O Vande Rozenbergovej (1971) možno písať obligátne veci, ako napríklad to, že sa narodila v Bojniciach, vyštudovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave či to, že vydala kritikou (d)ocenené knihy Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), Moje more (2012) a Slobodu bažantom (2015), Muž z jamy a deti z lásky (2017) či Tri smrtky sa plavia (2018) a momentálne prichádza do kníhkupectiev jej ostatná kniha Spoločný nočný mier (aj keď úspech u kritiky zas až taký obligátny nie je). Ale o Vande sa dá napísať aj to, že je skvelou mamou dvoch skvelých synov, brutálnou dídžejkou, milovníčkou techna, talentovanou maliarkou, fanúšičkou sociálnych sietí a v neposlednom rade úprimným a spontánnym človekom, okolo ktorého je vždy rušno a s ktorým sa iní cítia neskutočne fajn. A to nie je len tak.
Vanda, predstav si, že…
by bol rok 2021 bez jedinej tebou napísanej vety. Ako by vyzeral?
Ak by bol bez jedinej napísanej vety, bolo by to len preto, že kráčam pešo z Dukly na Devín alebo z Vyšných Ružbachov na Štrbské pleso, alebo z neviemkadiaľ do Santiaga de Compostela. Iný dôvod na nepísanie nie je, okrem zlomených rúk. Ani s tým nepočítam.
Počkaj, ešte smútok, to by mohlo byť. Mňa nepoháňa tragika a dni, keď sa mi nedarí, naopak. Ak by som nenapísala ani vetu, mohol by to spôsobiť aj dlhotrvajúci žiaľ, sklamanie, barbarské nájazdy ťažkých myšlienok, ktoré si budem vedieť vybaviť aj neskôr, keď zas bude leto a vtedy o nich budem vedieť napísať. Ale v tej chvíli nie.
Ak by to mala byť hra, čo by si robila, keby si nesmela písať knihy, je to pravda, chodila by som na techno party. Noc, tanec, bpm. Počúvala by som hudbu, veľa hudby, tiež – bola by som v divadle so svojou permanentkou a so svojím mužom, no najviac by ma tešilo, keby som tútu hru na nepísanie hrala na lodi. Na mori. V oceáne.
by bol rok 2021 výlučne rokom nesúcim sa v duchu písania novej knihy. Čo by ti v ňom chýbalo?
To je zlá predstava. Chýbalo by mi povaľovanie sa v kaviarňach neznámych miest, nadávanie na kvalitu chodníkov na trase z Dukly na Devín, chýbali by mi nočné fotografovania sa na tých parties, hoci to vyzerá tak, že krásu si budeme musieť obchádzať a uchovávať viac ako doteraz. Pandémia krásu uspala, tú pohyblivú. Pulzujúce umenie, to znamená hudbu, divadlo, výstavy, besedy. O kráse sa nediskutuje, pretože je samozrejmá. Nevnímame zaoblenie stola, tón v rádiu, kvalitu papiera v knihe a do nej vpísané riadky, keramickú misku na vločky, ani koberec v obývačke. Pretože ich máme. Väčšine to stačí, ale mne tá zvyšná krása, tá, ktorú si teraz treba odoprieť, chýba. A to sú aj house parties. Ešteže sú knihy. Knihy sú realizáciou nekonečného množstva rôznych foriem krás, pretože ponúkajú predstavu.
by si tvoje postavy po dopísaní kníh žili svojím životom. Chcela by si vedieť, čo sa s nimi deje? Koho príbeh by ťa zaujímal najviac?
Moju pozornosť by si zaslúžil chlapec, Cabrera. Bez mamy, s nevyžiadaným výletom na krku. Cabrera bude mať v roku 2021 okolo sedemnásť rokov, je z knihy Muž z jamy a deti z lásky. Je mu jeho tričko ešte dobré? Ľúbi Valériu? Stretáva sa so starkou? Už chodí na strednú – kam? Bude herec? Alebo bagrista?
by si mala možnosť preložiť svoje knihy do akéhokoľvek svetového jazyka a distribuovať ich v konkrétnej krajine. V akej, o aký jazyk by išlo a prečo?
Samozrejme, v angličtine, dobre sa s tým ukazuje a skvelo to znie. Myslím si, že každý autor stojí o to, aby sa jeho knihy prekladali, bez ohľadu na jazyk či krajinu. Vážim si každý preklad každej vety a napríklad Tri smrtky sa plavia v češtine, preklad Lenka Brodecká, je geniálne. Čítala som to ako celkom novú knihu a nesmierne ma zaujala, nevedela som sa dočkať záveru. Bol veľkolepý! Mrazivý.
že stráviš na opustenom ostrove pol roka. Môžeš si so sebou vziať jednu knihu. Aká by to bola?
Učebnica španielčiny. Viem, že otázka mieni beletriu, Betónová záhrada. Je v tom niečo veľmi silné zo mňa.
sa môžeš stať na jeden deň postavou z knihy a zasiahnuť tak do príbehu. Ktorú postavu by si si vybrala a čo by si zmenila?
Chcela by som byť Remedios a som taká povrchná, že by som chcela byť Remedios preto, lebo sa volá Remedios a bola krásna. Že bola aj trošku zaostalá považujem za výsadu, nič by som na nej nemenila, bola by som nebesky krásna, nechápavá Remedios na nebesiach. Submisívna pokorná krása. Kto by to nechcel?
(Iste mnohí, iste mnohé)
oplývaš jednou magickou schopnosťou, podobne ako bytosti z rozprávok. Aká by to bola a prečo?
Popri neuveriteľnej naivite a sklonu prikrášľovať si pravdu, konečne nastáva chvíľa byť praktickou: chcela by som vlastniť mešec peňazí, z ktorého neubúda. Samozrejme, nie žiadne dukáty z Burzy starých vecí, ale normálne eurá.
A napokon… Aký máš vzťah k špecifickým druhom textov, akými sú napríklad kuchárske knihy či motivačná literatúra?
Mám takú jednu kuchársku knihu, volá sa Radostné umenie kuchárske (I. Sečanský a kolektív), sedemdesiate roky, krásne čítanie, opatrujem si ju ako oko v hlave a mám ju naštudovanú odpredu odzadu. Dokonca som znej čerpala pri písaní prednášky pre študentov strednej školy.
Za motivačné knihy považujem životopisy alebo literatúru faktu. Nič ma tak neženie vpred, ako vnímanie a spoznávanie osudov iných, ničím nápadné životy vyrozprávané chronologicky ma vedia rozvášniť – sú pre mňa ako olej do šijacieho stroja alebo na retiazku bicykla. Aj v naoko jednotvárnych dňoch, týždňoch a rokoch viem nájsť výbušný systém, ktorý ma baví. Ako ten môj Karl Ove azda je jasné, že Knausgard).
Ozajstné motivačné: páči sa mi Bruce Lipton a tá pani, ktorá bežala s vlkmi. Mimochodom, knihu Ženy, ktoré behali s vlkmi mám už tretiu, predchádzajúce dva kusy som podarovala uplakaným pocestným ženského pohlavia. Sú chvíle, keď sa nedá čakať do rána, tobôž nie na dotlač, ak ste Žena.
Existuje kniha po prečítaní ktorej ľutuješ, že sa ti dostala do rúk?
Nie. Ani tomu nerozumiem, ak ma kniha nebaví, nedočítam ju, ale ani sa na ňu nehnevám.
Existuje kniha, ktorá ťa zasiahla natoľko, že ju odporúčaš ďalej?
Tých je predsa veľa. Cudzinec. Veľký Gatsby. Druhé pohlavie. Vek rozumu. Pena dní. Na ceste. Spoločný nočný mier. Slobodu bažantom. Posledná láska baby Dune.
Chcela by som odporučiť aj všetky Ferrante, ale viete čo? Ja som ich nečítala. A vôbec neviem prečo. Akosi to prešlo popri mne, ani som ju len nedržala v rukách. A s týmto priznaním idem spať.
(S Vandou Rozenbergovou sa zhovárala Lenka Šafranová)
Publikované: 14/10/2020
