystala uvariť polievku. Počul som ju, keď to hovorila babke. Tak čau, v piatok… (ešte si spomenie a  rýchlo dodáva) Dedo! Dedo, a zisti, kde nám babka skryla vzduchovku… Že ju hľadáš? A pozri sa aj do špajze pod policu s kompótmi (zloží mobil, hľadá vo vaku a potom kdekade inde). Tylda, nevidela si môj slohový zošit? (chodí a hľadá, hľadá) Hm, sľubujem ti, že ak teraz zošit nájdem, urobím v izbe poriadok. Fakt. Sľubujem. Radšej budem upratovať, ako držať mamkine diéty… (hľadá zošit)… tu nie je… ani medzi knihami… kde som ho dal? Nevieš? Pod kobercom? A čo by tam robil? (odkryje roh koberca a nájde ho) Tylda, nevieš, kto ho tam dal? Nie náhodou ty? (otvorí zošit, pozrie na hodiny) Nemám už veľa času, musím si švihnúť… (sadne si, chvíľu ticho  rozmýšľa a napíše názov). Aký som… Tak. (chce začať písať, ale zarazí sa) Aký som?… Tylda, ty sa máš. Ty nemusíš písať slohy. O tebe by som vedel napísať sloh. Počúvaj! (iným hlasom ako Tylda) Som korytnačka močiarna. V mojom rodnom rybníku ma všetci prezývali Emys orbicularis. Miško mi však vymyslel iné meno. Volá ma Tylda. Okrem toho, že som živá, naozajstná, dostala som sa aj do rozprávky. (zamyslí sa) Vidíš, ja som sa do rozprávky nedostal, mňa len vychovávajú… (mobil – pripomienka) Joj, už fakt nemám veľa času. Tak poďme na to. (sadne si, zamyslí sa) Už to mám: (mumle si, čo pomaly píše) Volám sa Miško… (obzerá si spokojne prvú vetu) Tylda, vieš ako ma prezývajú v škole?… Google-kýbel. Ale toto do slohu nedám (pauza ticha, Miško pošepky  zopakuje, čo napísal). Hm… (píše ďalej) Mamka s ockom ma majú veľmi radi, len neviem prečo ma vždy chcú vychovávať. Nemohli by radšej oddychovať, keď prídu unavení z práce?… Tylda, vieš, aká je to drina vychádzať s dospelými? Nenechajú ťa dopovedať, nechcú uznať, že máš pravdu a chcú, aby som chodil na všetky krúžky. Hm (prezrie si, čo napísal), to by učka škrtla (škrtne to a zamyslí sa). Radšej napíšem, čím by som chcel byť! No, čím by som chcel byť? Smetiarom, lebo to je najistejšie zamestnanie. Dobrý fór, čo? (smeje sa) Rodičia chcú, aby som bol gitarista. Babka s dedkom, aby som bol lesník. A náš sused chce, aby som bol právnik. Mal by som ho zastupovať,  keď sa príde na to, že kradne dolnej susedke zo schránky  krížovky. A ja chcem byť… ja chcem byť… (zazvoní mobil) Áno, ahoj, ocko… ocko, nezabudol si kúpiť nové číslo Auto-moto revue? Veď som ti hovoril, že tam bude nový model audiny (doplniť podľa potreby čosi o výkonnosti áut)… Tak dobre, ale nezabudni. Že čo robím? No, píšem. Píšem sloh na slovinu. O sebe. Aký som a tak… Čo?! Ocko! Také sa do školského slohu nedáva, to by mi učka škrtla. A okrem toho, na vine som vtedy nebol ja. Hovoril som predsa babke, aby nešla na dvor, že sme tam s dedom nachystali pasce na tigre. Sliepky by boli vydržali pol dňa bez kŕmenia. Ocko, ale iné pasce sa ani nepoužívajú. Veď si spomeň, také pasce nachystali vo filme i na Jamesa Bonda. Na tom útese, nepamätáš sa?… Ja… jasné, viem, že babka nie je James Bond, ale, keď on je taký úžasný… (zloží mobil)… I babkine koláče… (zase škrtá) Tylda, prečo mi ocko stále pripomína tie pasce? (zase sa ozve pripomienka na mobile) Ejha! Tylda, už viem, čo napíšem. (rýchlo  píše a nahlas vysloví len niektoré slova) Volám sa… chlapec…. Rodičov… detskej izbe… na gitare… čokoládu… Keď budem veľký… povedať…. prestávku…. nikdy… cez prestávku… (zvonček pri dverách). To je Tomáš!  Tylda, utekám na dramák. (rozbehne sa, ale ešte sa vráti) Tylda, skontroluj sloh a keby niečo chýbalo, pokojne dopíš. Tak čau, večer. (opäť sa ozve  zvonček pri dverách) Už idem, už idem! (Schmatne vak a odbehne).

Svetlo na Tyldu, ozve sa jej hlas, číta Miškov sloh.

TYLDA: Volám sa Miško. Som tichý a poslušný chlapec. Rodičov počúvam na slovo. Mám veľmi rád poriadok v svojej detskej izbe. A ešte radšej hrám na gitare. Nechodím na mamkinu čokoládu. Keď budem veľký chcem byť učiteľom. V škole neodpisujem. Nešepkám. Nevykrikujem, vždy sa prihlásim, keď chcem niečo povedať. Cez prestávku nebehám po chodbách. Nikdy si nevymýšľam. Učitelia z našej triedy majú veľkú radosť. Aspoň takú ako naši rodičia.