Miroslav Činčár: Obyčajní ľudia – kartogram komunikácie

Judith Guestová : Obyčajní ľudia

„Komunikácia je proces, v ktorom sa Ja stáva sebou samým tak, že sa odhaľuje v druhom.“ (Karl Jaspers)

Debutový román Obyčajní ľudia (1976) od americkej spisovateľky, absolventky Michiganskej univerzity v odbore vychovávateľstvo, Judith Guestovej (1936) zaznamenal u čitateľov úspech. V roku 1980 podľa knižnej predlohy nakrútil svoj režijný debut aj Robert Redford a bol to tiež triumf; film získal viacero prestížnych ocenení – medzi nimi aj štyroch Oscarov. Čím to je, že kniha i film takto silno zarezonovali? My sa zameriame na literárnu predlohu, ktorá sa v USA nachádza v „povinnom čítaní“ žiakov na školách. Juraj Vojtek vo svojom doslove k slovenskému vydaniu v preklade Hviezdoslava Hermana (1980) poznamenáva: „Debut Judith Guestovej zaujme zrejme z niekoľkých dôvodov. Najmä však preto, že vyznieva jednoznačne ľudsky, humanisticky“ (in Guestová, 1980, s. 237).

Román má 31 kapitol a epilóg. Autorský rozprávač využíva nie bežnú formu rozprávania – naráciu v prítomnom čase. Sledujeme rodinu vyrovnávajúcu sa s tragickými udalosťami, ktoré ju postihli. Sú to Jarrettovci: daňový poradca Calvin (Cal), jeho manželka a žena v domácnosti Beth a ich mladší syn Conrad (Con). Starší syn Jordan, ktorého familiárne volali Buck, pred rokom tragicky zahynul, keď sa utopil v jazere po prevrátení člna počas búrky. Na loďke bol vtedy aj Conrad – jemu sa podarilo prežiť, ale odvtedy sa pokúsil o samovraždu. O tom všetkom sa dozvedáme postupne, lebo román sa začína až po návrate Cona z nemocnice. O autorkinej rozprávačskej stratégii J. Vojtek podotýka: „Chronológiu deja narúša spomienkami na minulosť, pričom každý jej exkurz dozadu je vzácne funkčný. Dej ním neretarduje, naopak obohacuje sa o nový rozmer. Doslova vzorné sú po tejto stránke kulminačné pasáže knihy, kde spisovateľka prelínaním minulosti s prítomnosťou kladie vedľa seba dve krízy v rodine, pričom jedna je vlastne následkom druhej“ (tamže, s. 238). Ako tiež pripomína, hoci sú postavy „obyčajní ľudia“, vysporadúvajú sa s neobyčajnou, výnimočnou situáciou a ich správanie je preto poznačené osobnými i medziosobnými krízami (porov. tamže).

Môžeme hovoriť o fúzii prvkov psychologického, iniciačného i výchovného románu. Takmer pravidelne sa v ňom striedajú kapitoly z pozície dvoch hlavných postáv – syna Cona a otca Cala. Ako si všimol J. Vojtek: „Kniha ozrejmuje tragickú udalosť v rodine Jarrettovcov z niekoľkých pohľadov: predovšetkým z pohľadu syna (Conrad), otca (Cal) a čiastočne aj matky (Beth). Kým prvé dve postavy sú plastické a presvedčivé, hlavná ženská postava je do istej miery kusá a plochá. Asi preto, že spisovateľka potláča ,jej pohľadʻ na udalosti“ (tamže, s. 238).

Expozícia vykresľuje sedemnásťročného Cona, ako sa ráno v izbe pripravuje do školy a rozmýšľa. Je už presne mesiac doma z liečenia, kam sa dostal po tom, ako si v kúpeľni podrezal žily, no rodičia ho stihli zachrániť včasným privolaním pohotovosti. Bezpečne sa Con cíti, len keď je izolovaný a uzavretý, najlepšie vo svojej izbe. Ak má vyjsť medzi ľudí, hoci len k rodičom, a interagovať s nimi, stojí ho to veľa psychickej i fyzickej námahy. Ale do školy sa ísť musí – pre vymeškané hodiny aj opakuje ročník: „Rázne vykročí a podíde ku kraju oblúka príjazdovej cesty. V podvedomí ho znepokojuje ďalšia myšlienka, hrozí, že vypláva na povrch. Mykne plecami, aby ju zahnal. Zasa dačo nepríjemné. Obráti sa k domu a zahľadí sa na oblok svojej izby. Zavčas ráno je mu izba nepriateľom; už len prebudiť sa je nebezpečné. Teraz, keď na ňu pozerá zvonku, vidí v nej útočisko. Predstaví si, ako leží v bezpečí v posteli, s prikrývkami až po bradu, spí a o ničom nevie“ (Guestová, 1980, s. 20). Con je adolescent s „ťažkými depresívnymi stavmi“ – ako znela diagnóza –, snažiaci sa úzkostlivo vyhýbať ťaživým myšlienkam, ktoré naňho doliehajú. Ich zdrojom je smútok zo straty brata.

Hoci ani zďaleka nie je psychicky v dobrej kondícii a túži po tom, aby si ho iní ľudia čo najmenej všímali (stráni sa aj priateľov), je na neho po príchode z nemocnice vyvíjaný tlak – najmä od matky a starých rodičov –, aby sa čo najskôr opäť zaradil do každodenného života: „Ak si chce udržať miesto v plaveckom tíme, ak sa chce znova vrátiť do speváckeho zboru, nemá na výber. Musí sa poriadne obracať. A nesmie si dovoliť nijaké ďalšie chyby ako vlani, keď sa mu všetko začínalo rozsýpať. Narobil ich vtedy neúrekom. (…) Nevie presne, čo chce od ľudí, ale rozhodne uprednostňuje ľahostajnosť pred záujmom. Človek sa s ňou ľahšie vyrovná“ (tamže, s. 24). Conov empatický otec však vnímavo registruje, že jeho syn nie je stále v poriadku, že je skôr chladný, neprejavuje emócie, málo komunikuje a urputne sa snaží ovládať pri každom náznaku hoci aj drobného konfliktu. Veľmi ho to trápi, a preto Cona dotlačí k návšteve odborníka, ktorého im odporučili ešte v nemocnici, doktora Bergera, aj keď sám nevie, čo môže od neho očakávať. Con sa nechá otcom presvedčiť a po škole za ním zájde do ordinácie.

Conradov prvý dojem z doktora T. C. Bergera je zmätený: „Sugestívny pohľad živých modrých očí presvieti všetko, čoho sa dotkne. Teraz spočinie na Conradovej tvári a výsledkom je pocit, akoby ho zaplavila ostrá žiara modrého bodového reflektora“ (tamže, s. 40). Aj keď si to Con najprv nechce priznať, Berger ho svojím spôsobom od začiatku prekvapí. Snáď prvýkrát od návratu domov sa Con začína sústreďovať na človeka, ktorý stojí pred ním: „Keď sa mu človek prizrie lepšie, ponáša sa na mocnú mladú gorilu. Conrad nemôže od neho odtrhnúť oči“ (tamže, s. 41). Záujem je obojstranný, čo by mohlo Cona vystrašiť, no zisťuje zvláštnu vec: „Zamyslený pohľad, upretý na neho, ho udržuje v pokoji“ (tamže, s. 43). Prvá návšteva u Bergera je dôležitý signalizačný textový úsek počiatočných kapitol románu – Con pocíti, že záujem iného človeka ho nemusí vždy len negatívne vyvádzať z miery. Je to pre neho dôležité nové poznanie. Nadviažu rozhovor a on spoznáva ďalšie Bergerove črty, ako sú nenútenosť, neformálnosť, zmysel pre humor či slobodomyseľnosť: „,Nuž dobre,ʻ povie Berger. ,Hádam by som ti mal prezradiť, že nie som zástancom dajakého veľkého sebaovládania. Mám radšej voľnosť. Pohyb.ʻ“ (tamže, s. 45).

Con odcháza z ordinácie, keď sa dohodli na dvoch terapiách týždenne, a osamote hodnotí svoje čerstvé dojmy: „To najhoršie, prvú návštevu, má za sebou. A ten chlapík nie je až taký zlý; keď nič iné, aspoň sa vie uvoľniť. Dialóg o žiletkách mu pripomenul, čo bolo na nemocnici dobré; nik tam pred nikým nič neskrýval. Ľudia s vami žartovali o všetkom možnom a bolo to v poriadku; dokonca to pomáhalo prekonávať pocit hanby a viny“ (tamže, s. 46). Je to preňho (staro)nový a prekvapivý pocit: „Odrazu si uvedomí ostatných ľudí na ulici, čo sa okolo neho ponáhľajú za svojimi záležitosťami. Vidíš? Nikto ťa neobviňuje. Dokonca sa zdá, že ich ani neodpudzuješ. Vlastne si ťa vôbec nevšímajú. Tak teda načo sa vzrušuješ? No keď prechádzajú okolo neho, predsa opatrne odvracia pohľad“ (tamže, s. 47). Tento jemný vnútorný pohyb sa začal, zdá sa, že banálnym, ale pritom bazálnym krokom – priateľskou, akceptujúcou a otvorenou komunikáciou s vnímavou osobou, ktorá nie je rodinne zviazaná s nešťastnými udalosťami posledných mesiacov, a preto môže mať od týchto udalostí odstup.

Con však pozná aj ďalšieho človeka mimo svojej rodiny, s ktorým by chcel nadviazať opätovný kontakt a deliť sa s ním o svoje pocity, túžby či plány. Tým človekom je Karen – dievča, ktoré sa tiež pokúsilo o samovraždu. Spoznali sa v nemocnici. Con ju pozve von: „Prebúdza v ňom túžbu ochraňovať ju. Jeho sa predsa nemusí báť. (…) Hľadia na seba a pomaly sa utápajú v trápnosti chvíle. Nechcel, aby k tomu došlo. V nemocnici boli dobrými priateľmi. Ešte vždy nimi sú. Nemajú dôvod cítiť sa stiesnene. (…) Spomenie si na miesto, kde sa obaja cítili v bezpečí. Vedeli sa celé hodiny zhovárať na kamennej lavičke pred klubovňou. Niekedy si k nim prisadol aj Leo; žartovali a mali pocit, že žijú. Iste si na to pamätá aj ona“ (tamže, s. 53). Práve to, že sa vedeli celé hodiny zhovárať a žartovať, je pre Cona podstatné. Pokúša sa teda obnoviť toto „nemocničné“ spojenie s Karen, no ona nie je ochotná vracať sa už do minulosti a deliť sa s ním o spoločné spomienky, ale aj budúce obavy a strachy. Con jej totiž pripomína to, na čo chce, podľa vlastných slov, čo najskôr zabudnúť – z tohto dôvodu aj prestala chodiť k psychológovi: „,V nemocnici bolo všetko úplne iné,ʻ povie Karen. ,Ľudia tam žili intenzívnejšie. Lenže tak sa nedá žiť večne. Nemôžeš žiť s toľkými dojmami, čo poletujú a hľadajú si miesto na pristátie. Veľmi to vyčerpáva. Veď koľko energie spotrebuješ iba na to, aby si dáko zabil deň, i keď sa vôbec nevenuješ sebaspytovaniu, ako sme to robievali…ʻ“ (tamže, s. 56).

Con chce nadviazať na ich život v nemocnici, lebo delenie sa o dojmy a pocity so spolupacientmi, humor a smiech ho vtedy dokázali (ako zistí pri doktorovi Bergerovi – ešte stále dokážu) pozdvihnúť, konsolidovať, zmenšiť jeho tenziu a úzkosť, zrelaxovať: „V nemocnici ju vedel rozosmiať iba on. Hruď sa mu nafukuje pýchou a vďačnosťou. Pokojne, aby ju nevyplašil, povie: ,Vieš, zdá sa mi, že stratiť celý rok života je predsa len trochu nevýhodné.ʻ ,Nemyslím na to,ʻ odpovie Karen. ,Ani ty by si nemal. Nevypínaj motor, zapájaj sa do života okolo seba a nemysli na to. Nesmieš všetko tak intenzívne prežívať.ʻ Dostal, čo mu patrilo. Prečo ho vlastne jej slová tak dráždia?“ (tamže, s. 56). Karen odchádza zo schôdzky skôr a v Conovi ostáva akási pachuť po tomto ich prvom „ponemocničnom“ stretnutí. Ona mu radí nevŕtať sa v sebe, neanalyzovať sa, žiť čo najviac vonkajším a čo najmenej vnútorným životom, lebo človek v sebe môže nájsť veci, ktoré ho nakoniec zničia. Je to opačný prístup, ako vidíme u Bergera. Román sa teda čoraz intenzívnejšie začína profilovať ako konfrontácia a skúška týchto dvoch konceptov.

Con pociťuje pravidelný komunikačný deficit najmä pri mame. Nerozpráva sa s ním, a ak áno, tak skôr o povrchných, formálnych veciach – ako sa obliekol, čo jedol atď. Majú voči sebe odmeraný vzťah. Berger mu radí, aby svoju matku akceptoval takú, aká je: „,Nikto nie je dokonalý. Uznaj, že aj ona má právo na dajaké chybičky.ʻ ,Chcete povedať, že nie je schopná mať ma rada.ʻ ,Že ťa nevie mať dosť rada. Že ťa má rada svojím spôsobom. Perspektíva, chlapče, pamätáš sa? Možno sa bojí, možno nevie navonok prejaviť svoju lásku.ʻ ,Nie,ʻ odvetí. ,Otca má rada, to viem.ʻ Zatvorí oči. ,Mala rada aj brata. Iba mňa nie.ʻ“ (tamže, s. 111). Con žije s pocitom, že ho matka nemá rada. Po jednej hádke s ňou má veľké výčitky a je zo seba priam zhnusený: „Odohnal od seba každého, čo mu chcel pomôcť. Keby sa tak mohol ospravedlniť! Keby, keby, lenže je už neskoro a všetko je len a len jeho vina. Všetky styky s ním sa končia fiaskom. Prehrou. Zlom. V škole je to rovnaké. Kam pozrie, všade vidí suverenitu a zdravie. Iba on, Conrad Jarrett, vyvrheľ, dezertér, babrák, sa ocitol mimo bezpečného kruhu, oddelený od ostatných bolestnou prázdnotou osamelosti; ale tak mu treba, má, čo si zaslúžil. S nikým sa nerozpráva. Neopováži sa pozrieť spolužiakom do očí. Nechce nikoho poškvrniť, netúži po ďalšom dôkaze svojej bezcennosti“ (tamže, s. 108).

Nedostatok komunikácie s manželkou o bolestivej téme pociťuje aj Conov otec – ukazuje sa to ako leitmotív na viacerých miestach textu, napr.: „,Chcem iba jediné,ʻ povie Cal. ,Aby sme sa konečne o všetkom pozhovárali! No keď sa o to pokúsim, zakaždým ma odbiješ.ʻ“ (tamže, s. 224). Aj napriek tomu, že Cal a Beth majú za sebou roky manželstva, sú to odlišné povahy s rozdielnymi životnými skúsenosťami z mladosti. Hoci si to Cal uvedomuje a nechce svoju manželku v tejto veci nútiť do diskomfortu, je z jej tajnostkárstva zmätený a sklamaný. Nevie, ako postupovať ďalej. Ich syn to vníma a ovplyvňuje ho to. Jedna z teórií vývinovej psychológie hovorí o tzv. interakčných koncepciách psychického vývinu človeka. K nim patria aj teórie rodinnej interakcie: „Vychádzajú z toho, že rodina je podstatne viac ako jednoduchý súčet jednotlivcov, že rodina je celok, ktorý je vymedzený určitým charakteristickým vzorcom vzájomného pôsobenia všetkých členov rodiny. Tento interakčný vzorec vo vnútri rodiny vytvára jedinečnú, neopakovateľnú emočnú atmosféru. To, ako sa mimovoľne, každodenne členovia rodiny navzájom správajú, je možno dôležitejšie ako ,výchovný štýlʻ, ktorý rodičia vedome prijímajú a uplatňujú. Je zatienený ich skutočným vzťahom k dieťaťu, skutočným vzájomným vzťahom všetkých členov rodiny. Spôsob interakcie je potom určovaný všetkým tým, čo si každý člen rodiny do nej prináša, napr. manželia zo svojej vlastnej histórie, dieťa svojimi vrodenými predpokladmi“ (Jakabčic, 2002, s. 30 – 31). Dôraz na potrebu harmonizácie rodinných vzťahov je naozaj výraznou črtou tohto románu.

Con intenzívne vníma Bergerovo otvorené a priateľské správanie sa voči nemu. Môže sa s ním deliť o svoje pocity, problémy a ťažkosti. Berger mu na ne podáva nezveličenú, ale aj nezbagatelizovanú spätnú väzbu. Podstatné je, že hľadá riešenia spolu s ním. Okrem toho majú podobný zmysel pre humor a občas si jeden druhého doberajú. Dôležité je, že Con si Bergera neidealizuje, hoci je to v tom čase (okrem otca) vlastne jeho jediný dôverný človek. Berger ho tiež učí, aké je dôležité sústrediť sa na reálny život, pomaly si kreovať svoj vlastný životný štýl a budovať autonómiu. Nasmeruje Cona na ďalšiu dôležitú trasu – sledovať nielen svoje psychické, ale aj fyzické impulzy. Vraví mu, aby jedol, poriadne spal a stretol sa aj s nejakým novým dievčaťom: „,Telo neklame,ʻ povie Berger. ,Zapamätaj si to. Netreba len strácať kontakt.ʻ“ (tamže, s. 112). Túto myšlienku si Con osvojí a viackrát v texte je cez jeho vnútorný monológ sprítomnená. Aj vďaka Bergerovmu povzbudzovaniu sa zblíži s novým dievčaťom zo školy, ktoré spoznal v speváckom zbore. Volá sa Jeannine Prattová. Ich kamarátsky vzťah na konci prvého oficiálneho rande naberá rýchlo novú kvalitu: „Dohovoria sa teda na nasledujúcu sobotu. Schôdzka na revanš. A rovnako prirodzene, ako sa jedného dňa Zem odlúčila od Slnka a zmizla vo víriacom vesmíre, jej položí ruky na plecia a pobozká ju na chladné pevné ústa. A keď pocíti na zátylku jej ruku, slabinami sa mu nečakane rozleje teplo“ (tamže, s. 155). Jeannine v ňom prebúdza mužnosť a optimistickejšie myšlienky.

Počas terapie dáva Berger Conovi novú perspektívu na tragickú udalosť, ktorú prežil. Con pociťuje výčitky, obviňuje sa, že nejako nezabránil smrti brata – odkedy zomrel, je sám ako chodiaca mŕtvola. Aby sa potrestal, „dobrovoľne“ sa stáva spoluúčastný v bratovej smrti. Aj on sa už vlastne pochoval – čo na tom, že zaživa… Ak nežije jeho šikovný a všetkými obľúbený brat, nebude a nemôže žiť ani on, ktorý bol v jeho tieni. Berger si uvedomuje a vie, že musí Cona v tomto podržať, vyzdvihnúť ho a ukázať mu hodnotu aj jeho života, ísť s ním do hĺbky tejto traumy, do vnútra jeho pocitu viny, pretože bratov život sa už vrátiť nedá, ale on ešte žiť môže a mal by – najmä kvôli sebe. Berger chce dosiahnuť, aby si Conrad skutočne a bytostne uvedomil, že nemôže za smrť svojho brata. Con na seba berie túto zodpovednosť, aby sa podvedome vykúpil, zaslúžil si takýmto trestom život a odpustenie. Čie odpustenie…? Je to forma jeho sebatrýzne, splácanie dane za to, že on stále žije a brat už nie. Túto sebadeštrukciu chce Berger zastaviť. Raz Conovi povie: „,Vieš, Con, tvoje staré ja sa odušu usiluje dostať na povrch a ver mi, že ten chlapík ti nikdy neublíži. Nech sa vyrozpráva. Nech ti povie, čo bolo také zlé na tom, čo si urobil. Ozaj, vieš, čo si vtedy urobil? Nepustil si sa tej loďky, chlapče. To bolo všetko. To bola celá tvoja vina. A s tým hádam budeš vedieť žiť, nie?ʻ“ (tamže, s. 200).

Conovi sa ale nie vždy darí čeliť svojim pocitom, spomienkam či myšlienkam. Berger to chápe, ale má na takúto uhýbavú stratégiu iný názor: „,Bože, keby som ti tak mohol vtĺcť do hlavy, že depresia nie je vzlykanie, plač a ventilovanie emócií, ale iba redukcia cítenia. Redukcia, chápeš? Všetkých druhov cítenia. Ľudia, ktorí sa ustavične tvária upäto, zvyčajne nakoniec zistia, že im robí čertovské problémy obyčajný úsmev.ʻ“ (tamže, s. 200). Berger ho povzbudzuje: „,Pocity si nemôžeme vyberať, to som ti už vravel. Ak necítiš bolesť, nebudeš cítiť ani iné veci. A svet je plný bolesti. A tiež radosti. Zla. Dobra. Hrôzy a lásky. Všetko je v ňom, treba si len vybrať. Nemá zmysel od všetkého sa izolovať.ʻ“ (tamže, s. 202).

Chrbtovou kosťou tejto úvahy bola komunikácia. Ak sa pozrieme na etymológiu, zistíme: „Slovo komunikácia pochádza z latinského slova communicare a znamená radiť sa, komunikovať alebo diskutovať s niekým. Pôvodný význam tohto slova bol spoločná účasť (communicatio), pozostáva z dvoch slov ,comʻ a ,unioʻ, čo znamená spojenie k jednote. Komunikovať znamenalo spoločne sa na niečom/na nejakej činnosti zúčastňovať“ (Klincková, 2008, s. 9). Inde nájdeme aj významy „deliť sa, zverovať sa, robiť niečo spoločným“. A presne o to v knihe Judith Guestovej ide. Tento román sa stáva akýmsi manifestom elementárnej ľudskej potreby komunikovať, byť v kontakte s niekým, kto nás počúva a je s nami v interakcii. Ak si všimneme štruktúru základných postáv, vytvoria sa nám dve antagonistické skupiny. V jednej skupine bude Con, Cal, doktor Berger, Jeannine, Conov a Buckov spoločný priateľ Joe Lazenby; v druhej skupine bude Beth a Karen. Tieto dve skupiny sa líšia v miere komunikatívnosti a sociatívnosti – kým v prvej skupine sú postavy, ktorým nerobí problém rozprávať sa s druhými aj o iných ako len konvenčných a povrchných veciach (alebo sa o to snažia – ako Con), v druhej skupine sú zase postavy, ktoré sú uzavreté, nevedia až tak odhaliť svoje skutočné vnútro, zveriť sa so svojimi hlbšími pocitmi, obavami, túžbami, ale naopak, všetko prechádzajú mlčaním a držia v sebe. Sujetovým plánom románu je potom štúdium interakcií medzi členmi v rámci „svojej“ alebo protichodnej skupiny.

Judith Guestová sa vyjadrila, že svojím románom chcela preskúmať „anatómiu depresie“. Paralelne s „anatómiou depresie“ však sledujeme aj určitú jej protiváhu – nazvime ju „anatómia komunikácie“. Práve komunikácia môže byť jednou z odpovedí na depresiu. Odpoveďou s pozitívnou a revitalizujúcou akosťou. Román Obyčajní ľudia sa tak stáva kartogramom, teda mapou či záznamom fyziognómie tohto „obyčajného“, ale potenciálne hodnotného a liečivého artiklu.

Literatúra

GUESTOVÁ, Judith, 1980. Obyčajní ľudia. Bratislava: vydavateľstvo Smena, 240 s.

JAKABČIC, Ivan, 2002. Základy vývinovej psychológie. Bratislava: vydavateľstvo IRIS, 84 s. ISBN 80-89018-34-3.

KLINCKOVÁ, Jana, 2008. Verbálna komunikácia z pohľadu lingvist(i)ky. Banská Bystrica: Univerzita Matej Bela, Fakulta humanitných vied, 154 s.

Publikované: 25/09/2020