Po schodoch nespoznávame iba poschodia a čo sú to (zásadne oni) za ľudia, ale niekedy aj to, ako si národy vyrábajú mýty či prepisujú históriu, alebo si možno len liečia komplexy menejcennosti a zošívajú figové listy. A možno zo všetkého niečo. Dospieť k tomu však najprv znamená precitnúť a postaviť sa bokom.
Na dolnom konci Prešova sa na kopci Furča nachádza pamätník Východoslovenského sedliackeho (alebo i roľníckeho) povstania z roku 1831. Dostanete sa k nemu lesným chodníkom, dlho stúpajúc po kamenných, miestami rozváľaných schodoch. Nenáročná prechádzka (ešte) nevyrúbaným lesom. Ako odmena sa ponúka výhľad do doliny, pri ktorom vám hneď napadne veršovačka z vlastivedy – kde Prešov s Torysou spali, keď Košice kotline meno dali. Ehm… a zobudili sa vôbec?
Ech, rýpol som si ako… Záborský. Náš národný vyrývač a búrač mýtov z 19. storočia (ale klasik, a to ma ospravedlňuje).
Pamätník slávneho povstania je však mladší. A aj keď je tomu ťažké uveriť, v časoch, keď povstania a revolúcie boli najviac in (najmä tá októbrová, ktorá bola vlastne v novembri), už nejaký ten čas stál. Postavili ho totiž už v roku 1938 podľa projektu slovenského sochára Jozefa Pospíšila. Dominuje mu bronzová socha víťazne kráčajúceho muža s ratolesťou. Je nedostupne umiestnená na dvadsať metrov vysokom pylóne (vieme prečo). Základ pieskovcového monumentu tvoria postavy siedmich povstalcov, všetko v nadživotnej veľkosti.
Spolu neohrozene vyjadrujú odhodlanie a vzdor nášho robotného ľudu, ktorý síce býva spravidla v práci pilný a čo do povahy holubičí, ale keď treba, dokáže si aj odpľuť, nahlas zahrešiť a… rázne buchnúť päsťou po stole i… v krčme. Pohľad na monument musí naplniť každú roduvernú hruď hrdosťou na našich predkov (alebo že by nie?).
Keď sa po dôstojnej chvíli prestaneme biť do pŕs, možno nám pohľad zaletí cez dolinu Torysy až na protiľahlý svah, kde sa na úpätí Slanských vrchov nachádza dnes už pomaly prešovské predmestie, obec Záborské (donedávna Haršag).
Ako správni slovenskí hipsteri vytiahneme z kapsy síce nie Ginsberga alebo Kerouaca, ale tematicky práve Jonáša Záborského s jeho poviedkou Hlovík medzi vzbúreným ľudom, ktorú mu uverejnili Národnie noviny v roku 1870 s podtitulom Udalosť skutočná. Druhé vydanie už dopovedalo aj to, že ide o Príspevok k histórii vzbúr roku 1831. Sme na správnom mieste, sadnime si na schody pod pamätníkom, cíťme sa ako štúrovci na Devíne a začnime nahlas čítať klasika.
Na začiatok ale uveďme zopár informácií z pomyselného prebalu. Adam Hlovík bol reálna osobnosť, evanjelický kňaz, pôsobiaci medzi pospolitým ľudom neďaleko Vranova nad Topľou. Na podnet Jána Kollára zbieral zemplínske a šarišské ľudové piesne do Národných spievaniek. Za zmienku stojí i to, že v otázke spisovného jazyka nebojoval len za biblickú češtinu, ale ako pravý srdcom východniar presadzoval dokonca spisovnú šarištinu. Pekne.
Záborského poviedka opisuje reálne udalosti zajatia a väznenia farára Hlovíka roľníckymi povstalcami, približuje revoltu hrdinských sedliakov a ich heroický boj proti pánom v čase epidémie cholery (keď dezinfekciu studní vo svojej primitívnosti považovali za snahu vrchnosti otráviť ich). Ešte lepšie.
Kto čítal Dejiny kráľovstva uhorského od počiatku do časov Žigmundových (vydané prvýkrát až v roku 2012!), ktoré vypravuje Jonáš Záborský, ten vie, že autor svojím osobitým štýlom rozprávania a neprispôsobivým pohľadom na vec musel privádzať už vtedajších poctivých strážcov politickej korektnosti do stavov nepríčetnosti. Ani v tejto poviedke nebol iný. Hľa, národný hriešnik!
Takže ešte raz a nahlas.
Obraz tábora, ba možno aj generálneho štábu povstalcov (… a viete, že Záborského buste v centre Prešova veniec nedáte):
V dedine všetko bolo spité. Tu výskali nevesty a dievky v šatkách pochytených v kaštieli; tam hulákali parobci s rozličnými panskými odznakmi; tam sa tackali opilí chlapi. Tu i tam bolo vidno ľudí, vláčiacich z kaštieľa v rozličných nádobách víno a lieh.
Ak si po týchto riadkoch poviete, že to je sabotáž našej bohatierskej histórie, čo potom po prečítaní nasledujúceho opisu (a prešovské divadlo s jeho menom budete obchádzať zdiaľky):
Až tu uzrel hrôzu spustošenia. Dvor bol pokrytý roztrieskaným náradím. Stály tam sudy vína a liehu s preborenými dnami a smrdutými kalužami okolo nich. Krv, chlpy vlasov boli potratené všade, miestami celé krvavé chodníky, kade vláčili trupy. Tieto, zmäsiarené a zohavené, ležali po stranách v krvi. Psi ich oňuchávali a oblizovali. Bola medzi nimi i mŕtvola ubitého žida. Mal kožu s lebky stiahnutú na spôsob čiapky. Mučitelia pokladali ho za mŕtveho. Ale práve teraz siahol si rukou ku krvavej hlave. (…) Pochytiac sekeru ovalil žida obuchom po hlave tak, že mozgy sa rozprskli.
Nedá sa inak, musíte zdvihnúť oči od knihy, musíte opäť uprieť zaslzený zrak na sochy našich hrdinských revolucionárov a opakovať si, že to nemôže byť pravda. Pevnejšie zovriete v pästi bejzbolovú palicu, ktorú so sebou nosíte namiesto valašky. Za Záborského poviedkou začínate šípiť hry a manipulácie. To nemôže byť pravda.
Premôžete sa, niekoľkokrát sa zhlboka nadýchnete, vysmrkáte si nos do vášho zeleného trička a dáte knihe ešte jednu šancu. Pokračujete len niekoľko riadkov nižšie (a v blízkych Župčanoch mu už nezapálite ani sviečku na hrobe):
Hlovík, vedený dnu, videl všade stopy vyliatej krvi, alebo vlečených trupov, tu i tam pohodené okyptené mŕtvoly. Najväčšia hrôza ho zahrnula, keď nazrel do priestrannej svetlice, kde bolo plno sklených zakrvavených črepov a dva nahé ženské trupy, jeden gazdinej Hirholcen, druhý jej dcéry Julče, dievčaťa mladého, pekného a dobrosrdečného, milého obzvlášť starému Suľovskému. Oba trupy boli hrozne okyptené, ale zvlášť Julčin. Nohy, ruky mala zmäsiarené, prsia vyrezané. Sklené črepy boli postriekané jej krvou. Neľudia vodili ju napred nahú, bosú po črepoch a tak potom dali sa vyrezávať prsia najväčšej svojej dobrodinke…
Tak ale toto tu už je kontrarevolúcia. Propaganda. A nepravda! Vzlykáte, to tak nemôže byť. Komu to potom staviame pamätníky?
Naša pohodlnosť a ľahostajnosť nás nevedie k rozpletaniu siete ideológie (v tomto prípade falošného nacionalizmu). A ako to už býva, pravda nebýva konformná. Veci nie sú také prosté ako zima Josefa Ladu, skutočnosť zvykne byť zložitejšia. Ako sa k nej však prepracovať?
V miestnej časti Prešova – Soľnej Bani – sa v areáli starého solivaru nachádza schátralá Kaplnka svätého Rochusa z roku 1832. Stojí na mieste niekdajšieho cholerového cintorína, kde boli pochované obete už spomínanej epidémie z predchádzajúceho leta. Išlo o vápnom vysypaný masový hrob, pohreby sa konali v noci, bez zvonov, kňaza i účasti smútiacich. Kaplnka je zasvätená patrónovi boja proti moru, vyjadruje vďaku veriacich za pomoc v časoch epidémie a predstavuje obdobu morových stĺpov, aké môžeme vidieť v niektorých našich mestách.
Zo Solivaru môžete hľadieť na Furču, a naopak. Jedna udalosť, dva rôzne pohľady. Surová vzbura na jednej strane a na druhej strane pokorné sklonenie hlavy pred tým, čo človeka presahuje.
Čo je však zaujímavé, vo veľkej hĺbke sa pod dnešnou solivarskou kaplnkou niekedy nachádzala iná kaplnka – soľná – ako súčasť rozsiahlej siete baní, ktoré v roku 1752 zatopila voda. Výzdoba a vybavenie malého baníckeho chrámu sa rozpustili, keďže všetko bolo zo soli…
Sme pozvaní zatiahnuť aj na hlbinu. Jonáš Záborský efektným literárnym spôsobom búra kamenný Pospíšilov pamätník, ktorý sa vyvyšuje nad okolie. Horizont však zostáva. Kaplnka spätá s tou istou udalosťou zasa pozýva hlboko pod povrch, kde sa dodnes nachádza množstvo soli. A soľ je ešte stále nad zlato.
A to je cesta, aj keď si vyžaduje čas a vôľu. Mať nadhľad z vrchu, no pritom neostať na povrchu, ale skutočne preniknúť na hlbinu.
Nevyrábame si príbehmi o našich povstaniach len mýty, aby sme sa zbavili našich národných komplexov? Zoberme si napríklad ktorúkoľvek z pražských defenestrácií. Ešte storočia po nich sme zohnutí až k zemi hrdlačili na panskom a zlosť utápali akurát tak v alkohole (aj taký J. M. Hurban musel vo svojej farnosti rozbíjať od domu k domu všetky poháriky.) Akokoľvek významný a veľký symbol je Bratislavská sviečková manifestácia z roku 1988, no nehovorí to veľa o nás, o našej národnej identite, keď sme sa zločinnému režimu postavili s ružencami v rukách a nechali sa polievať vodnými delami? Nijako nechcem znižovať hodnotu tohto veľkého historického gesta, no nemá to predsa len ďaleko od radikalizmu revolúcie, od rázneho povstania?
Nevysmial sa Záborský svojím Hlovíkom všetkým tým, ktorí fabrikujú národ, ktorý neexistuje? Prečo sme dve storočia neboli schopní vydať už spomínané Záborského Dejiny kráľovstva uhorského…, ktoré do veľkej miery problematizujú naše historické selanky o národe slovenskom? A ako sme na tom dnes – už sme vytriezveli z čierno-bielej mýtizácie vlastného príbehu?
Nie je prejavom našich komplexov aj strach z diskusie, keď k niektorým veciam máme skoro dogmatický prístup a pripúšťame len jediný správny názor? Znovu hovorím len o povstaní. A to pri plnom vedomí, že tu spolu ideme na veľmi tenký ľad (no, ani tie zimy už nie sú, čo bývali), dokonca až na trasovisko.
V súčasnosti, keď sa tak veľa hovorí o kritickom myslení (a nepripúšťa sa kritika), sa často stretávame s tým, že otváranie niektorých dogmaticky kodifikovaných tém je neprípustné. Niekedy sa nájde anarchista, ktorý si chce na tú-ktorú tému vytvoriť, s prepáčením, vlastný názor (sic!). Ani nevie ako, už je v expresnom norimberskom procese vyhlásený napríklad za fašistu (atď.) a v obecnom rozhlase mu už hrajú Nohavicovo „zhouba národa, špatný vzor, krycí jméno – nevermore“…
Odmietam extrémne pohľady, v prvom rade chce spochybňovať (večné) pravdy a vyrývať do ich (často pasívnych) nositeľov. Rozbiť to, čo je, aby vzniklo niečo nové, kvalitnejšie, aj keď možno menej jednoznačnejšie. Chce ukázať, že veci sú zložitejšie ako naše chcené skratky. Že spájať náš národ s povstaniami ide trochu proti nášmu duchu, proti našej DNA, ktorú si nesieme v sebe a je možno otázkou akejsi automýtizácie.
Nie sme národ povstalcov. To však nemusí byť (iba) negatívne konštatovanie. Nie sme Česi, ani Poliaci, ani iní s ich tradíciami povstaní a revolúcií, sme to my. Prijať pravdu o sebe je základ budovania skutočnej identity. Je to viac ako budovanie betónových základov pamätníkov toho či onoho povstania. Aj my máme čo ponúknuť svetu, treba sa však zbaviť sebaklamov a komplexov, prijať pravdu v celej jej zložitosti a komplexnosti.
Nie že by pravda neexistovala, lebo ona objektívne jestvuje, no dnes je pre nás akási tekutá a prelieva sa zo strany na stranu podľa toho, kto práve ulieva (triezvosť odsudzuje na samotu).
Egyptsko-americký literárny teoretik a spisovateľ Ihab Hassan vo svojej práci Pluralism in Postmodern Perspective (1986) uvádza niekoľko znakov postmoderny a medzi nimi aj to, že nástrojom na poňatie nášho pluralistického univerza by mala byť irónia. Nie ako skrytá agresia (lebo i také poznáme), ale ako humorné spochybňovanie vecí. To podčiarkuje aj americký filozof a literárny vedec Richard Rorty, ktorý takúto iróniu vníma ako účinný prostriedok boja proti rôznym formám totality – aj totality jediného správneho názoru. Netreba zdôrazňovať, že špeciálne miesto v tejto koncepcii zastáva sebairónia a schopnosť uťahovať si i zo samého seba a svojich „právd“.
Inak, ak chcete vidieť, ako vyzerá sebairónia (aj keď možno s nádychom zatrpknutosti), prečítajte si Predmluvu, ktorú nikto čítať nebude k Záborského Faustiáde, fantastickej hrdinskej básni. Potom hneď ľahšie uveríte, že takíto autori dokážu realitu podávať realisticky.
O dogmách sa nediskutuje, sú otázkou viery a faktom je, že zbožštiť si môžeme úplne všetko. Nie je ľahké vzdávať sa komfortu vlastnej viery, vymeniť jej istoty za vratké trasovisko hľadania – ale pravda za to stojí. Už len nájsť vôľu vykročiť na tú cestu – hore po schodoch a pritom do hĺbky.
„Trieda sa práve učila o akomsi povstaní, kde šlo o to, že nejakí sedliaci už nechceli byť sedliakmi, a pretože šľachta zvíťazila, prestali byť sedliakmi omnoho skôr a rýchlejšie, než si priali.“ (Terry Pratchett)
Publikované: 08/10/2020
Matúš Marcinčin (1985) je v prvom rade šťastný manžel a hrdý otec jedného syna a troch dcér. V Prešove vyštudoval učiteľstvo slovenského jazyka a literatúry v kombinácii s občianskou náukou, neskôr v Košiciach literárnu vedu. Je dedinským učiteľom.
