Ján Gavura (1975) je básnik, prekladateľ, knižný editor, univerzitný učiteľ a literárny kritik. V súčasnosti pôsobí ako docent na Filozofickej fakulte Prešovskej univerzity, kde vyučuje dejiny a teóriu slovenskej a svetovej literatúry 20. storočia. Je autorom štyroch básnických zbierok Pálenie včiel (2001), Každým ránom si (2006), Besa (2012) a Kráľ hlad (2017). Je autorom troch kníh z oblasti literárnej histórie a kritiky. Stal sa zakladateľom občianskeho združenia FACE – Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania zameraného na propagáciu umenia a vzdelávacích projektov. Roku 2013 bol pri založení časopisu Vertigo – časopisu o poézii a básnikoch, ktorý aktuálne vedie ako šéfredaktor.
.
Ako sa má básnik, keď mu kraľuje hlad?
Nielen básnik, ale aj zvyšok živého sveta cíti potrebu sa niečím živiť. Bolo by nádherné, ak by to bolo všetko duchovná potrava. Skutočnosť je však iná a svet funguje – dokonca musí fungovať – ako premyslený stroj na „spracovanie iných tiel“. Nechcem znieť morbídne, a preto nebudem rozvíjať predstavu, že za každým rezňom je bitúnok a v ňom nabrúsený nôž. Mňa na zákonitosti hladu zaujala jeho plošnosť, že hlad pociťujú ľudia, rovnako ako zvieratá, a tiež to, že ignorovaním našich niektorých zvieracích čŕt sa pokúšame oklamať samých seba. Kniha Kráľ hlad je veľmi realistická, nevyhýba sa ani tým menej príťažlivým stránkam života ľudí či zvierat, ale neznamená to, že sa vyžíva v kulte škaredosti. Súdiac podľa reakcií publika, dá sa vycítiť, že vnímam svet a najmä prírodný svet ako Božie dielo. Príroda je fascinujúca a človeka vôbec nepotrebuje. Nie je to záhrada, ktorá potrebuje záhradníka. Len to už je temná teológia a ja som optimista a teším sa z daru kresťanskej viery.
V akademickom svete zažívam, že sa zo všetkého musí robiť veda. Ako to máš ty? Robíš aj vedu, aj poéziu. Nie je to schizofrénia?
Viem si predstaviť, že pre niekoho to schizofrénia je. Pre mňa však nie. Môj vedecký predmet a moja umelecká práca sú o tom istom. Niekde na horizonte sa ako cieľ ukazuje spoznanie sveta a miesto človeka v ňom. A potom aj v tej osobnej konkretizácii: moje miesto v tomto svete. Vedu aj poéziu používam ako nástroje poznávania, ale aj estetického zušľachťovania. Nie nadarmo sa hovorí o vedeckej metafore a schopnosti umenia prenikať do podstaty. Oboje ma plnohodnotne napĺňa a prebúdza moje vedomie k aktivite. Je to ako v básni W. Szymborskej Múzeum, kde máme spiaceho strážcu a aktívny lyrický subjekt autorky. Obidvaja zúčastnení sú v múzeu plnom podnetných impulzov, ale jeden si ich nevšíma a spí, kým tá druhá sa až zadúša pod záplavou predstáv a súvislostí. Pre mňa je táto báseň memento, že náš ľudský život sa dá na zemi predĺžiť tým, že budeme rozvíjať naše vedomie. To je tiež dôvod, prečo sa deti vždy začnú rýchlo nudiť; okrem únavy na nich dolieha aj obmedzená schopnosť nájsť si pre seba dosť podnetov.
V tvojej ostatnej zbierke sa veľa „poľuje“ (lesné cesty, streľba, srny, koža diviaka a i.). Ako sa k tebe dostáva práve táto téma?
Som sídliskové dieťa a literatúra ma začala oslovovať cez Bibliu, starovekú literatúru a zo súčasnej ma zaujímali tí, čo boli monumentálni a vznešení. Potom som sa však ocitol doslova na hranici civilizácie a prírodného sveta. Z jednej strany máme ľudských susedov, z druhej lesných a lúčnych. Povinné prechádzky so psom do lesa ma zmenili natoľko, že sa moja optika sveta rozšírila o nový rozmer. Namiesto virtualizácie cez obrazovky som sa učil v blate rozoznávať stopy, zvuky vtákov a zvierat v húštinách. Bolo to také skutočné a vpaľujúce sa do zmyslov, že svet kníh a televízie popri tom stratili akúkoľvek šťavu. Ďalším silným zážitkom boli stretnutia s lesníkmi, ktorí omnoho viac ako ja „čítajú“ les. Viaceré ich príbehy som pretransformoval do mojej poézie. Básne Spoločná večera svätého zajaca, Jeden alebo Údená makrela sú z ich skúseností.
Nenechajme sa však oklamať, človek je stále lovec, aj uprostred civilizácie. Zmenili sa ciele, ale stratégia hľadania slabín u protivníka, spájania sa v prospech ochrany, uspokojovanie vyživovacieho a rozmnožovacieho pudu a iné úkony človeka majú v sebe mnoho zo zvieracieho dedičstva. Nie je to stránka, ktorú by sme mali potlačiť, hoci sa o ovládanie pokúšame. Hnev, zlosť, strach alebo z iného uhla radosť, pocit spokojnosti a zadosťučinenia sú stále s nami a ovplyvňujú, ako žijeme.
Páči sa mi, ako sa nebojíš ukazovať vo vlastných básňach svoje hranice, slabosti, chyby. Naozaj sa nebojíš? Je to ľahké priznať ich? A tá intenzita priznávania sa mení? A ak sa mení, tak podľa akého kľúča?
Nemyslím si o sebe veľa. Mám veľa stránok, za ktoré by som sa mal hanbiť a aj to patrične robím. Popieranie vlastných slabostí škodí. Skôr vidím možnosť na zlepšenie, keď viem či vieme, proti čomu stojíme. Niektoré veci však radšej nepriznávam. Z úcty k čitateľovi. Aj z tejto úprimnej spovede sa v poézii urobila línia a mnohí z týchto „confessional“ básnikov a poetiek zneužívali úplnú otvorenosť až na kosť. Krása a úspešnosť vedie cez poznanie miery. A o ňu sa usilujem.
Venuješ sa tvorbe a poznáš tvorbu skvelých básnikov, ktorí už dávno nepatria k žijúcim. Žili vo svojej dobe, ale ich texty sú stále živé. Ktovie, akými autormi by boli dnes, teraz a tu. Aké to je byť básnikom v krajine bilbordov a internetovej rýchlosti?
Jednou z výhod dnešného individualizovaného času je, že každý má možnosť vytvoriť si vlastný svet. Áno, dolieha na nás množstvo slov, čo je dané tým, že rovnováha medzi počúvaním a hovorením sa výrazne narušila v neprospech počúvania a recepcie. Sťažilo sa hľadanie toho pravého slova, treba sa prebrodiť množstvom vaty a balastu, aby sme našli živú a produktívnu reč. Dá sa to, ale na menej zasväteného čitateľa číha veľa informačného smogu a niektorým sa tento dym nepodarí preniknúť.
Už si niekedy klamal v básni?
Nebudem klamať. Klamal som. Zvyčajne v mene toho, aby som vyznel lepšie, krajšie a zaujímavejšie, než som. Niekedy išlo o tvorivú náhodu (možno aj nehodu), keď virtualita lži bola nepomerne vhodnejšia v mene poézie. Ale ako vidíte, snažím sa obhajovať a vyviniť sa z toho, čo som vykonal. Neúspešne…
(S Jánom Gavurom sa zhovárala Silvia Kaščáková)
Publikované: 24/09/2020
