Debutovú knihu mladej poľskej spisovateľky Weroniky Murek (u nás vyšla v roku 2017 vo vydavateľstve BRaK), ktorou si vyslúžila nominácie na prestížne literárne ocenenia, neocení každý. Od siedmich poviedok, miestami len akýchsi zhlukov dialógov, v rozmedzí od pár po niekoľko desiatok strán, nečkajte príbeh v bežnom slova zmysle. A nečakajte ani jednoznačnosť a nekomplikované čítanie. Nejednoznačnosť, nedopovedanosť a značná dávka otvorenosti voči takmer akejkoľvek interpretácii sú najväčšími prednosťami tejto knihy. Do čítania sa pustite len vtedy, ak vám nevadí, že neodhalíte všetky jej tajomstvá. Niektoré autorka odkrýva postupne, no mnohé si necháva pre seba a niektoré si do textov vpíšete sami, hoci autorka ich v úmysle nemala.
Ak hľadáte nejaké slovo, ktoré by charakterizovalo svety (v prípade tejto knihy naozaj nestačí hovoriť o jednom svete), do ktorých vás texty vtiahnu, asi vám okamžite napadne bizarnosť. Keď si prečítate prvú vetu úvodnej poviedky Dozadu, doľava, dole – „O tom, že nežije, sa dozvedela posledná.“, ešte vás prudko prekvapí a možno si ju prečítate znova, aby ste sa uistili, že všetkému rozumiete správne. Chladenie fľaše vodky vnútri mŕtveho tela, z ktorého vyprázdňovač len pred chvíľou vybral už nepotrebné, hoci ešte stále trochu pulzujúce srdce, je tiež na zamyslenie. No postupne, keď prijmete pravidlá hry, všetko bude zrazu znieť logicky. Je predsa rozumné, aby mali čerstvo umretí nejaký zoznamovací večierok, ako inak by sa navzájom spoznali? V autobuse musia dostať prednosť živí cestujúci pred tými ostatnými a mŕtvy novorodenec, ktorého rozdelili na kúsky a vo vnútri fľaše zase pinzetou poskladali, teraz nikoho neotravuje svojím plačom – z fľaše ho nepočuť. Je však pravda, že občas si nejaké to pravidlo autorka predsa len nechá pre seba, aby to čitateľ náhodou nemal príliš jednoduché. Po dlhšej úvodnej poviedke sa vám pri tých ďalších možno niekedy stane, že otočíte stranu a zistíte, že namiesto pokračovania rozčítanej poviedky už začína ďalšia, že každá ďalšia poviedka akoby mala o stranu či dve menej, ako by mala mať. Alebo to môžeme povedať inak – má presne toľko strán, aby si tú poslednú mohol čitateľ dopísať sám.
Každý z nás asi občas pocíti potrebu porozprávať sa s nejakými zosnulými blízkymi, v textoch Weroniky Murek však tieto rozhovory s mŕtvymi nadobúdajú úplne iný rozmer. Nedávno zosnulá Mária matke vyčíta, že jej do truhly obliekla škaredý červený sveter a s bývalým priateľom sa poháda, pretože jej odmieta prísť na pohreb. No je mŕtve dievča skutočne mŕtve? Je mŕtvy ten, pri ktorom je o tom presvedčená väčšina živých naokolo? Musí mať tieň a odrážať sa? Alebo na život stačí, že sa za živého stále sám považuje? Nechá sa Mária nakoniec presvedčiť, že už umrela? A čo tí ostatní? A ak aj sú mŕtvi, zostanú takými až do konca poviedky? Alebo sa stačí pomodliť a vstanú z mŕtvych? Pomodlí sa vnúčik za starého otca alebo by chcel dostať späť psa, ktorého pred mesiacom uspali? A možno Murekovej Ježiš, ktorému trochu nahluchlá, no stále starostlivá Panna Mária pletie ponožky, vzkriesi radšej kuriatko ako malé dievča. Z božej perspektívy je predsa všetko vždy iné ako z tej žabej.
Aj keď sa so smrťou spája tradične najmä čierna farba, v tejto knihe (možno práve preto, že si nikdy nemôžeme byť istí, či sa v danej chvíli naozaj hovorí o mŕtvych) nájdeme všetky odtiene – bielu, sivú, červenú, zelenú či žltú. Rovnako dôležité ako farby sú aj vône a zvuky. Synestetické spojenia ako „podlhovastý zvuk“, „pozdĺžna vôňa“, „plochý sivý zvuk“ či „okrúhly červený zvuk“ dotvárajú autorkinu „hudbu pre oči“. Špeciálne miesto patrí takmer v každej poviedke prítomnému ohňu.
Postavy, ktoré sa v poviedkach objavujú (či už ich vyhlásime za živé, mŕtve alebo niečo medzi tým), nie sú podrobne rozpracované. Čitateľ ich identifikuje zvyčajne len na základe nejakého jednotlivého znaku, charakteristickej črty alebo kusu oblečenia. Len málo z nich má meno, niektoré majú namiesto mena iba funkciu, iné ani to. Murekovej postavou sa môže stať ktokoľvek – Panna Mária, strážny anjel, „chlapec, ktorý je z mäsa“, duševne chorí, ktorí pracujú na gazdovstve, pretože pre nich na psychiatrii nebolo dosť lôžok, kozmonaut, ale aj poľský generál.
Banálne sa tu stretáva so vznešeným, vznešené sa stáva banálnym a banálne vznešeným. To, k čomu sa zvyčajne staviame s istou úctou (prípadne to aspoň zo slušnosti predstierame), sa na stránkach tejto knihy vracia späť do tvrdej reality. Hrobári nad čerstvo vykopaným hrobom čakajúcim na mŕtvolu jedia ananás z konzervy, Panna Mária mľaskavo hltá sušienku za sušienkou, dievča, ktorému umiera dedko, hundre, pretože nechce kvôli nútenému držaniu smútku presúvať svadbu a farár, ktorého k nemu zavolali, poskakuje za žemľou na povrázku. Život sa stretáva so smrťou, sen so skutočnosťou a úsmev plynule prechádza do sĺz, prípadne naopak. Všetko to však vytvára literárnu mozaiku, ktorú by bola škoda nechať nepovšimnutú.
A ešte rada na záver – pred prečítaním a po prečítaní Pestovania teplomilných rastlín si skúste, tak ako predavačka v poviedke Ceruzka, sekera, palica, odvážiť hlavu, aby ste zistili, koľko ste toho pochopili. Alebo by možno bolo pri čítaní tejto knihy najsprávnejšie neanalyzovať, nekategorizovať, nechápať a nemyslieť, jednoducho sa riadiť slovami muža z úvodnej poviedky – „O takých veciach sa nemyslí… buď si to všimneš, alebo nie.“
Weronika Murek
Pestovanie teplomilných rastlín podľa Mičurina
Preklad: Patrik Oriešek
OZ Brak, 2017
Publikované: 01/12/2019
Meno: Michaela Olejárová
Vek: už vo fáze, keď je slušnejšie nezverejňovať ho
Povolanie: nadšená učiteľka anglického jazyka, čakajúca na deň, keď sa dostane aj k výučbe toho slovenského
Má rada: knihy (tie, čo nazývame dobrou literatúrou, ale aj tie, k čítaniu ktorých sa verejne radšej nepriznáva), Chorvátsko a chorvátsky jazyk, teplotu vzduchu okolo 25°C, kapustnicu, čokoládu, Chatu pri Zelenom plese (aj keď vždy prší, keď tam ide) a svoju budúcu záhradu
Nemá rada: kelový prívarok, kelovú polievku, kelové karbonátky…, šalviový čaj, mokro v topánkach a deti, ktoré zabudli byť deťmi.
