Knihy na dosah
  • Na pokračovanie
  • po čom siahnuť
    • recenzie
    • novinky
    • z poličky
    • na tému
  • literárna kaviareň
    • rozhovory
    • odborné články, eseje
    • NEpovinné čítanie
    • literárny život
  • autori uvádzajú
    • poézia
    • Próza, dráma
    • Komentáre a glosy
    • ukáž sa
  • komiks
Žiadny výsledok
Zobraziť všetky výsledky
  • Na pokračovanie
  • po čom siahnuť
    • recenzie
    • novinky
    • z poličky
    • na tému
  • literárna kaviareň
    • rozhovory
    • odborné články, eseje
    • NEpovinné čítanie
    • literárny život
  • autori uvádzajú
    • poézia
    • Próza, dráma
    • Komentáre a glosy
    • ukáž sa
  • komiks
Žiadny výsledok
Zobraziť všetky výsledky
Žiadny výsledok
Zobraziť všetky výsledky
Knihy na dosah

Elizabeth Harrower: V istých kruhoch

1. augusta 2021
v do pozornosti, novinky, po čom siahnuť
A A
Elizabeth Harrower: V istých kruhoch
Zdieľať na FacebookuZdieľať na TwitteriZdieľať na LinkedIn

Zoe Howardová má sedemnásť rokov, keď ju jej brat Russell zoznámi so Stephenom Quaylom.

Stephen je jedinečný, Zoe nikdy v živote nikoho podobného nestretla. Je zvláštny a prchký ako postava z ruského románu. Jeho sestra Anna je, naopak, plachá a uvážlivá.

Zoe s Russellom a Stephen s Annou pochádzajú z rôznych spoločenských kruhov, ktorých tieňa sa celý život nezbavia. Ich príbeh sa odohráva v nádherných záhradách a vilách severne od prístavu v Sydney a je psychologickou drámou o rodine a láske, tyranii a slobode.

—

Elizabeth Harrower (1928 – 2020) je autorkou piatich románov a do literatúry sa zapísala ako jedna z najvýznamnejších povojnových austrálskych spisovateliek, hoci v 70. rokoch prestala publikovať. Román V istých kruhoch je jej posledným a vyšiel po viac ako štyridsiatich rokoch od svojho napísania.  

 

(Ukážka)

[…]

Anna si do denníka zapísala: Už týždeň bývam sama.

Akoby ju niekto krvácajúcu, nebezpečne zranenú, ale stále živú odvliekol z bojiska. Nemohla si pomôcť, pri pohľade na tie slová sa usmievala, tešila. Pripísala ďalšie, neuveriteľne zľahčovala.

Je to obrovská úľava. Všetko páchne prachom a neustále sa potkýnam o dieru v koberci. Ale som voľná. Spočiatku som cítila plynový sporák, ktorý je hneď pri posteli, no nechávam otvorené okno. Bývajú tu aj iní ľudia, avšak nestretávam ich. Počujem ich posúvať nábytok a púšťať vodu a viem, kedy varia.

Pani Howardová povedala strýkovi Charlesovi, že ide o veľmi váženú ubytovňu bez pochybných indivíduí. Kedysi tu bývala jedna jej známa. Podľa strýka Charlesa nemám srdce, keď som sa odsťahovala. Tvrdí, že by som do práce mohla každý deň dochádzať vlakom z Parramatty. To je jej nápad. Má len jej nápady.

Pani Howardová sa domnieva, že by som u Charlesa s Nicole mala zostať, aby som ich tešila svojou spoločnosťou. Vraví, že preháňam. Varovala ma, že mi bude oveľa horšie, keď budem chcieť vyžiť z platu obyčajnej zamestnankyne. Bohatému človeku, ktorý mal v živote šťastie, nič nevysvetlíte. Taký človek nič nevie. Rozpráva o sociálnych prípadoch a ľuďoch s problémami. Veľa o nich číta, ale v skutočnosti nič nevie. Pani Howardová sa ma pýtala, prečo som taká nevďačná. Snažila som sa jej vysvetliť, že ma denno­denne zahŕňali klamstvami a tvrdili mi, že je to pravda. Charlesov tichý hlas. Zdalo sa mi, že ma chcú zavraždiť.

Uznávam, môže to pôsobiť trochu dramaticky. Ale ktokoľvek príčetný by mi dal za pravdu. Pani Howardová sa na mňa zadívala a tvárila sa šokovane. „Ach, zlatko! Hotová detektívka!“ Uťahovala si zo mňa. A ja som sa cítila zle, pričom v skutočnosti chápem oveľa viac, ako sa zdá.

Anna obhrýzala koniec pera a povzdychla si, pretože vycítila existenciu akéhosi zákona, podľa ktorého boli takéto vyhlásenia smiešne. Ale aj tak ubezpečovala samu seba, že vie niečo, čo oni nie.

Howardovci nepredstierali, že čierna je biela ako Charles s Nicole. Vedeli, ako sa veci majú. Neustále jej o niečom prednášali, a keďže boli učitelia, Annu to vlastne ani neprekvapovalo. U nich doma si vypočula o mladosti, víne, vzdelaní, maľbe, liberálnej strane, labouristickej strane, antikoncepcii, prvej svetovej vojne, druhej svetovej vojne, tretej svetovej vojne, móde, novinách, spoločnosti, cestovaní, opere, divadle, hudbe, varení, sochárstve, galérii umenia, mestskom plánovaní, univerzitách, premávke, duševnej chorobe, aborigénoch, cudzích krajinách, reštauráciách, tancovaní a plachtení.

V skutočnosti si nevedela spomenúť na žiadnu konkrétnu tému, o ktorej by ju Zoeini rodičia nepoučili. No existovala, hoci si ju nedokázala vybaviť. A práve na tejto téme záhadne záležalo oveľa viac ako na všetkých ostatných dokopy.

Anna napísala:

Pani Howardová ma požiadala, aby som uviedla príklad, ale ja som potrebovala povedať všetko. Vysvetľovala som jej, že Nicole bola chorá, a preto musela mať vždy pravdu. Mali sme sa správať ako Polonius, meniť smer len preto, aby sme sa za každú cenu zhodli s Hamletom. A keďže sa Charles rozhodol, že Nicole musí mať pravdu, niekto sa nevyhnutne musel mýliť.

„Ste mladá a zdravá,“ vyhlásila pani Howardová. „Zvládnete to.“

„Nie deň čo deň,“ namietla som. „Obviní ma zo všetkého, čo jej práve preblysne hlavou. A Charles sa tvári, že jej verí, alebo jej naozaj verí, bez ohľadu na to, aké strašné veci tvrdí. Takže aj on je v podstate chorý.“

Pani Howardovú to dosť rozhnevalo. Vravela, aby som si veci nebrala osobne, keď ide o chorých ľudí, a že moje slová sú detinské či malicherné, či tak nejako.

Mlčala som. Ľudia sa zo zvedavosti pýtajú na nepríjemnosti a potom sú nimi šokovaní. Navyše, možno moje slová naozaj vyzneli detinsky. Možnože som neuviedla správny príklad. Bolo ich tak veľa.

To akoby sme chceli, aby tri zrnká piesku vystihli desaťkilometrovú pláž. Ale aj keby ich bolo viac, možno by pôsobili ako nič. Anna len vedela, že to, čo mali v úmysle, a to, čo zažívala, bolo rovnako silné ako život a smrť.

„Nikto nemá rád sebaľútosť, Anna,“ povedala pani Howardová.

„Nie každý má rovnaký dôvod ľutovať sa, pani Howardová. Niečo je skrátka smutné, aj keď sa to stane len vám. Ale plakať nad svojím osudom znamená, že o tom premýšľam, čo nikdy nerobím.“

Anna opäť prestala písať. Bolo ľahké povedať to. Ale už v tomto veku vynaložila viac energie na to, aby len prežila a držala sa samej seba uprostred tornáda, ako pani Howardová za svojich približne päťdesiat rokov života. Teraz sa ako človek, ktorého zázračne oslobodili z väzenia neznámi druhovia, zbavila mučivých klinov, škripca, tŕnia a košele s bodliakmi a cítila sa na smrť unavená. Mohla by spať veľmi dlho, prebudiť sa do iného života.

Pokračovala:

Potom domov prišla Zoe a pani Howardová zašla do vedľajšej miestnosti a vrátila sa so šľahačom na vajcia pre mňa. Je láskavá, ale má presné predstavy o tom, čo treba a čo sa patrí.

Bolo isté – Anna to cítila hlboko vo svojom vnútri –, že by sa jej nepáčilo, keby od nej Russell počul čo len náznak sťažnosti. Ale prísne vzaté sa pani Howardovej nesťažovala. Jednoducho pravdivo odpovedala na jej otázky. Neexistoval spôsob, ako pravdu prikrášliť. A navyše Russell pochopil, o čo ide, len z jediného pohľadu a rozhovorov na iné témy.

Písala:

Nikdy nezabudnem na jeden detail. Keď sme v jeden letný večer vošli s Russellom a Stephenom dovnútra, v práčovni sme našli Russellových rodičov, ktorí sa práve vrátili z práce, s pohárom whisky v jednej ruke a špinavým oblečením v druhej. Pani Perkinsová ochorela, a tak sa rozhodli bielizeň roztriediť a dať do práčky.

Rozprávali a smiali sa nad nejakou situáciou, ktorá ich cez deň postretla, bielizeň si skoro nevšímali. Po chvíli ju mali vyvešanú. Pripomínalo to skôr oslavu ako nutnú prácu. Netušila som, že aj drina sa dá robiť takto. Ľúbila som ich za to.

Ich láskavosť považovala za takmer nadprirodzenú. V jej spomienkach svetlo v práčovni dopadalo na hlavy Howardovcov ako z iného sveta.

Včera večer sa tu cestou domov zastavila Zoe. Izba sa jej zdala malá, ale útulná. Na budúci rok, len čo dokončí školu, odchádza do Paríža. Povedala som jej, že som si v práci prečítala noviny a dozvedela sa, že ju čaká skvelá budúcnosť. Zoe sa zasmiala. „Ako by to mohli vedieť?“ Už predtým mi spomínala, že má dve príležitosti. Jednu u francúzskeho fotografa a ďalšiu u filmára so sídlom v Paríži. Videli jej zábery alebo sa o jej práci proste nejako dopočuli. Mala byť asistentka. Jeden z nich bol slávny. Stále však nerozumiem, ako sa o sebe vôbec dozvedeli. Paríž je tak ďaleko a o tú prácu musí mať záujem množstvo ľudí. Zoe vyhlásila, že sa o nich dopočula cez priateľov. „Zjavne sú všetci vaši rodinní priatelia.“

Keď som to pred rokmi Zoe povedala, zdalo sa, že ju to zarazilo. „Ale to platí aj pre vás,“ vyhlásila. „Všetci sa poznáme. Svet je naozaj malý.“

„Nie, nie je. Väčšina z nás nikoho nepozná.“

Anna si stále pamätá, ako si vymieňali zarazené pohľady.

Stephen mi neustále opakuje: „Tie ženy, Zoe a jej matka, sú príšerne sebaisté. Drž sa od nich ďalej. Sú schopné ťa zadupať. Nie si taká silná. Nemysli si, že sú ako Russell, len preto, že sú jeho príbuzné.“

Anna si melancholicky prezerala stránku, spomínala si na výčitky, ktorými brata zahrnula. Kruté slová o priateľkách sa jej dotkli. Rozhorčene sa naňho rozkričala a potom s ním dôsledne bojovala ako nejaká duelistka v hollywoodskom filme v lepenkových kulisách.

„Zoeina matka je staršia a, prirodzene, je sebavedomá, pretože o biológii vie viac ako ktokoľvek iný. Poučuje nás, to áno, ale mne sa to páči. Moji rovesníci ma nudia. Nič nevedia. A ona je zvyknutá na tvarovanie študentov. Nie som veľmi tvárna. Ale Zoe, Zoe je skrátka šťastná.“

„Naozaj?“ opýtal sa s náhlym podráždeným záujmom. „Prečo by mala byť šťastná?“

Anna stratila reč, zvažovala jeho argumenty. „Prečo?“ zopakovala zarazene. „Rada pozorujem šťastných ľudí. Howardovci sú prví šťastní ľudia, ktorých som stretla. Sú úžasní.“ Ako by mu to mohla jasne vysvetliť? Prečo to tak tiež necíti?

„Si veľkorysá,“ poznamenal jej brat.

„Nie,“ namietla zúfalo. „Oni sú veľkorysí. Sú ku mne dobrí.“

„Vďačná a obdivujúca! Presne takú ťa chcú!“ vykríkol zatrpknuto v hneve.

„Vôbec nie! Vôbec! Mýliš sa!“

„Nevidíš, ako si im pomohla? Ako by vedeli, že majú šťastie, keby nemali niekoho ako ty na poučovanie? Ľudia ako ty im poskytujú nevyhnutný kontrast.“

„Nie som ľudia!“ kričala rozhorčená. „A zďaleka nie som pokorná. Práve naopak. Nemyslím si, že sú lepší než ja.“ Vrhla naň­ho pohľad naplnený zúrivou hrdosťou a sebaúctou a potom veľmi pomaly vyhláskovala: „A­‑le­‑vá­‑žim­‑si­‑ich.“

„Dobre, o čom sa potom hádame? Môžem si prestať robiť starosti.“

„Prosím ťa o to.“ Po chvíli sa ho úplne iným tónom spýtala: „Robíš si starosti?“

„Nie toľko, ako by som mal,“ priznal mierne zahanbený.

„Nevedela som to.“

„Koľko toho nevieš.“

„No napriek tomu stále premýšľam!“

Jeden z neviditeľných nájomníkov si vyprážal mastnú slaninu. Annu striaslo a zadržala dych, bol to užitočný trik, ktorému sa naučila.

Zadívala sa na posledné napísané slová: Nemysli si, že sú ako Russell, len preto, že sú jeho príbuzné, rýchlo dopísala rituálnu formulku: Nie je to celá pravda.

* * *

Anna sedela za stolom otočená k oknu. Cez záclony videla na druhej strane ulice ako v zrkadle zničené poschodové a dvojposchodové budovy rovnaké ako tá, v ktorej sedela. Kedysi boli veľkolepé, no dnes bola ich výhodou jedine poloha. Z predných miestností budovy, nachádzajúcich sa za Anniným chrbtom, bol výhľad na prístav.

Obchodný zástupca Jim, ženatý muž pracujúci v rovnakej kancelárii, jej každý deň nosil včerajšie noviny a dnes si v nich prečítala, že prístav v Sydney je najkrajší na svete. Niektorí odborníci hovorili o gréckom svetle, iní sa domnievali, že celá krajina skôr pripomína Španielsko, a ďalší zas tvrdili, že Sydney je Parížom Pacifiku. Prístav v ničom nepripomínal suchú Parramattu. Šlo o najobdivovanejšiu časť Sydney, no Anne sa zdalo, že všade vládne nostalgická túžba po očarení, ale v skutočnosti sa tu nájde len málo očarujúcich výhľadov. Nevedela, čo tomu chýba.

Keď prichádzala loď z cudziny, torpédoborec alebo mal byť ohňostroj, na nábreží celé hodiny čakali davy, ktoré sa o lode či ohňostroje nikdy nezaujímali. Tieto len čiastočne úchvatné udalosti z mestského kalendára nikdy nesplnili očakávania, neboli dostatočne dojímavé ani vzrušujúce, no diváci si aspoň mohli povedať, že boli pri tom. Každá oficiálna pozvánka na zhromaždenie prilákala hordy. Na dôvode nezáležalo.

Avšak v niektoré dni, za ideálnej kombinácie oparu, mračien a svetla, mestské veže z prístavu vyzerali, akoby sa strácali v oblakoch. Nehmotne. Ako úchvatný prízrak. A obloha bola neopísateľná.

„Ako dieťa vás veľkosť kontinentu na mape napĺňa hrdosťou,“ hovoril pán Howard. „Priestor a sloboda pohybovať sa majú blahodarné vplyvy na mladú myseľ. No keď ste starší, cítite sa ukrátení, že nie ste v Európe. Tam sú vaše väzby na ľudský druh.“

Jeho poslucháčky Zoe a Anna sa na seba pozreli a chceli sa rozosmiať.

„To je snobské,“ vyhlásila jeho dcéra. „Len si spomeň, čo v Európe dopustili! Prečo tu potom zostávaš?“

„Pretože keď prežiješ detstvo, o akom som hovoril, si priekopníčka, či už to chceš, alebo nie. No historicky je nás tu tak poskromne, že by tu bolo len veľmi málo života, keby sme nebojovali.“

Zoe sa zasmiala. „A s čím bojuješ ty?“

„S čím asi? S rybárskym vybavením na zajtra!“

„Tak to áno. Chystáš sa ďaleko, nie? Je to veľká loď?“ S otvorenými očami ho pobozkala na líce.

Usmial sa. „Dosť veľká. A pokiaľ ide o Anniných smutných kolegov, snažia sa o to isté, či už vedome, alebo nevedome. O zlepšenie životnej náplne. A preto sa iní držia bokom.“

„Keby si tam nebola,“ povedala neskôr Zoe svojej mladej priateľke, „zvalil by to všetko na nedostatok sexu. V tvojej prítomnosti je strašne pompézny a didaktický.“

„Myslíš si, že má pravdu, keď hovorí o Európe?“

„V čom? Že je tam všetko lepšie?“ Sklonila sa a prsty si zaborila do mačacieho kožucha Marmelády, ktorá ju tľapkala bielou labkou. „Nie. A zaškrtil by kohokoľvek, kto by to tvrdil. Pre niektorých ľudí je tam tá jeho životná náplň lepšia ako tu pre rovnaký typ človeka. Závisí to od toho, aká si. Predovšetkým od toho, kto si a nie kde si. Od ľudí, ktorí ťa obklopujú. Moja matka tvrdí, že je to smutné. Neviem prečo.“

* * *

Anna si zapísala do denníka:

Dnes mi prišla pohľadnica od Russella. Počas dlhých prázdnin, ktoré majú na univerzite, chodieva často do Talianska. Spolu s priateľmi pracujú pre nejakú humanitárnu organizáciu a Lily sa v Londýne venuje svojej kariére.

Stephen má ironické poznámky k tomu, že mi Russell posiela pohľadnice a listy. Tvrdí, že sa vyžíva vo vlastnej láskavosti. Môj brat všetko znevažuje, hoci Russell je jeho najlepší priateľ. A to len preto, že sa bojí komukoľvek dôverovať.

Premýšľam, či naozaj považuje písanie za láskavosť. Premýšľam, či túžba potešiť niekoho môže byť pomýlená.

[…]

preklad Kamila Laudová

Zdroj: INAQUE

Značky: austrálska literatúraInaqueknižné tipynovinkypo čom siahnuť
ZdieľaťOdoslaťZdieľať
Predchádzajúci príspevok

Katarína Gecelovská: Človek záchranca?

Nasledujúci príspevok

Mária Modrovich: K vode II . – Najlepšia matka na svete

SúvisiacePríspevky

Patrícia Gabrišová: Poézia v mene uštvaných
do pozornosti

Patrícia Gabrišová: Poézia v mene uštvaných

16. januára 2026
Patrícia Vesel Ganoczyová: Ako lepšie porozumieť deťom
do pozornosti

Patrícia Vesel Ganoczyová: Ako lepšie porozumieť deťom

15. januára 2026
Niccolò Ammaniti: Intímny život
do pozornosti

Niccolò Ammaniti: Intímny život

15. januára 2026
Martin Konečný: Veľká vojna na dobových pohľadniciach
do pozornosti

Martin Konečný: Veľká vojna na dobových pohľadniciach

12. januára 2026
Marta Hlušíková: Trenčín – Európske hlavné mesto kultúry
autori uvádzajú

Marta Hlušíková: Trenčín – Európske hlavné mesto kultúry

7. januára 2026
Z poličky Christiny Mantis
po čom siahnuť

Z poličky Christiny Mantis

15. decembra 2025
Nasledujúci príspevok
Mária Modrovich: K vode II . – Najlepšia matka na svete

Mária Modrovich: K vode II . - Najlepšia matka na svete

Žiadny výsledok
Zobraziť všetky výsledky

Najnovšie články

  • Patrícia Gabrišová: Poézia v mene uštvaných
  • Patrícia Vesel Ganoczyová: Ako lepšie porozumieť deťom
  • Niccolò Ammaniti: Intímny život
  • Martin Konečný: Veľká vojna na dobových pohľadniciach
  • Radoslav Repický: PF 2026

Kategórie

  • aforizmy
  • autori uvádzajú
  • do pozornosti
  • esej
  • fejtóny
  • glosy
  • Komentáre a glosy
  • komiks
  • literárna kaviareň
  • literárny život
  • Na pokračovanie
  • na tému
  • NEpovinné čítanie
  • Nezaradené
  • novinky
  • odborné články, eseje
  • Odporúčané
  • po čom siahnuť
  • poézia
  • Próza, dráma
  • recenzie
  • rozhovory
  • ukáž sa
  • z poličky

Archív

  • január 2026
  • december 2025
  • november 2025
  • október 2025
  • september 2025
  • august 2025
  • júl 2025
  • jún 2025
  • máj 2025
  • apríl 2025
  • marec 2025
  • február 2025
  • január 2025
  • december 2024
  • november 2024
  • október 2024
  • september 2024
  • august 2024
  • júl 2024
  • jún 2024
  • máj 2024
  • apríl 2024
  • marec 2024
  • február 2024
  • január 2024
  • december 2023
  • november 2023
  • október 2023
  • september 2023
  • august 2023
  • júl 2023
  • jún 2023
  • máj 2023
  • apríl 2023
  • marec 2023
  • február 2023
  • január 2023
  • december 2022
  • november 2022
  • október 2022
  • september 2022
  • august 2022
  • júl 2022
  • jún 2022
  • máj 2022
  • apríl 2022
  • marec 2022
  • február 2022
  • január 2022
  • december 2021
  • november 2021
  • október 2021
  • september 2021
  • august 2021
  • júl 2021
  • jún 2021
  • máj 2021
  • apríl 2021
  • marec 2021
  • február 2021
  • január 2021
  • december 2020
  • november 2020
  • október 2020
  • september 2020
  • august 2020
  • júl 2020
  • jún 2020
  • máj 2020
  • apríl 2020
  • marec 2020
  • február 2020
  • január 2020
  • december 2019
  • november 2019
  • október 2019
  • september 2019
  • august 2019
  • júl 2019
  • jún 2019
  • máj 2019
  • apríl 2019
  • marec 2019
  • február 2019
  • január 2019
  • december 2018
  • november 2018
  • október 2018
  • september 2018
  • august 2018
  • júl 2018
  • jún 2018
  • máj 2018
  • apríl 2018
  • marec 2018
  • február 2018
  • január 2018
  • december 2017
  • november 2017
  • október 2017

Značky

americká literatúra Anasoft litera anglická literatúra autori uvádzajú do pozornosti Ema esej filozofia glosa hodnotenia Inaque johan kampaň Ukáž sa! knihy pre deti knižné tipy komiks literatúra pre deti literárna kaviareň literárne súťaže literárny život Medziriadky najlepšia desiatka na pokračovanie na tému NEpovinné čítanie novinky odborné články poézia po čom siahnuť próza recenzia recenzie rozhovor rozhovory slovenská literatúra slovenská poézia slovenská próza strip súčasná slovenská próza ticho ukáž sa Vianoce vianočný špeciál začínajúci autori z poličky

Autor projektu

Kontakt

Verejná knižnica Jána Bocatia
Hlavná 48, 042 61 Košice

Napíšte nám

  • sefredaktorka@knihynadosah.sk
  • redakcia@knihynadosah.sk
Nastavenia prístupnosti

Beží na OneTap

Ako dlho chceš skryť panel prístupnosti?
Dĺžka skrytia panela
Profily prístupnosti
Režim pre zrakovo postihnutých
Vylepšuje vizuálne prvky webu
Bezpečný profil proti záchvatom
Odstraňuje blikania a znižuje farby
Režim priateľský k ADHD
Sústredené prehliadanie bez rozptyľovania
Režim slepoty
Znižuje rozptyľovanie, zlepšuje sústredenie
Bezpečný režim proti epilepsii
Stmavuje farby a zastavuje blikanie
Moduly obsahu
Veľkosť ikony

Predvolené

Riadkovanie

Predvolené

Farebné moduly
Moduly orientácie
Žiadny výsledok
Zobraziť všetky výsledky
  • Na pokračovanie
  • po čom siahnuť
    • recenzie
    • novinky
    • z poličky
    • na tému
  • literárna kaviareň
    • rozhovory
    • odborné články, eseje
    • NEpovinné čítanie
    • literárny život
  • autori uvádzajú
    • poézia
    • Próza, dráma
    • Komentáre a glosy
    • ukáž sa
  • komiks