VYPREVÁDZANIE DUŠANA MITANU
Ešte nikdy som nepočula tak vrúcne sa modliť
za dušu samovraha ako sa modlil Daniel Pastirčák,
keď ho vyprevádzal
Stáli spolu pred bránou v tvare ihly
Zaodel ho plášťom
Dal mu požehnanie
Nech žiari
Nech vojde do veterného vajca
Nech už nikdy nikomu nemusí nič splácať
Dážď za sklom bubnoval aramejsky:
Wa-šʼ bon lán chaubéjn ajkáva d-af chʼ nán švokn l-chajʼ bejn
A odpusť nám naše viny ako aj my odpúšťame svojím vinníkom
Každý sám za seba, a v duchu s ním,
vystupovali sme k sopke, k obrovskému kráteru
so žeravým okom lávy
Jagali sa v ňom naše tváre
Ovínadlá z popola začierňovali lýtka, nenásytný kalich
žiadal obety
Vhadzovali sme každý za seba, a v duchu s ním,
skrývanú minulosť a duševné hanby,
ťažobu utajených dlhov
Ako on, keď vykročil z okna,
vydaný napospas anjelom a supom
AUTOPORTRÉT S PROKRUSTOVÝM LÔŽKOM
Sú noci, keď som potrestaná
V sne blúdim popri mŕtvom ramene Dunaja
Každé prasknutie môže byť varovaním, že sa objaví
Prokrustos, prezývaný Napínač
Dozviem sa, či som na mieru alebo ma treba natiahnuť
ako sa napínajú struny, či treba uťať – čo?
Duchovnosť
Cítim jeho prítomnosť v dýchajúcom zverokruhu
Podozrievam ho, že má v správe červené svetlá
na rohoch televíznej veže
Jeho praktiky sa zdokonaľujú a sú dobre ukryté
ako implantáty alebo prázdnota
Som potrestaná, lebo nie je v mojej moci zastaviť ho
Musím vkročiť do betónového príbytku
Umyť lôžko po tom, kto tu bol predo mnou,
rozprestrieť sa
Uvidieť panica, ktorý vo mne žil, keď som bola panna
Objať jeho mladé nepoobtínané srdce
Precítiť líniu svetelného pôvabu, kým sa zablyskne
ostrie
Vtedy sa prebúdzam na vlastný krik
A na krik ďalších, mená ktorých nepoznám
POCHVALA DIVOKÉHO ZVIERAŤA V ZIME
Pohrebníčka otvára dvere do márnice,
jagá sa mráz
Leží v ňom otec, so stuhnutou slinou medzi perami
V šikmej mriežke sú ukryté posledné slová
Nebola som pri tom, keď ich vyriekol
Nohy má napriamené na zľadovatenú cestu,
spod ktorej sa derú ostré kamene
Pričňa na obliekanie mŕtvych
je na okrajoch vybielená do kruhov;
dva sú od piat, jeden od zátylku
Pripomínajú návštevu Boha u Abraháma
v podobe troch pútnikov
Je čas ísť
Čierne žŕdky konárov spúšťajú čln
Voda vystúpila po posledný gombík goliera
a nad ním veslo ucha
čaká na pochvalu divokého zvieraťa v zime
Zvládol si to, vravím, vyplávaj,
ja musím zostať, zasklil ma prievozník,
aby som bežala za láskou
KRAJČÍRSKA PANNA
V sirotinci na predmestí
sú na chodbách aj za ohrádkami postelí
záhony zraneného svetla,
kde sa čaká na lásku až do súdneho dňa
Hanbila som sa, že nemôžem urobiť viac,
len zohnať sponzora, zatiaľ čo siroty
blúdili v mojich očiach a zachytávali sa
o mak, ktorý bol sladký
Chvíľu otáľali,
ale potom mi ukázali krajčírsku pannu
Stála v dielni,
pri rozvodovej skrini s ističmi,
matka zo saténu
Na noc vychádza na obchôdzku,
píše pohľadnice, perleťou pohládza kľučky,
privoláva dobrých duchov
Niekedy
klope na okno špendlíkom, ktorý potichu
vytiahne z ihelníka
a tých, čo sa chvejú bázňou,
za ruku vedie do nachu
SPOVEDNÍK ZA OKNOM RÝCHLIKA EURONIGHT
Líham si na ležadlo v rýchliku euronight
Čakám, kým príde spovedník
Je za mriežkovanou roletou tam vonku,
v nachovej tme, ktorá predtým bola zelená,
plná nezrelého nepokoja
To, z čoho sa spovedám, nie je Desatoro
Súvisí to s nami, ktorí sa pokúšame písať, s tým,
čo sa nestalo, ale mohlo by sa stať
Napísané čaká na vtelenie, na niekoho tam vonku,
v nachovej tme, kde sa slovo môže stať bleskom,
vojsť pod oblúky obočia a začať pôsobiť
Niekedy nedokážem domyslieť,
ktoré obrazy sú poškodené a umožňujú príchod
cudzincov, démonov alebo prekliatych
Prichádzajú v nenápadných ruksakoch
a kolportujú chaos
Previnila som sa, keď som napísala,
že každá ďalšia žena je hrobom tej predošlej,
kde ju za almužnu svetla poumývajú svätí?
Hľadím na roletu zo štvorcov a krížov,
ale rozhrešenie neprichádza
RANA MA NAUČILA VŠETKO
Tá rana bola hlbšia ako moje telo, presahovala stôl,
na ktorom som ležala, prestretý ľudský obrus
Vyvierala zo mňa rieka
Rana ma naučila vidieť myšlienkou
Bytosť venovaná prameňu je bytosť v toku
Neodvažujem sa pohnúť, aby som nenarušila
tóninu, vznášajúcu sa nad vodami
Beethoven tam učí slečnu Brunswickovú hrať na klavír
Vibrácia lieči, ovlažuje bolesť, lebo aj ona má podiel
na harmónii sfér
Inak by Sonáta mesačného svitu
neprenikla do vedomia čistej radosti
Stratilo by sa krídlo, ktorým si mi dlaňou
postavil nad ranou striešku
V hlbine by sa nevynorila tvár zo slov
Rana ma naučila milovať navždy
Zrieknuť sa vlastnenia
Prahnúť po láske, pretože nič iné nestojí za to
Rana ma naučila všetko
PLEXUS SOLARIS
Hľadali sme sa v temnom lese a nevedeli sme sa nájsť
Svietili nám tváre a ruky, hlasy vypúšťali vtáčkov volania
Tvoja uhrančivá košeľa prepúšťala svetlo
Mihali sa v nej stovky očí
Bola som oslepená zvonka, bola som omámená vnútri,
bez jedinej byliny či huby telo vytváralo morfium
Počula som ťa spievať si v sprche
Modré oko kávovaru kótovalo nebeský stan
Živá voda lieči, má nízky obsah deutéria,
mŕtva voda spôsobuje smrť
Aj náš dych obsahuje živú vodu
Hľadaj ma, miláčik, hľadaj, nad lesom je ešte jeden les
Rastú jeden v druhom, korunami vrastajú do koreňov
Myšlienky prebúdzajú realitu
V hľadaní sa stávame súčasťou niečoho nesmierneho
Svietia nám tváre a ruky, hlasy vypúšťajú vtáčkov volania
Ja som plexus
Ty si solaris
Foto: Lucia Papčová
Dana Podracká (1954) vydala od svojho debutu Mesačná milenka (1981) básnické zbierky Zimní hostia (1984), Rubikon (1988), Grizly v spiacom dome (1991), Písmo (1993), Hriech (1996), Meno (1999), Vysoká zver (2001), Kazematy (2004), Persona & Morfeus (diptych – 2007), Kupola (vybrané básne – 2008), Slovenské elégie (2011), Kubus (2014) a Paternoster (2018). Ako esejistka sa profilovala knihami Mytológia súkromia (1995), Paradiso 1998), Bytostné stretnutie (2000), Slovenské tabu (2001), Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok (2002), diptych Pani Cogito. Mýtus o celistvosti (2005) & Zielpunkt. Mýtus o vernosti (2005), Hystéria siberiana (2009), Zatykač na Štúra (2015) a Timrava vo výbere Dany Podrackej (2018). Píše aj pre deti: Sovia hora, Pančuškový telefón, Nezabudni na vílu, Nedočkavý prvák a Archa (80 poeticky prerozprávaných príbehov zo Starého a Nového zákona). Knižné výbery z jej poézie vyšli v prekladoch do češtiny, bulharčiny, macedónčiny, chorvátčiny, srbčiny a angličtiny. V slovenskej poézii predstavuje prúd orientovaný na filozofujúcu estetiku konfrontácie vlastnej citlivosti vo vzťahu s okolitým svetom. Spája „intelektuálnosť, svet kníh a myšlienok, s priam mystickým prežívaním každodennosti“ (M. Ferenčuhová). Za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení.
