Jana Beňová: „Na tejto ulici som doma, na tejto ulici som kráľ“

Na tejto ulici som doma je pripravovaná kniha reportáží z 8 a pol bratislavských ulíc. Mojou inšpiráciou bol rozhovor so šéfredaktorom časopisu Flaneur Fabianom Saulom v Denníku N. Flaneur sa v každom čísle venuje jednej ulici vždy v inom meste na svete. Prináša rôzne pohľady, detaily, mikrokozmos. Pripraviť jedno číslo im niekedy  trvá aj rok a vždy začínajú pobytom či pohybom po vybranej ulici. Inšpirovali sa postavou flanéra. Tak ako sa tuláci pohybujú lesom, flanér sa potuluje mestom. Nevyberá si, nehľadá to „pekné“, príťažlivé, chodí sem a tam. Pohyb a mesto sú jeho živel, jeho posadnutosť. Flanér sa neprechádza, flanér pracuje.

Presne si spomínam na chvíľu, keď som to zažila po prvýkrát na vlastnej koži. Vyšla som podvečer z domu rodičov (nad Hlavnou stanicou) čosi kúpiť na Trnavské mýto. Mala som 12 rokov a rozhodla som sa ísť peši. Prešla som alejou stromov od stanice k Šancovej (vtedy Malinovského) a potom len pokračovala dole popri električkovej trati. To, čo som potrebovala kúpiť – nemali. Potešilo ma to, lebo som bez zbytočnej záťaže mohla kráčať naspäť. Okúsila som v ten večer, aké príjemné je chodiť mestom, jeho ulicami bez cieľa. A že je to možné ísť niekde len tak. Bez toho, aby človek čosi vybavoval alebo nakupoval. V tej dobe (1987) a vlastne aj dnes by sa to u nás hanlivo označilo za tuláctvo. Čosi škodlivé pre mládež, pretože bezcieľne potulovanie a prechádzanie ulicami odvádza myseľ od sústredených myšlienok na štúdium, prácu, peniaze, povinnosti, zajtrajšok. Naopak, občas ju privedie do stavu akéhosi snenia či ostrého sústredenia na čosi, čo v nej už dávno tlelo, ale nenachádzalo priestor. Flanér je na okraji spoločnosti a ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti vyberajú na prechádzky.

Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je „psom svojej doby“. A ako taký – veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo.

Esej Virginie Woolf Duch v uliciach: dobrodružstvo v Londýne je opisom „vymyslenej cesty na nákup ceruziek za zimného večera v Londýne, ktorá je zámienkou na skúmanie temnoty, potulovania sa, invencie, zničenia identity, obrovského dobrodružstva, ku ktorému dochádza v mysli, kým telo putuje na všednú vychádzku… Prechádzka nôh môže viesť k potulkám predstavivosti a k pochopeniu, ktoré je samo osebe tvorbou…“

Franz Kafka v jednej zo svojich poviedok hovorí o revolte spojenej s tým, keď človek zrazu v nedeľný podvečer prehlási pred rodinou, že ide von. (Nehovoriac už o tom, ak sa naviac v rámci potulky zastaví u nejakého priateľa.)

Camus píše, že na zemi, kde už niet púští ani ostrovov, človek hľadá samotu vo veľkých mestách – zaľudnenú samotu. „Ticho je možné už len v mestách plných hluku. Ako z Amsterdamu píše Descartes Balzacovi: „Každý deň sa prechádzam veľmi rušným davom, a to s takou slobodou a pokojom, aké vy, zdá sa, nachádzate vo svojich alejách.“

Prvé flanérske pocity som kedysi opísala vo svojej knihe Plán odprevádzania (Café Hyena) a súvisia s detstvom. „Na jeseň prišiel čas, keď som prestala chodiť zo školy rovno domov. Niektorí spolužiaci sa zmenili na druhov, spolupútnikov, nomádov. Prepukla kamarátska láska. Napĺňala sa v odprevádzaní. Z neschopnosti prerušiť dôverné rozhovory a rozlúčiť sa, sme spolu zdieľali cestu toho druhého. Od domova k domovu. Ako psíky, čo váhajú naprostred ulice medzi dvoma pánmi. (Autá trúbia.) Červená niť kamarátskeho rozhovoru viedla labyrintom nových štvrtí. Mesto sa rozrastalo. Prenikali sme spoločne do nových končín, ulíc, schodísk, brán. S každým novým zblížením labyrint pribúdal. Vyhľadávali sme okľuky.“ Okľuky sú pre flanérstvo charakteristické – chodenie v záhyboch mesta.

Doteraz si pamätám, ako ma ohúrila intenzita dopravy na Dostojevského rade, dĺžka a nenápadná elegancia Štefánikovej (vtedy Obrancov mieru). Kým pre stred mesta boli charakteristické električky a trolejbusy (jediná autobusová linka bola 104), na Šafárikovom námestí sa začínal svet „veľkých“ kĺbových autobusov. „Predstavte si, že ste dievčatko, ktorého celé / pestré malé detstvo sa nebadane zmenilo na / obrovskú autobusovú stanicu, plnú tichých / spiacich klimatizovaných oblúd.“ Úryvok z básne Ivana Štrpku A hudba plynie presne vystihuje moje pocity pri prvom stretnutí s autobusovým obratiskom na Šafku. I keď vtedajšie obludy neboli klimatizované.

Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi – flákač) som už tridsať rokov. Preto jednej bratislavskej ulici nebudem venovať aktuálne viac ako tri mesiace. Budem pozorovať, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok budem hovoriť s ľuďmi, čo tu žijú, pracujú a čo tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž, ja strávim pár mesiacov túlaním sa po jednej z ulíc. Takže, čo by sa už od toho dalo očakávať?

Šanca: bizarná, hlučná, svojská, surová… Skutočná (?) tvár Bratislavy

Šancová ulica: kuchyne od palaciniek cez vietnamskú po indickú, zábava a kultúra od divadla Skrat po štúdio, kde vám pomôžu nacvičiť tanec pri tyči ako „osobný darček pre vášho manžela“, hodinár, obuvníci, predajňa víťazných športových pohárov a medailí. Trafiky, lacný alkohol v pohotovostnom množstve a balení, mamičky s kočiarikmi, cukrárne, vrávorajúci alkoholici, vežiak a hipsterský burger pub ako hríb, čo vyrástol pri jeho stene, sex shop, úradníci, bankári, robotníci, tokajské, cigary…

Val

Ak chcete vziať cudzinca do zaručene neturistickej časti Bratislavy, choďte sa prejsť po Šancovej. Dynamická, hlučná, otravná, bizarná, svojská, ľudová, stará aj súčasná, in i out. Prejsť ju trvá asi dvadsať minút. Kedysi tadiaľto viedol val, hranica mesta. A aj v súčasnosti sa tadiaľto všetko valí – doprava i ľudia. S výnimkou zastávok hromadnej dopravy a ich okolia. Ostrovčeky s hlúčikmi ľudí, ktorí sa jediní na ulici, kde inak všetko fičí, nehýbu. Aspoň na prvý pohľad. Ak ich pozorujete dlhší čas, zbadáte isté priesaky. Najmä na zastávke pred hostincom U poštárov môžete vidieť premenu čakajúceho cestujúceho na zákazníka hostinca a späť. A nie raz. Práve táto časť Šancovej – od Žabotovej po Račianske mýto – je jadrom ulice – tu je najviac obchodov, podnikov, života. Spomienok na minulosť, fosílií pokroku…

Prečo si taký?

Prvý sex shop v Bratislave, roky zatvorený. Zvonček pri dverách je vytrhnutý a na boku verají je úhľadný (a preto odhadujem, že ženskou rukou napísaný) odkaz: „Prečo si taký?“ O pár čísel ďalej výklad s ponukou potlače cédečiek. Tie, ktoré v ňom roky visia ako dekorácia, poznamenali horúce letá. Pripomínajú projekt slávneho výtvarníka a škandalistu Yva Kleina, keď na strechu auta pripevnil plátno pomaľované farbou a potom šoféroval. Obraz mal zachytiť pohyb, vietor, rýchlosť, cestu, kozmické sily, univerzum… Projekt Šancová je statický. Čosi kdesi umiestnite a necháte to tam roky len tak. Odkázané na seba, počasie, čas, okoloidúcich: cédečká vo výklade, zamknutý športový servis ponúkajúci výplet tenisových rakiet či zašívanie kožených lôpt, fasádu Sex shopu, skelet bývalej samoobsluhy,  vežiak…

To je len sila zvyku, pani

K Šancovej patria dvaja predavači Nota bene. Ivan a Pišta. Pišta predáva na lávke nad križovatkou Šancová – Štefániková. Má  pod nohami ulice, cesty a tým pádom aj kus mesta. Miesto si vybral, pretože sa tadiaľto premelie veľa ľudí. Je to uzol. Ivan pochoduje sem a tam po super úzkom obrubníku medzi prúdmi áut na križovatke Šancová – Račianske mýto. Tri pruhy v jednom, dva v druhom smere. Ako povrazochodec. Idem si k nemu kúpiť časopis. Je červená, autá stoja. Keď sa rozbehnú, zľaknem sa. „To je len sila zvyku, pani. Je to normálny chodník,“ vraví mi Ivan. „Chodník? Uprostred cesty?“ „Musím zarobiť… deti…,“ započujem ešte,  ale to už sa autá rozbehnú naplno v oboch smeroch a premávka náš rozhovor úplne prehlušuje.

Obed

Šancová je ľudová ulica, ulica proletárka. Stretnete na nej mužov nahodených v maskáčoch, či inom mužnom (rozumej militantnom) nastrojení, iných – s batohmi na chrbtoch a vetrovkách, mužov skúmajúcich obsah smetných nádob, opitých pridržiavajúcich sa stĺpov semaforov na prechode, či spiacich na lavičkách pri parku na Račianskom mýte. Ak však chcete naozaj zapadnúť – krojom na Šancovej je mikina s kapucňou. Čas sa tu trochu zastavil. Samozrejme nie pre všetkých, nie v celej dĺžke ulice a zvlášť – nie cez obed. Vtedy, najmä v spodnej časti, sa to v jej inak tvrdom srdci rozbúši hladom a ovládne ju asi tak na hodinu rozvášnený dav. Úradníci v oblekoch a zväčša na telefóne, stískajúci v rukách obaly s jedlom, sa miešajú s robotníkmi, študentmi, deťmi, hipstermi na kolobežkách. Zaplnia sa malé reštaurácie, podniky, kaviarne, vývarovne, trh. Stojí, postáva a pobehuje sa po chodníkoch aj ulici.

Stanica tam?

Na turistov tu nenarazíte. Iba ak na ich najnižšiu vrstvu – dobrodruhov pátrajúcich po adrese svojho airbnb alebo hostelu či tulákov s veľkými kuframi. Ako mladý potetovaný muž, ktorý si to šinie predo mnou s čiernym kufrom s pokazenými kolieskami popred stavenisko mrakodrapu. Oficiálne uzavretý chodník je úzky, a tak ho to občas vyhodí až na cestu, kde nemilosrdne a nevšímavo fičia autá. „Stanica? Stanica tam? Ši-ši-ši?“ Pýtal sa ma a o pár krokov pre istotu ďalšieho okoloidúceho. Až sa napokon o ten kufor potkne a len-len že nespadne na cestu, rovno pod kolesá.

Vtedy už mám prechádzky – počas ktorej sa mi autá doslova obtierajú o rukáv – dosť. Zabočím do Žilinskej. Úľava je okamžitá. Až keď zo Šancovej zídete, naozaj pocítite akému náporu ste boli ako chodec vystavený. Hluku, pohybu, prúdeniu, toku. Pešiak je tu doslova obmývaný zo všetkých strán. Šokujúce. Rýchle. Vyčerpávajúce. Surové.

U Majky? Všetko ako predtým

Čo ešte? Na začiatku ulicu otvára sympatický bubák. Je namaľovaný vedľa vchodu na Šancovej 2. O kus ďalej, pri zastávke autobusu je bufetový stánok, kde majú najväčšie kusy štrúdle, aké som kedy videla. Nad nimi žemle s rezňami a v úhľadnom rade placačky s tvrdým alkoholom a malé poldecové fľaštičky, veľkosťou pripomínajúce cínových vojačikov. Pozdĺž celej ulice nájdete niekoľko menších obchodov a trafík, ktoré majú otvorené do neskorého večera či nočných hodín. Sortiment sa zakladá na pive, víne, tabakových výrobkoch, novinách či sladkostiach. Všade nájdete aj vojačikov. Pre prípad núdze. Ľahko sa vojdú do vrecka. Poslednou možnosťou na nákup je trafika, ktorá na tomto mieste bola aj za socializmu. Vo vnútri na jednej strane trčia kohútiky na čapované víno, na druhej ľadnička s chladenými nápojmi a pivom, uprostred časopisy, kinder vajcia, cigarety, alkohol. Dnes sa volá U Majky a na priečelí má upokojujúce heslo –  „Všetko ako predtým.“

Majiteľ palacinkárne: budíme sa, lebo je ticho

V palacinkárni Lacinka sa stretávam s jej majiteľom a majstrom kuchárom Zsoltom Lehelom. Pýtam sa, prečo palacinkáreň otvoril práve na Šancovej. Som tu doma, vraví muž, ktorý býva v dome s číslom 18 od roku 1953.  Na otázku, ako sa mu tu žije, odpovedá, že zle. „V noci medzi druhou a štvrtou sa budíme na to, že je zrazu ticho.“ Dodáva, že za komunistov bol úsek medzi Račianskym mýtom a Žabotovou vyhodnotený z hľadiska znečistenia ovzdušia ako jeden z najhorších v celom Československu. „Žije sa tu zle. Tak ako v celej Bratislave.“ Pán Lehel má chorú manželku, ktorá je na vozíčku. Vníma tak každý výmoľ na chodníku, každú prekážku. „Toto mesto je pre starších ľudí, či tých, čo majú ťažkosti s pohybom, nežiteľné… Chcete ešte počúvať? “ Vravím, že určite. Len ma zaskočilo, že človek, ktorého palacinky tešia a zlepšujú náladu denne desiatkam ľudí, je sám taký smutný a zatrpknutý. „Viete, ja som tu stál – v týchto dverách 23 rokov – tak sa to na mne asi podpísalo.“

Geodetické špeciality

Podnik spustil 2. apríla 1992 a prvé tri roky predával z okienka na ulicu. „Bol to niekedy zážitok, vidieť ten rad ľudí, čakajúcich na chodníku – trebárs aj v zime, keď snežilo.“ Začínal sám, dnes palacinky pečú traja a denne sa ich počet vyšvihne aj na deväťsto. Vraví, že má aj výborné zážitky. „Pán, ktorý telefonoval z Talianska, že dúfa, že to stihne do palacinkárne s celou rodinou na večeru. Že ak by meškali, či by sme ich nepočkali. Ale sú aj takí, čo si sem sadnú a šikanujú obsluhu cez telefón. Niektorým zákazníkom sa zase nepáčilo, že sme v sobotu zatvorení, tak vykopli dvere.“ Pred revolúciou pracoval ako geodet so zacielením na kultúrne pamiatky. Po zmene režimu nepovažoval situáciu v tomto odvetví za priaznivú. Ani normálnu. Preto sa rozhodol skúsiť čosi, o čom v mladosti s kamarátmi vtipkoval – živiť sa pečením a predajom palaciniek. „Bola to taká naša chlapčenská fantázia.“ Reklame sa vždy vyhýbal. „Nikdy sme sa nechceli rozširovať. Mal som rôzne ponuky. Ale nechcem robiť palacinkový reťazec. “

Strom – slon, strom – muž

Lacinka sa stala známou aj vďaka zvyku zákazníkov používať papierové tácky na odkazy, komentáre, kresby, vyznania. V slovenčine, angličtine, francúzštine, poľštine… „Tie tácky, to som odkukal. Čítal som kedysi v časopise Zálesák, že pri hraničnom prechode v Aši je pohostinstvo, kde si kamionisti nechávali odkazy na podpivných táckach.“

Lúčim sa, stojíme na chodníku, pred nosom nám hrmí doprava v piatich pruhoch. „Veď sa na to pozrite! Je toto nejaký život?“ pýta sa ma a oprie sa o strom pred domom. „Keď som bol chlapec, videl som z okna, ako tadiaľto ide slávny český cirkus. Bolo tam aj slonie mláďa. Zastalo práve tu, pri tomto strome a obtočilo okolo neho chobot. Mimochodom, všimli ste si? Dnes nie je to správne svetlo, ale čiary na kôre vytvárajú obraz – mužský profil. Tak s tým chlapíkom sa často rozprávam…“

Bratislava dvakrát znečistenejšia ako Viedeň

Slovenský hydrometeorologický ústav má v Bratislave len jednu stanicu, ktorá monitoruje znečistenie ovzdušia. Je na Trnavskom mýte. Takže porovnávania rôznych lokalít v rámci mesta nie sú možné. Monitor je v dotyku so Šancovou, namerané hodnoty teda svedčia o stave ovzdušia na tejto ulici, i keď nie všetky hodnoty platia pre jej celú dĺžku. Podľa Martina Kremlera z SHMÚ sa tu ozónu v lete báť netreba, horšie je to však s oxidmi dusíka a prachovými časticami. Bratislava má výhodu veternosti. „Aj keď sú emisie vysoké, nespôsobujú vďaka veternosti takú koncentráciu škodlivých látok, ako napríklad v mestách na strednom Slovensku, ktoré ležia v kotlinách.“

Informáciu, že za socializmu bol úsek medzi Račianskym mýtom a Žabotovou vyhodnotený ako jeden z najhorších v Československu, nepotvrdil. „Tie časy si nepamätám, musel by som sa spýtať starších kolegov.“

Na stránke numbeo.com, kde sa dajú porovnávať mestá z hľadiska kvality života, je počet prachových častíc vo Viedni a Bratislave takmer totožný a miera znečistenia sa pohybuje v škále nízke až mierne. Celkový index znečistenia, ktorý vyhodnocuje kvalitu vzduchu vrátane oxidov dusíka, kvalitu vody a hlukové či svetelné zamorenie, má však Bratislava viac ako dvakrát horší.

Chcela by som počuť, čo mi deti na ulici hovoria

Jana Machová býva na Šancovej s manželom, dvoma deťmi a psom. „Predtým sme bývali s kamarátmi v dome na Kolibe a ešte skôr som bola v Dúbravke. V jednej chvíli asi najmä v súvislosti s deťmi sme sa s mužom rozhodli, že chceme žiť v centre. Uvedomili sme si, že túžime po priestrannom byte s vysokými stropmi, aké dnes bývajú už len v tehlových domoch Starého Mesta.“

Hovorí, že o Šancovej najprv neuvažovali. Keď ňou prechádzali, desila sa jej. Všetko sa však zmenilo po príchode do bytu. Jeho okná sú orientované do dvora a je tu oáza ticha. „Najväčším problémom ulice je hluk. Istý čas tu býval môj brat. Prenajal si menší byt, ale ten mal okná len do ulice. Nevydržal to. Nezvykol si.“

Jana sa už udomácnila, žije na Šancovej štyri roky, intenzita hluku a dopravy jej vzhľadom na orientáciu bytu až tak nevadí. „Ale vŕtačky a zbíjačky. Na tie sa privyknúť nedá,“ vraví, že čulý stavebný ruch začal už pred tromi rokmi, keď bola tehotná. Pracovalo sa v blízkom okolí na výstavbe rezidencie Blumentál, potom prišli vežiaky Premiere a Račianske mýto Tower.

Ponevierajúci sa opilci

Pýtam sa jej, či aj ona patrí k mamičkám, ktoré vídam v parku na Račianskom mýte a vonku pred cukrárňou na zastávke. „Nie. Ja chodím do Horského parku. Dostanem sa tam rýchlo autobusom. Nepáčia sa mi tie prevádzky na Račku. Nesedela by som tam s dieťaťom. Pri ceste.“

Tiež ju prekvapilo množstvo ponevierajúcich sa alkoholikov v tejto lokalite. Nechávajú v parku aj na ulici smeti, prázdne fľaše a chodia na potrebu k fontáne a detskému ihrisku. „To som veru v Dúbravke nezažila. To bol trochu šok. Ale to nehovorím o tých, čo chodia do denného stacionáru Vagus, tu za rohom. Tam nemôžu prísť opití, tí sú smutní… ale slušní.“

Veľkou výhodou bývania na Šancovej je podľa Jany dobrá doprava, všade sa rýchlo dostane MHD a pešo. „Manžel chodí do práce na longboarde. Nechcem sa sťahovať, dokiaľ deti nebudú schopné samy sa prepravovať do školy. Nebudeme im robiť taxikárov. Takto idem s dcérou autobusom a celá cesta mi trvá asi 15 minút.“

Život vo vnútroblokoch

Veľmi sa jej páči aj život v dome. „Sme komunitne založení a susedský život na Šancovej je intenzívny, akurát, že na ulici ho veľmi nevidieť. Odohráva sa vo vnútroblokoch. Staráme sa aj o spoločnú predzáhradku. V dome sme dve mladé rodiny, starší ľudia aj obyvatelia v strednom veku – to je veľmi príjemná kombinácia. Navyše takmer všetci sme psíčkari.“ Na ulici sa jej páči aj to, že sa tu objavujú kancelárie a obchody s moderným dizajnom.

Dom, v ktorom Jana býva, kolaudovali v roku 1943 a teraz ho kompletne rekonštruujú. Vraví, že keďže sú v pamiatkovej zóne, všetko musel schvaľovať pamiatkový úrad. Odtieň farby domu, typ zasklenia okien. „Všetko sme, samozrejme, rešpektovali. I keď niekedy mi príde bizarné, že my musíme mať schválený odtieň farby a pritom, pozrite sa, čo tu zároveň na ulici rastie, čo sa tu dnes stavia…“ Sťahovať preč by sa však určite nechcela. „Ak, tak jedine do Horského parku. Kvôli tichu. Je totiž možné, že mi bude viac a viac vadiť, že na ulici nepočujem, čo mi deti hovoria.“

(Úryvok z dlhšieho textu o Šancovej ulici je súčasťou pripravovanej knihy reportáží Jany Beňovej Na tejto ulici som doma (8 a pol bratislavských ulíc). Dielo formou štipendia podporil z verejných zdrojov Fond na podporu umenia.)