Keď si Tomáš prelistoval celú knihu o elektrickej lokomotíve, zistil, že po zatvorení očí si vie predstaviť len veľmi málo z tohto fascinujúceho stroja. Vlastne jeho predstavy sa viazali iba na tú jedinú úžasnú jazdu, ktorú zažil spolu s rušňovodičom a ujom Dušanom. Ostal z nej výhľad z predného okna lokomotívy na pohybujúci sa svet. A vôňa rušňovodiča. Potom si Tomáš rozložil na stôl veľkú schému. Z tej si už nevedel predstaviť vôbec nič. Nedočkavo nasadol na bicykel, zviezol sa k Ťahanovskému tunelu a presedel pri ňom tri hodiny sledovaním prechádzajúcich vlakov. Po návrate domov znovu otvoril schému ako mapu neznámeho kontinentu.
Keď sa v domácnosti, ktorú obýva len žena a dieťa, niečo pokazí, je to o čosi komplikovanejšie ako v byte, kde žije aj chlap. A možno je to to isté. Prípadne je to ešte horšie. Príliš aktívny chlap precení svoje sily a aj pri odstraňovaní drobného nedostatku môže spôsobiť katastrofu. Elena po zistení, že im v obývačke nefunguje televízor, mala dve možnosti. Mohla obtelefonovať niekoľko opravovní alebo požiadať o pomoc brata, ktorý sa síce nevyznal v televízoroch, no vyznal sa vo všetkom ostatnom. „Hádam nebudeš vyhadzovať peniaze za opravára,“ riešil okamžite patáliu s televízorom Dušan v telefónnom slúchadle, „pošlem ti tam Joža. A nie, aby si mu niečo dávala. Makal som mu na chalupe týždeň zadarmo.“
Dušan už niekoľkokrát poslal za svojou sestrou v patričnom konšpiračnom duchu kamarátov, ktorí by mohli byť jej potenciálni partneri. Nebolo v tom nič bezohľadné a už vôbec nie zlomyseľné. Prosto, chcel jej pomôcť. Úloha Dušanovho kamaráta Joža však bola jednoznačná – opraviť televízor.
Jožo sa predstavil ako Jožo. Vysvitlo, že nie je opravár, ale rovnako ako ujo Dušan rušňovodič. Vo voľnom čase je však vášnivý rádioamatér a šprtanie sa v televízore mu pripadá rovnako zábavné ako niekomu lúštenie krížovky. „Jazdíte na rýchlikoch?“ opýtal sa so zatajeným dychom nového návštevníka Tomáš. „Kdeže,“ zasmial sa naširoko amatérsky opravár televízorov, „na rýchlikoch by sa mi točila hlava. Ale zasa vlaky, ktoré ja vozím, sú päťkrát také ťažké.“ Päťkrát ťažší vlak si zaslúži obdiv, pomyslel si Tomáš, ale rýchlik je rýchlik. Chcel sa pochváliť so svojím zážitkom, no rýchlo sa zháčil. Tento chlap isto jazdí na rušni veľa rokov, ešte by Tomáša vysmial. „Veď niekedy ťa môžem povoziť, mladý,“ ponúkol sa rádioamatér Jožo. „Ja nešuflíkujem po stanici ako tvoj strýko,“ dodal hrdo. „Už len to by mi chýbalo,“ vzdychla si mama, „minule boli s Dušanom na rýchliku a odvtedy si s ním neviem rady.“ „Tak preto tebe rýchliky chodia po rozume. Ako myslíš, ale moja ponuka platí. No ale poďme na nášho maróda. Čo mu je vlastne?“ pomädlil si ruky Jožo a obrátil sa k televízoru. „Neviem,“ odpovedala jasne a jednoznačne mama.
Opravár zapol televízor. V reproduktore čosi zapraskalo a potom monotónne hučalo. Obrazovka ostala tmavá. Rušňovodič nákladných vlakov teda znovu vypol spotrebič, odpojil kábel od antény a vytiahol zásuvku zo zástrčky. Prisunul konferenčný stolík bližšie k obývacej stene. Opatrne uchopil televízor, zodvihol ho, otočil sa s ním a položil ho na stolík. Z kufríka, aký používali doktori v starých filmoch, vytiahol opravár skrutkovač, merací prístroj a zložený papier. Skrutkovačom uvoľnil zadný kryt televízora, znovu vložil zásuvku do zástrčky a naslepo nahmatal zapínací gombík. Hneď nato si zapol aj merací prístroj, z ktorého trčali dva drôty zakončené niečím, čo sa podobalo na farbičky. Najprv prikladal farbičky len tak na slepo, no nebol s tým spokojný. A vtedy to prišlo.
Opravár televízorov siahol po veľkom poskladanom papieri. Rozložil ho vedľa televízora a dlho, sústredene do neho pozeral, akoby nasával nejakú energiu. Nenechal sa vyrušovať chlapcom, zvedavo stojacim vedľa stolíka ani cinkotom šálky s voňavou kávou, ktorú trochu neopatrne naservírovala Elena. Tomáš si spomenul na kúzelníka, ktorý ich nedávno navštívil v škole. Presne takto sa tváril ten kúzelník, keď išiel predvádzať hypnózu. Ako jediný dobrovoľník sa vtedy prihlásil telocvikár a celá škola možno päť minút nedýchala. Tomáš ani teraz nedýchal. Zdalo sa mu, že kamarát uja Dušana ostane v tejto polohe sediaceho šamana už naveky. Čarodejník sa však náhle strhol, uchopil farbičky s káblikmi a bez váhania ich priložil na konkrétne miesto v hlbinách televízora. Pozrel na ručičku meracieho prístroja a usmial sa. Potom už išlo všetko veľmi rýchlo. Opravár vybral z doktorskej kabely ešte spájkovačku a cín. Odpojil televízor a zapojil spájkovačku. Izbou zavoňala kolofónia. Potom odpojil spájkovačku a zapojil televízor. Prijímač fungoval ako nový.
„To je schéma, pravda?“ ukázal Tomáš na papier, ktorý si opravár práve ukladal aj s ostatnými pomôckami do kufríka. „Ak chceš rozumieť televízoru, musíš vedieť čítať schémy. Bez toho to nejde,“ usmial sa kamarát uja Dušana. „Zoberte si aspoň päťdesiatkorunáčku,“ naliehala mama. „Ešteže čo! Bol to len studený spoj. Neminul som u vás na súčiastku ani halier. Prepáčte, už budem musieť ísť. Žene som sľúbil, že sa doma ešte pozriem na práčku. A ďakujem za kávu,“ rozlúčil sa rušňovodič nákladných vlakov Jožo. Mama s Tomášom ho vyprevadili až k autu a pozerali za ním, pokiaľ nezmizol za zákrutou.
Tomáš sa v škole prihlásil do rádioamatérskeho krúžku. Bola to jediná cesta ako sa naučiť čítať schémy. Tomáš sa dozvedel, že základom každej elektrickej schémy je elektrický obvod, ktorý môže byť obvodom len vďaka uzlu. „Súčet prúdov vstupujúcich do uzla sa rovná súčtu prúdov z uzla vystupujúcich,“ prečítal vedúci rádioamatérskeho krúžku vetu a začal ju písať na tabuľu. Tomáša prekvapilo, že poučku si zapamätal skôr ako bola napísaná na tabuli. A potom ešte jednu: „Súčet svorkových napätí prvkov elektrického obvodu v ľubovoľnej slučke sa rovná nule.“ Tomu až tak celkom nerozumel, no rovnako to opakoval na prvé počutie doslovne ako kedysi po babke Otče náš. „Ak porozumiete týmto dvom zákonom,“ ukazoval vedúci rádioamatérskeho krúžku na tabuľu, „porozumiete každej elektrickej schéme.“
Tomáš utekal z rádioamatérskeho krúžku rýchlo ako nikdy predtým. Vbehol do detskej izby, načiahol sa na dôverne známe miesto na poličke a takmer na seba zvalil Návod na obsluhu jednosmerných elektrických lokomotív. Nalistoval obrázkovú prílohu, vybral z nej a rozložil na posteľ tú najväčšiu schému, ktorá tam bola. Papier husto popísaný čiarami a značkami mlčal. Tomáš sa naplno sústredil, pokúšal sa napodobniť sústredený výraz tváre opravára televízorov, ktorý sa podobal výrazu tváre sústredeného kúzelníka pred vykonaním hypnózy. Schémou to ani nehlo. Po chvíli to Tomáš skúsil s niekoľkými menšími schémami, no s rovnakým výsledkom. Bezradný chlapec uložil knihu na miesto, zobral bicykel a zamieril k Ťahanovskému tunelu.
Publikované: 09/03/2018
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
