Daniela Pastirčáka (1959) netreba čítajúcej verejnosti predstavovať. Knižne debutoval zbierkou príbehov Damianova rieka (1993), na ktorú nadviazala rozprávková sága Čintet alebo More na konci sveta (2000), Mini mýty (2011), Pontyho hora (2019) a ďalšie. Vydal básnické zbierky Tehilim (1997), Kristus v Bruseli (2005) a V (2012). Je autorom niekoľkých esejistických a kázňových diel.
Keď uvažujem nad mnohorakými aspektmi vašej tvorivej osobnosti, prichádzam na to, že vás nemožno vtesnať do presných kategórii. Kazateľ, básnik, prozaik, esejista, výtvarník – akoby žiadne z tých slov nestačilo. Kto je teda Daniel Pastirčák?
Označenia kazateľ, básnik či výtvarník sú tituly, ktoré človeka označujú zvonku, podľa predmetu činnosti či spoločenskej funkcie. Majster Eckhart napísal: „Ľudia by nemali toľko premýšľať nad tým, čo majú robiť, mali by radšej premýšľať nad tým, čím majú byť.“ To je perspektíva, z ktorej pristupujem k životu. Keď píšem báseň či kreslím ilustráciu, iba veľmi čiastočným a nedokonalým spôsobom odpovedám na otázku, ktorú mi kladie bytie. Som si darovaný vo svojej slobode. Dar bytia mi dáva hádanky. Som tu vo svojej individualite, zároveň som súčasťou množiny ľudstva, v ktorej sa strácam ako zrnko piesku na morskom brehu. Uplynie storočie a nikto si už nebude pamätať moje meno. Aký zmysel má toto individuálne bytie? Je vo mne láska, cez ktorú ma oslovuje večnosť, lebo láska chce trvať. Je vo mne však i smrť, ortieľ konca všetkého, čo milujem. Je vo mne spor slobody a nevyhnutnosti. Je vo mne spor klamu a pravdy, vôle k dobru i zlovoľnej vášne. Som uzlíkom týchto rozporov, nahliadaných z jedinečného bodu osobnej existencie. Tu sa stretá všetko, čo robím, od kazateľa až po otca či manžela. Všetko, čo píšem, kreslím či žijem, sa stretá v mlčaní pred tajomstvom bytia, čo ma o nekonečno presahuje. Najviac som sebou tam, kde nič nekonám, všetko vo mne zmĺkne. Lebo taký je paradox ľudského ja. Musím sa stratiť, aby som sa našiel. Nuž, pravdu povediac, čím dlhšie žijem, tým viac som sám pre seba tajomstvom – otázkou, na ktorú má odpoveď iba Boh.
Vaša literárna tvorba je žánrovo rozmanitá: od filozofickej rozprávky cez eseje a zamyslenia až k poézii. Naprieč vašimi knihami vnímam najmä naliehavé posolstvo zjednotenia, navrátenia (pôvodnej?) jednoty. Napokon, aj motto Kaplnky (cirkevného zboru, ktorého ste správcom) je spájať rozdelené. Existuje niečo také ako „hlavné posolstvo“, ktoré vaše knihy zjednocuje, alebo je každá písaná s iným zámerom?
Všetko, čo píšem, sa zakladá v istej transformujúcej skúsenosti, ktorá môj život určila pred štyridsiatimi rokmi. Žil som vtedy v camusovskom svete absurdity, kde nevedomá hmota vládla nad vedomím človeka, a všetky ľudské hodnoty – láska, poznanie pravdy či sloboda – sa mi javili ako ilúzie – vedľajší produkt slepých biochemických procesov. Ten absurdný svet bol premenený v okamihu modlitby. Oslovil som Boha, v ktorého som neveril. Nečakal som nič. Nasledujúci okamih však pre mňa zmenil svet. Otvoril sa predo mnou zmysluplný svet Ducha. Vedomie, že som dokonale poznaný absolútnym tvorivým vedomím, ktoré ma obdarovalo bytím. Našiel som svoj stred a v tom strede základ jednoty rozdeleného sveta: uveril som v Lásku. Či presnejšie v pravdivosť lásky, lebo lásku od pravdy oddeliť nemožno. Áno, to je téma všetkého, o čom píšem. Téma jednoty; no nie jednoty, v ktorej je individuálne pohltené v banálnej rovnakosti. Fascinuje ma vízia jednoty, v ktorej sa zmysel individuálneho potvrdzuje a napĺňa. Preto je mojou najčastejšou metaforou hudba. Polyfónia hlasov, v ktorej má každý hlas nenahraditeľné miesto. Jednotlivé hlasy sú rovnako podstatné ako celok hudby.
Od Damianovej rieky (1993) cez Mini mýty (2011) až k Pontyho hore (2019) vidím vo vašich prozaických dielach okrem početných biblických alúzií a viacerých interpretačných vrstiev aj špecifickú jazykovú energiu a sviežosť; niečo, čo Milan Hamada nazval „artisticky cizelovanou vetou“. Zameriavate sa v tvorivom procese na cibrenie každého odseku, alebo sa sústredíte predovšetkým na celkovú kompozíciu diela?
Ak chce človek hovoriť o tom, čo ho presahuje, nemá inú reč ako reč poézie. Práve v poézii sa reč približuje hudobnej forme. A hudba jediná vie vypovedať o tom, čo je v našej skúsenosti večné a nekonečné. Preto má i moja próza prvky poetickej reči. Záleží mi na tom, aby pominuteľné chvíle, z ktorých sa príbeh skladá, boli osvetlené svetlom večnosti, tak ako sú osvetlené lupene kvietkov pri prašnej ceste. Hoci zajtra zvädnú, slnko im udeľuje nebeskú slávu. Uvedomujem si, že úsilie udržať prozaický jazyk v móde poézie má svoje úskalia. Pre príbeh je totiž dôležitý dramatický prvok a epický spád. Reč príbehu nemôže spočívať iba v meditatívnej otvorenosti. Musí sa vracať k jednoduchosti zeme. To je zápas, ktorý vediem s textom. Je treba vzdať sa poetických viet tam, kde zastierajú drámu a hatia tok rozprávania. Snažím sa byť voči textu nemilosrdný a škrtať i tie najkrajšie vety, ak príbeh zbytočne zaťažujú. Kompozícia celku musí byť nadradená kráse jednotlivých prvkov. Reč príbehu musí byť vystavaná z krátkych viet, nesmie sa zaťažovať detailmi. Iba tak, keď v príbehu nastane tá chvíľa, môže mať poeticky jazyk hĺbku meditácie.
V Pontyho hore sa objavuje scéna rannej meditácie (aj nádherne ilustrovaná), ktorá protagonistovi dodáva pokoj a pomáha pripraviť sa na udalosti dňa. Vo vašich starších rozhovoroch som si všimol, že práve takémuto „rannému stíšeniu“ prikladáte vo svojom živote značný význam. V čom spočíva hodnota takto stráveného času? Ovplyvňuje aj vašu tvorbu?
Áno, už roky môj deň začína takto. Cestu meditácie či modlitby srdca som objavil v čase vnútornej krízy. Trápila ma úzkostná neuróza, trpel som chronickou nespavosťou. Dovtedy môj vnútorný život spočíval prevažne v premýšľaní. Taký bol i môj duchovný život: premýšľal som nad textami evanjelia, premýšľal som pri modlitbe – slová, slová, slová – desiatky husto popísaných zápisníkov. Počas toho roku prebdených nocí sa môj vnútorný svet rozpadol. Tvárou v tvár tajomstvu nepochopiteľného utrpenia slová i myšlienky celkom stratili silu. Dnes to ťažké obdobie vnímam ako dar. Prinútilo ma nájsť v sebe prvotné ticho. Začal som chápať hlboký význam Ježišových slov: Učte sa odo mňa, lebo som pokorný a tichý srdcom. Miesto, kde sa človek vracia k sebe a miesto, kde sa človek vracia k Bohu, je to isté miesto. Sám so sebou som naozaj až tam, kde úplne pustím z ruky všetko, čím som – to, čo som narodením dostal, a čo smrťou stratím. Práve tam som v Bohu, v prameni nekonečného bytia, z ktorého vyvieram. To miesto si neprestajne nesiem v sebe – miesto začiatku a konca. Je so mnou v každom výdychu a nádychu, v každom údere srdca. V modlitbe smerujem k úplnému zmĺknutiu, všetky predstavy, myšlienky, slová vnútornej reči nechávam plynúť bez povšimnutia. Vraciam sa do bodu nula, do ticha pred stvorením sveta. Tu sa rodia zárodky budúcich činov a obnovuje sa tu zmysel slov. Slová totiž strácajú hĺbku a závažnosť, ak nie sú očisťované tichom. Na mnohé nové riešenia prichádzam práve v tom tichu. Ticho je zmazaná tabuľa, prázdny priestor, tu môže vstúpiť i niečo naozaj nové, niečo, na čo som nikdy pred tým nemyslel.
Zaujímavé podnety k uvažovaniu ponúkate aj vo vašich esejach: pohľady na významné osobnosti, reflexiu literárnych diel či teologické zamyslenia. V jednom texte z knihy V tieni mŕtveho Boha (2016) obhajujete spirituálnu dimenziu umenia a varujete pred mystifikáciou umelca. Je každé umenie spirituálne? A aký postoj by mal zaujať jeho autor?
Podľa Viktora Frankla sa sféra duchovného nachádza tam, kde človek sám seba presahuje. Umenie je jednou z najvýraznejších foriem ľudskej seba-transcendencie. I celkom prostý zážitok krásy predsa človeka vyvádza zo seba samého v extáze úžasu. Ak by sme pod pojem umenia zahrnuli iba diela, ktoré v sebe majú tento transcendentný rozmer, mohli by sme povedať, že každé umenie je duchovné. No i tam, kde je umenie duchovné zo svojej podstaty, nemusí si ten rozmer uvedomovať ani ho reflektovať. To podstatné je azda pokora autora. Umenie je podľa mňa tým viac duchovné, čím viac sa z jeho stredu stráca autor. Azda trochu radikálne to vyjadril T. S. Eliot: Špatný básnik si obvykle neuvedomuje to, čo by si uvedomiť mal, a uvedomuje si to, čo by si uvedomiť nemal. Oba omyly do jeho tvorby vnášajú osobný prvok. Poézia nie je výlevom emócií, ale únikom od emócií, nie je vyjadrením osobnosti, ale únikom od osobnosti. Romantický mýtus nám umelca predstavoval ako superiórneho génia. Tvoriť znamenalo vyliať zo seba záplavu svojich bizarných pocitov a predvádzať nám svoje výnimočné ego. Čím viac je umenie seba-exhibíciou, tým menej je v ňom ducha. Duchovné umenie by malo mať vlastnosť, ktorá býva pripisovaná ikonám. Neukazuje na seba, ukazuje nad seba.
Okrem literárnej činnosti siahate aj po výtvarnom vyjadrení, mnohé knihy ste si aj sám ilustrovali. V ktorom druhu umenia sa pri tvorbe cítite slobodnejšie a autentickejšie?
Maľovanie mi pomáha odpočinúť si od písania a písanie zas od maľovania. Koncentrácia na vizuálne totiž namáha inú oblasť tvorivého intelektu ako koncentrácia na písané slovo. Výtvarné umenie však, pravdupovediac, zanedbávam. Popri všetkom, čo robím, mi na neho nezostáva čas. Tých pár vzácnych chvíľ, keď sa nerušene môžem venovať výtvarnej tvorbe, vzniká vďaka tomu, že si niektoré knihy ilustrujem sám. Pokiaľ ide o slobodu, cítim sa rovnako pri jednom i pri druhom. Tvorivý proces však pre mňa nikdy nie je úplne slobodný. Najviac slobody je azda na začiatku; tu sa improvizácia hrá z otvorenými možnosťami, vznikajú prvé nezáväzné variácie budúcej témy – skice. Od improvizácie však vždy treba pokročiť ku kritike a výberu. Autor je vlastne vždy svojím prvým kritikom. Kritický výber je jedným z hlavných nástrojov tvorby. K prvotnej fáze hravej slobody pristupuje kritický odstup a zodpovedná voľba. Tak je to pri výtvarnom, rovnako ako pri literárnom diele.
Ste mužom mnohých aktivít. V jednom rozhovore hovoríte, že najväčším bremenom sú pre človeka talenty, ktoré nemá čas realizovať. Ako teda s nimi naložiť? Upnúť sa len na jeden alebo rozvíjať všetky naraz?
Svoj život nežijem ako projekt, som skôr ten, kto odpovedá na výzvy a vstupuje do nich. Preto som dilemu výberu medzi rôznymi oblasťami tvorby neriešil. Ak by som mal ambíciu budovať si umeleckú kariéru, asi by som si musel vybrať jedno a venovať tomu všetko úsilie. To však nie je môj prípad. Mojou platonickou láskou je hudba. Hudba ma uchvacuje dokonca viac než výtvarné umenie či literatúra. V minulosti som vytvoril niekoľko piesní. Chýba mi však hudobné vzdelanie. A tak mi radosť z hudobnej tvorby a účasti na jej interpretácii zostala nedostupná.
(S Danielom Pastirčákom sa zhováral Jozef Horvát)
Autor fotografie: Tomáš Vyskočil
Publikované: 08/10/2020
