VYPREVÁDZANIE DUŠANA MITANU

Ešte nikdy som nepočula tak vrúcne sa modliť
za dušu samovraha ako sa modlil Daniel Pastirčák,
keď ho vyprevádzal

Stáli spolu pred bránou v tvare ihly
Zaodel ho plášťom
Dal mu požehnanie

Nech žiari
Nech vojde do veterného vajca
Nech už nikdy nikomu nemusí nič splácať

Dážď za sklom bubnoval aramejsky:
Wa-šʼ bon lán chaubéjn ajkáva d-af chʼ nán švokn l-chajʼ bejn
A odpusť nám naše viny ako aj my odpúšťame svojím vinníkom

Každý sám za seba, a v duchu s ním,
vystupovali sme k sopke, k obrovskému kráteru
so žeravým okom lávy

Jagali sa v ňom naše tváre
Ovínadlá z popola začierňovali lýtka, nenásytný kalich
žiadal obety

Vhadzovali sme každý za seba, a v duchu s ním,
skrývanú minulosť a duševné hanby,
ťažobu utajených dlhov

Ako on, keď vykročil z okna,
vydaný napospas anjelom a supom

 

AUTOPORTRÉT S PROKRUSTOVÝM LÔŽKOM

Sú noci, keď som potrestaná
V sne blúdim popri mŕtvom ramene Dunaja
Každé prasknutie môže byť varovaním, že sa objaví
Prokrustos, prezývaný Napínač

Dozviem sa, či som na mieru alebo ma treba natiahnuť
ako sa napínajú struny, či treba uťať – čo?
Duchovnosť

Cítim jeho prítomnosť v dýchajúcom zverokruhu
Podozrievam ho, že má v správe červené svetlá
na rohoch televíznej veže

Jeho praktiky sa zdokonaľujú a sú dobre ukryté
ako implantáty alebo prázdnota

Som potrestaná, lebo nie je v mojej moci zastaviť ho
Musím vkročiť do betónového príbytku
Umyť lôžko po tom, kto tu bol predo mnou,
rozprestrieť sa

Uvidieť panica, ktorý vo mne žil, keď som bola panna
Objať jeho mladé nepoobtínané srdce
Precítiť líniu svetelného pôvabu, kým sa zablyskne
ostrie

Vtedy sa prebúdzam na vlastný krik
A na krik ďalších, mená ktorých nepoznám

 

POCHVALA DIVOKÉHO ZVIERAŤA V ZIME

Pohrebníčka otvára dvere do márnice,
jagá sa mráz

Leží v ňom otec, so stuhnutou slinou medzi perami
V šikmej mriežke sú ukryté posledné slová
Nebola som pri tom, keď ich vyriekol

Nohy má napriamené na zľadovatenú cestu,
spod ktorej sa derú ostré kamene

Pričňa na obliekanie mŕtvych
je na okrajoch vybielená do kruhov;
dva sú od piat, jeden od zátylku

Pripomínajú návštevu Boha u Abraháma
v podobe troch pútnikov

Je čas ísť

Čierne žŕdky konárov spúšťajú čln
Voda vystúpila po posledný gombík goliera
a nad ním veslo ucha

čaká na pochvalu divokého zvieraťa v zime
Zvládol si to, vravím, vyplávaj,
ja musím zostať, zasklil ma prievozník,
aby som bežala za láskou

KRAJČÍRSKA PANNA

V sirotinci na predmestí
sú na chodbách aj za ohrádkami postelí
záhony zraneného svetla,
kde sa čaká na lásku až do súdneho dňa

Hanbila som sa, že nemôžem urobiť viac,
len zohnať sponzora, zatiaľ čo siroty
blúdili v mojich očiach a zachytávali sa
o mak, ktorý bol sladký

Chvíľu otáľali,
ale potom mi ukázali krajčírsku pannu

Stála v dielni,
pri rozvodovej skrini s ističmi,
matka zo saténu

Na noc vychádza na obchôdzku,
píše pohľadnice, perleťou pohládza kľučky,
privoláva dobrých duchov

Niekedy
klope na okno špendlíkom, ktorý potichu
vytiahne z ihelníka
a tých, čo sa chvejú bázňou,
za ruku vedie do nachu

 

SPOVEDNÍK ZA OKNOM RÝCHLIKA EURONIGHT

Líham si na ležadlo v rýchliku euronight
Čakám, kým príde spovedník

Je za mriežkovanou roletou tam vonku,
v nachovej tme, ktorá predtým bola zelená,
plná nezrelého nepokoja

To, z čoho sa spovedám, nie je Desatoro
Súvisí to s nami, ktorí sa pokúšame písať, s tým,
čo sa nestalo, ale mohlo by sa stať

Napísané čaká na vtelenie, na niekoho tam vonku,
v nachovej tme, kde sa slovo môže stať bleskom,
vojsť pod oblúky obočia a začať pôsobiť

Niekedy nedokážem domyslieť,
ktoré obrazy sú poškodené a umožňujú príchod
cudzincov, démonov alebo prekliatych

Prichádzajú v nenápadných ruksakoch
a kolportujú chaos

Previnila som sa, keď som napísala,
že každá ďalšia žena je hrobom tej predošlej,
kde ju za almužnu svetla poumývajú svätí?

Hľadím na roletu zo štvorcov a krížov,
ale rozhrešenie neprichádza

 

RANA MA NAUČILA VŠETKO

Tá rana bola hlbšia ako moje telo, presahovala stôl,
na ktorom som ležala, prestretý ľudský obrus

Vyvierala zo mňa rieka

Rana ma naučila vidieť myšlienkou
Bytosť venovaná prameňu je bytosť v toku

Neodvažujem sa pohnúť, aby som nenarušila
tóninu, vznášajúcu sa nad vodami

Beethoven tam učí slečnu Brunswickovú hrať na klavír
Vibrácia lieči, ovlažuje bolesť, lebo aj ona má podiel
na harmónii sfér

Inak by Sonáta mesačného svitu
neprenikla do vedomia čistej radosti

Stratilo by sa krídlo, ktorým si mi dlaňou
postavil nad ranou striešku

V hlbine by sa nevynorila tvár zo slov

Rana ma naučila milovať navždy
Zrieknuť sa vlastnenia
Prahnúť po láske, pretože nič iné nestojí za to

Rana ma naučila všetko

 

PLEXUS SOLARIS

Hľadali sme sa v temnom lese a nevedeli sme sa nájsť
Svietili nám tváre a ruky, hlasy vypúšťali vtáčkov volania

Tvoja uhrančivá košeľa prepúšťala svetlo
Mihali sa v nej stovky očí

Bola som oslepená zvonka, bola som omámená vnútri,
bez jedinej byliny či huby telo vytváralo morfium

Počula som ťa spievať si v sprche
Modré oko kávovaru kótovalo nebeský stan

Živá voda lieči, má nízky obsah deutéria,
mŕtva voda spôsobuje smrť
Aj náš dych obsahuje živú vodu

Hľadaj ma, miláčik, hľadaj, nad lesom je ešte jeden les
Rastú jeden v druhom, korunami vrastajú do koreňov

Myšlienky prebúdzajú realitu

V hľadaní sa stávame súčasťou niečoho nesmierneho
Svietia nám tváre a ruky, hlasy vypúšťajú vtáčkov volania

Ja som plexus
Ty si solaris

Foto: Lucia Papčová

Dana Podracká (1954) vydala od svojho debutu Mesačná milenka (1981) básnické zbierky Zimní hostia (1984), Rubikon (1988), Grizly v spiacom dome (1991), Písmo (1993), Hriech (1996), Meno (1999), Vysoká zver (2001), Kazematy (2004), Persona & Morfeus (diptych – 2007), Kupola (vybrané básne – 2008), Slovenské elégie (2011), Kubus (2014) a Paternoster (2018). Ako esejistka sa profilovala knihami Mytológia súkromia (1995), Paradiso 1998), Bytostné stretnutie (2000), Slovenské tabu (2001), Jazyky z draka. Mytológia slovenských rozprávok (2002), diptych Pani Cogito. Mýtus o celistvosti (2005) & Zielpunkt. Mýtus o vernosti (2005), Hystéria siberiana (2009), Zatykač na Štúra (2015) a Timrava vo výbere Dany Podrackej (2018). Píše aj pre deti: Sovia hora, Pančuškový telefón, Nezabudni na vílu, Nedočkavý prvák a Archa (80 poeticky prerozprávaných príbehov zo Starého a Nového zákona). Knižné výbery z jej poézie vyšli v prekladoch do češtiny, bulharčiny, macedónčiny, chorvátčiny, srbčiny a angličtiny. V slovenskej poézii predstavuje prúd orientovaný na filozofujúcu estetiku konfrontácie vlastnej citlivosti vo vzťahu s okolitým svetom. Spája „intelektuálnosť, svet kníh a myšlienok, s priam mystickým prežívaním každodennosti” (M. Ferenčuhová). Za svoju tvorbu získala niekoľko ocenení.