„Trainspotting na plavárni. Prepleskne ťa, až sa zapotácaš.“
György Dragomán
Keď v tínedžerskom svete prestanú platiť akékoľvek pravidlá, jedna katastrofa strieda druhú.
Román Mŕtve body odkrýva neznámy temný svet mlčanlivých dospievajúcich chlapcov a dievčat. Neraz prežívajú šokujúci každodenný život utajovaný pred rodičmi. Benedek Totth ponúka pohľad do bežných problémov opustených mladých ľudí, ktorých rodičia sú príliš zaujatí svojimi vlastnými, skutočnými alebo domnelými problémami. Príbeh skupiny mladíkov začína počas rýchlej jazdy v aute otca jedného z nich. Neistota neskúseného vodiča a jeho dezorientovanosť sú metaforou života postáv románu. Tie sa čoraz rýchlejšie ženú dolu po šikmej ploche. Mladí muži sú strhávaní lžou, pózami, násilím a telesnosťou. Odtiaľ je to už len krôčik k vražde.
Jazyk románu je svieži a zároveň drsný, presný v pomenovaní charakterov, živý v dialógoch a šokujúci v pouličnom slangu. Kritika román prirovnáva s Trainspottingu Irvina Welsha. Bol preložený do viacerých jazykov.
Benedek Totth (1977) je prekladateľ, redaktor a spisovateľ. Z angličtiny preložil viac ako päťdesiat románov pre rôzne maďarské vydavateľstvá. K najvýznamnejším patria preklady Cormaca McCarthyho, Aldousa Huxleyho či Chucka Palahniuka. V roku 2014 debutoval románom Holtverseny (Mŕtve body), ktorý získal cenu Margó. V roku 2017 autorovi vyšiel postapokalyptický román Az utolsó utáni háború (Vojna po poslednej vojne). Jeho diela sú prekladané do mnohých európskych jazykov.
(Úkážka)
Diviak
Šinieme si to po novom obchvate, keď sa Káčer otočí a spýta, že kde to kurva sme, ale jasné, že všetci držia hubu, lebo asi nemajú ani šajnu, alebo nechcú povedať sprostosť, aby ho nepomýlili a aby sme sa ešte viac nestratili. Ani ja túto štvrť nepoznám, a navyše v tomto hnusnom počasí hovno vidieť, ale bol by som rád, keby vysvitlo, kde sme, inak sa domov fakt nikdy nedostaneme.
„Hento neni bitúnok?“ ukazujem na obrovskú továrenskú budovu, čo pripomína diviaka. Káčer sa opýta, že Kde do piči? Ale darmo sa tým smerom otočí, v tej chvíli vrazíme medzi protihlukové steny a všetko sa natiahne, tak, ako keď v Hviezdnych vojnách prepnú na svetelnú rýchlosť. V Káčerovi je niečo harrisonfordovské, hlavne takto zozadu, v pološere. On vždy šoféruje, aj keď nemá vodičák, len si požičal Mišov. Mišo je jeho bratranec a na fotke na preukaze sa dosť podobajú. Akože, netuším, kde si on poriešil doklady, lebo budúce leto bude mať len šestnásť, ale zatiaľ mu na to neprišli. Káčer podľa mňa vodičák nikdy mať nebude. Trikrát za sebou ho vyliali zo skúšky, a to jeho foter podmastil skúšajúceho. Aj teraz sa rútime v jednom z fár Káčerovcov. Ten ošmek sa nám samozrejme snažil nabulíkať, že si ho od otca požičal, lenže ja viem, že ho šlohol. Káčerov foter je inak v pohode týpek, ale je vylúčené, aby dal synovi len tak tristokoňové kupéčko za dvadsaťpäť miliónov forintov. Káčer sa jednou rukou opiera o volant, druhou šmátra vo vrecúšku z McDonaldu, so znudeným výrazom vytiahne Big Mac a celý si ho napchá do papule. Zvädnuté kúsky šalátu mu padajú do lona. Zolko sa nahne do stredu, asi sa chce niečo spýtať, no keď skúša strčiť hlavu medzi dve sedadlá, riadne si ju drbne o opierku. Vždy je na nervy, bez ohľadu na to, čo fajčí alebo čo si dá. Neviem, ako mu šlape chlast, lebo nikdy nepije. Opatrne sa nakloním dopredu, pokúšam sa nazrieť Káčerovi cez rameno, chcem sa pozrieť na tachometer, no potom sa namodro vibrujúci rad čísel oddelí od displeja, začne sa vznášať vo vzduchu, a ja rozoznám len, že sa začína trojkou alebo osmičkou. V kabíne sa víri hustý, lepkavý dym, ako keby sme sedeli v obrovskej cukrovej vate. Káčer si pozrie medzi nohy, pokúsi sa zamiesť kúsky šalátu na zem, no šmátra, kým si celkom
nerozotrie po gatiach omáčku.
„Vyhodím ten skurvený Burger King do luftu, do piči!“ nerváči.
„Boli sme v mekáči,“ poznamená potichu Zolko a ohmatáva si čelo.
„Serem na to,“ sykne naňho Káčer.
„Šak sa už nestresuj!“ uškŕňa sa Bója so stoickým pokojom: „Koženku ľahko umyješ.“
Bója hrá vodné pólo a volajú ho Bója, lebo sa nedá stiahnuť pod vodu. Stopäť kíl svalov. Chalani z matikárskej triedy po ňom pomenovali jednotku miery. On mal ako prvý chlpatého vtáka.
„Akú koženku, do piče?“ štekne naňho Káčer urazene.
„Koženku,“ povie Bója: „ako vo vlaku.“
„Ale hovno, ty kokot prijebaný,“ nedá sa Káčer, no pritom takmer nevie udržať rehot. Bója sa spokojne rozťahuje na sklopenom sedadle spolujazdca, ako keby si rochnil na lehátku, medzi prostredníkom a prstenníkom mu svieti tučný joint. Aj on je riadne zhulený, ani veľmi nedýcha, len sa škerí pred seba do blba, ako veľký žltý banán. Práve som začal počítať, koľko vydrží bez vzduchu, keď zrazu, akoby sa vyplašil z nejakého hlbokého tranzu, pozrie na jointa, potom si komótne potiahne a zadržiavajúc dym ponúkne marišku dozadu. Ruka sa mu natiahne ako inšpektorovi Gadgetovi.
„Dík-dík-dík,“ rapoce Zolko: „Už som myslel, že si ho chceš grž… gržliť… až domov,“ zamotá sa mu jazyk, ešte zopár ráz to skúsi, ale nejde mu to, tak radšej vytrhne Bójovi jointa z ruky. Som mu vďačný, lebo takto sa nemusím pohnúť, keď si chcem potiahnuť. Zolko si rýchlo dá zopár šlukov, a keď si vytiahne jointa z úst, papier sa mu prilepí na ústa a roztrhne sa pri špičke. Zdá sa to ako večnosť, kým sa konečne dostanem na rad, ale aj tak sa nenáhlim. Chcem si užiť každú sekundu. Opatrne uhladím papier, vlažného jointa trošku poobraciam medzi prstami. Trochu to škriabe, keď vdýchnem. Zase doň primiešali veľa tabaku, preto je taký tučný, nie z trávy. Káčer má nervy, že jeho otec zacíti vôňu hašu, pritom podľa mňa by starý nespoznal ani vôňu trávy, takže určite nebude pičovať, že sme si zapálili. Aj jemu vždy pri šoférovaní trčí z úst cigareta.
„Čo v tom je?“ pýta sa Bója mraštiac čelo. Melie úplne pomaly ako chlapík, čo lieči cez obrazovku, dvojník Buda Spencera z telky, ktorý odrbáva dôchodcov s rakovinou.
„Haš, ty niga´,“ trepe Káčer. Pred pár mesiacmi narazil na nejaké lokálne gengsterské rapové zoskupenie, aj teraz z reprákov dávajú oni, odvtedy, ak sa nahulí, furt negruje a dáva rýmy.
„Hovorím o Big Macu,“ žmurkne naňho Bója. Dym mu štípe oči.
„O Big Macu?“ pýta sa Káčer.
„Hej,“ glgne si z koly Bója, a potom grgajúc pokračuje: „smr-dí-a-ko-hov-no.“ Vie takto dávať aj oveľa dlhšie vety. Nielen pľúcami, ale aj žalúdkom.
„Ešte raz a vystupuješ,“ pritvrdí Káčer.
Bója komótne štrngá ľadovými kockami v pohári, nenerváči, vie, že sú to len kecy. Odkedy sa mu podarilo pohnúť auto z miesta na automatickej prevodovke, Káčer sa neopováži ani spomaliť. Je úplne vylúčené, aby zastal uprostred ničoho len preto, aby vysadil Bóju. O hovne mi napadne nejaký fór, ale som trochu zachrípnutý, a kým si stihnem odkašlať, Bója zaerdží falzetom a ja zabudnem, čo som chcel povedať.
„Baby…,“ výska plieskajúc si po kolenách, „baby…,“ dusí sa, oči sa mu zalejú slzami: „… namáčali …,“ lape po dychu, „… do kečupu …“ Hovorí ešte niečo, myslím, že tampón, ale nerozumiem jasne, lebo popritom si híkajúc utiera slzy. So Zolkom bez slova čumíme, on sa zas díva na Káčera, potom sa neveriacky otočí dozadu. Je to správny chalan, ale niekedy sa oňho bojím.
„V Big Macu nie je ketchup,“ ozve sa Zolko, „ale špeciálna omáčka, ktorú robia podľa tajného receptu.“ Vyslovuje to s a, kečap. Zolko fachčí v McDonald’s, vie o čom hovorí.
„Hej, alebo sa tam vystrie…,“ Káčer utne vetu, pozrie sa na posledný kúsok Big Macu, ktorý drží medzi ukazovákom a palcom. Bója opäť zaerdží, Káčer je totálne na nervy. Vidím v späťáku, ako sa mu zvraští tvár.
„V pracovnom čase si nezvykneme honiť,“ bráni sa Zolko dotknuto. Kecá. Všetci si vkuse honia. Káčer niečo mrmle a pritom pchá zvyšok Big Macu do popolníka. Hudba na pár sekúnd prestane. Potichu sa kĺžeme nocou.
Keď sa ozve ďalší track, Bója sa spýta: „Zolko, kto bola tá babenka?“
„Ktorá?“ pýta sa Zolko.
„Tá ryšavka pri stroji na zmrzku,“ poviem ja, Bója prikývne. Tú babu som si vyhliadol aj ja. Nechápem, prečo s takými kozami fachčí v mekáči.
„To nie je zmrzka,“ opravuje Zolko: „McFreeze, s čokoládovou alebo jahodovou polevou.“
„Jasné, Zolko, McFreeze,“ prikyvuje Bója učiteľsky.
„Ale teraz rozprávaj radšej o tej babenke.“ Zolko drží jazyk za zubami. Bója sa otočí dozadu, zreničky má ako tajchy.
„Pretiahol by si ju, čo?“
Zolko je v rozpakoch, začne koktať, nerozumiem mu ani slovo, potom sa odmlčí.
„Tú, čo vyzerá ako zápalka s obrovskými ceckami?“ zapája sa do rozhovoru Káčer. „Tú by som pretiahol aj ja,“ dodá s úchylným úškrnom, potom omylom zapne stierače. Nadáva a hľadá vypínač, zapne smerovku vpravo, vľavo, bliká reflektormi – z jedného kríka akoby vykukla srnka alebo diviak –, nakoniec strekne na predné sklo saponát. Bójovi sa tá jeho nemotornosť zunuje, nahne sa pred Káčera a vypne stierače. Doteraz nebolo vidno cez hmyz rozmliaždený na prednom skle, teraz zas po ňom pekne pomaly steká čistiaca tekutina. Bója radšej stierače
znovu zapne. Takto ideme ďalej, ale monotónne čistiaci stierač začne Káčera hypnotizovať. Hlava sa mu pohybuje v rovnomernom rytme vpravo-vľavo. Nahnem sa dopredu a pomykám Bóju za plece, keď sa otočí, ukážem na Káčera. Bójovi našťastie dopne, čo sa deje, a rýchlo vypne stierače. Potom zamáva Káčerovi pred očami, ten sa spamätá z tranzu a potrasie hlavou.
Predtým som chcel niečo povedať o tej ryšavke alebo o šaláte, ale neviem, či som sa naozaj ozval, alebo si len predstavujem, že som niečo povedal. Keď sa prikloním k tomu, že sa mi to pravdepodobne iba zdalo, zrazu mi dojde, čo som chcel povedať, alebo čo som si myslel, že som chcel povedať, no zrazu nemám náladu to povedať. Vyzriem von, reflektory osvetlia obrovskú stopku s fosforeskujúcou dlaňou v ľudskej veľkosti. Tľapnúť si nechce, to je isté. Káčer si buď nevšimol pruh, alebo tú značku nepozná. Určite chýbal, keď brali dopravné tabule. Sivá vozovka sa vlhko leskne ako obrovský slizniak. Furt myslím na kraviny. Minule sme šlohli cigánom vrecko jedlých slimákov, zobrali sme ich k záhradníctvu a prehodili cez plot, nech sa tie mršiny nažerú. Išiel som tade pred pár dňami a na bráne stále visel oznam, že predaj je z technických príčin obmedzený na neurčito. Divné, že zábradlie je naľavo, ale vlastne je to jedno, lebo obchvat je úplne vymretý, v protismere nikto nejde, žiaden podriemkavajúci rumunský kamionista ani ukrajinský mikrobus so zatiahnutými závesmi. Káčer zase začína šmátrať, stlačí nejaký gombík a keď sa otvorí okno, pravou rukou vezme zvyšok hranoliek a vyhodí ich. Naše fáro zatiaľ začne ťahať do jarku. Vlhnú mi dlane. Tvár sa mi odráža v bočnom skle. To nemôžem byť ja. Nechcem, aby som to bol ja, darmo sa usmievam, tá hlava je dosť strašidelná. Príliš stará alebo príliš mladá, neviem sa rozhodnúť a vyškiera sa mi do očí, pritom ja sa určite nevyškieram. Potom sa z nej stane lesklá lebka, obrovská, škeriaca sa lebka, ja sa otočím vpred a zabodnem pohľad do operadla.
„Zostaň na ceste,“ povie Bója Káčerovi, potom aj on začne hľadať gombík na ovládanie okna. Joint je stále u mňa, potiahnem si. Bója nájde gombík. Teraz, keď sú obe okná spustené, v kabíne sa vytvárajú divné prúdy, vlasy párajú chladný vzduch. Zolko si pritláča ruky na uši a žobre, aby sme zavreli okná. Bója stisne gombíky. Okná sa zatvárajú a mne zaľahne v ušiach, ale keď sa ich pokúsim vytriasť, dostanem nervy, že mi praskol bubienok a vytečie mi mozog.
No, z koženky sa ľahko zmyje. Z reprákov tupo duní hudba. Alebo bude kurva riadna búrka. Bója vezme do ruky mega umelohmotný pohár, čo sa kýva na strednej palubnej doske a ktorý doteraz podopieral kolenom, lebo sa nezmestil do držiaka, strčí si do úst slamku, tvár sa mu
pokrčí, cucá nápoj. Továrne na autá nedržia krok s fastfoodmi. Zbehnú sa mi slinky. Vyzriem z okna, tvár zmizla a napadne mi, že vesmír sa rozširuje prijebane rýchlo, no je isté, že niektorá sieť rýchleho občerstvenia všetky pozemky týmto smerom už dávno skúpila, a kým pristane prvý kozmonaut, otvoria zopár McSpaceov, aby si hneď mohli dať dvojitý cheeseburger s veľkými hranolkami a veľkou kolou, lebo tak sa to viac oplatí.
Nahnem sa do stredu a čumím na tachometer. Na digitálnom displeji splývajú čísla, ale potom sa na chvíľku všetko vyjasní a vidím, že fičíme stosedemdesiatsedmičkou. Ako keby sme išli rovno, pritom sme tuším v zákrute. Odvalím sa na druhú stranu, hlava sa mi pritlačí na studené
sklo. Káčer pridáva plyn, motor je silný, ťahá dobre, vtlačí ma to do koženého sedadla sračkovej farby. Nádrž plná po okraj, zložili sme sa na ňu. Už to ľutujem, lebo nechcem zdochnúť bez haliera. Minulé leto nejakí chalani z Füredu vyleteli v zákrute a omotali sa okolo tisícročného
duba, ktorý ustál niekoľko sto búrok, dve svetové vojny aj výstavbu cesty. Predtým natankovali plnú nádrž 99 oktánovým V-Powerom a vybuchli, kurva, aj strom zhorel. Nejaký svedok sa pre miestnu telku vyjadril, že jednému týpkovi sa podarilo vyliezť z vraku, horeli mu vlasy a šaty,
krúžil v pšeničnom poli ako znapalmovaný vietkongista. Pri požiari pošlo päť hektárov kukurice, kým dorazili hasiči a podarilo sa im zabrzdiť plamene. Znovu zatáčka, Káčer nespomaľuje. Majú plno prachov, jeho foter teraz otvoril farmu pre ošípané kombinovanú s bitúnkom vedľa pozemku hare krišna. Tí týpci sa odpratali do tohto údolia pánubohu za chrbtom, lebo si mysleli, že sa tam budú môcť do vôle modliť ku svojim kravám, lenže Káčerov otec narval na vedľajší pozemok plno mangalíc. Teraz sa pokúša dohodnúť s McDonaldovcami na mangalicaburgri. Minule sme išli s triedou na exkurziu na bitúnok. Pozreli sme si mäsiarstvo podľa predpisov EÚ a jamu na zdochliny, tiež podľa predpisov EÚ. Týpek mäsiar povedal, že tu je všetko také čisté, že sa dá z dlážky aj jesť.
Publikované: 22/09/2020
