Klimatická kríza už nie je len témou odborných publikácií a článkov, ale ako mimoriadne závažný problém, ktorému čelí naša spoločnosť, preniká aj do diel beletristických. Nórska spisovateľka Maja Lunde vydala už tri diely svojej voľnej klimatickej tetralógie: Príbeh včiel, Modrá a najnovšie Kôň Przewalského. V prvom diele sa venuje dôležitosti včiel a možným následkom ich úhynu, v druhom zištnému zachádzaniu s prírodou a hrozbe ničivého sucha a v treťom znovuobjaveniu divokých koní Przewalského v 19. storočí, ich chovu v zoologických záhradách a snahe o navrátenie tohto ohrozeného druhu do mongolskej prírody.
Okrem troch dielov klimatickej série jej v slovenskom preklade vyšli aj dve knihy pre deti s čarovnými ilustráciami Lisy Aisato: Snehová sestra a Strážkyňa slnka.
Pre autorku je typická práca s viacerými dejovými líniami odohrávajúcimi sa v rôznych časových obdobiach. Podobne ako v Príbehu včiel, aj v Koňovi Przewalského sa striedajú tri príbehy: príbeh zástupcu riaditeľa petrohradskej zoologickej záhrady Michaila a jeho cesty do Mongolska v poslednej štvrtine 19. storočia, príbeh nemeckej veterinárky Karin, ktorá v 20. storočí zasvätila život záchrane koňa Przewalského, a dystopický príbeh z roku 2064 o majiteľke niekdajšieho zoologického parku Eve a jej dcére Ise. Tieto príbehy sú aj akýmsi zhrnutím novodobých dejín koňa Przewalského – potomka pravekých divokých koní, ktoré poznáme z jaskynných malieb. V 19. storočí bol tento druh koňa, ktorého existencia sa za dlhé storočia stala legendou, znovuobjavený na mongolských stepiach ruským geografom Nikolajom Michajlovičom Prževalskim. Nasledoval lov a prevoz zvierat do európskych zoologických záhrad a koncom 60. rokov 20. storočia bol kôň Przewalského v dôsledku prenasledovania človekom vo voľnej prírode vyhubený. Ku koncu 20. storočia začali snahy o navrátenie divokých koní do ich prirodzeného prostredia a v súčasnosti opäť žijú v Mongolsku.
Línia z 19. storočia zobrazuje osudy slobodného mládenca Michaila, ktorý žije so svojou ovdovenou matkou, odmieta sa oženiť a väčšinu času venuje práci v zoologickej záhrade. Objav koňa Przewalského na mongolských stepiach sa v jeho zabehanom, pokojnom živote nečakane stane prelomovou udalosťou. Predstava možnosti získať tohto vzácneho divokého koňa do petrohradskej zoo ho fascinuje natoľko, že sa s dobrodruhom Wilhelmom Wolffom vyberie na dlhú a namáhavú cestu do Mongolska. Medzi mužmi sa rozvinie hlboké priateľstvo a tento vzťah osvetlí Michailov nezáujem o ženy z inej strany. Maja Lunde tu citlivo spracúva tému homosexuality, ku ktorej sa v danom historickom období pristupovalo výrazne odlišne ako dnes.
Aj hrdinka druhej príbehovej línie zasväcuje svoj život práci, hoci v jej prípade je výstižnejšie hovoriť o poslaní. Karin venuje všetok svoj čas projektu navrátenia koňa Przewalského do mongolskej prírody. Zanedbáva pritom nielen svoj osobný život, ale aj syna Mathiasa, ktorý je už roky závislý na drogách a prišiel kvôli nim aj o možnosť vídať svoju malú dcérku. Mathias sa v snahe zmeniť svoj život, a možno aj zblížiť sa s matkou, vyberie spolu s Karin do Mongolska s prvou várkou koní. Okrem problematického navykania si koní na voľnú prírodu po dlhom živote druhu v zajatí, sa Lunde venuje aj retrospektívnym návratom do tráum Karininho detstva, vďaka ktorým môže čitateľ lepšie pochopiť jej posadnutosť záchranou koní a ktoré problematizujú odsúdenie Karin ako hroznej matky milujúcej zvieratá viac ako svojho syna.
Tému materstva vo vzťahu k túžbe zachrániť koňa Przewalského autorka spracúva aj v treťom príbehu. Rodina jeho protagonistky Evy už roky vlastní zoologický park, ktorý však postupne chátra a prichádza o zvieratá. V parku sa odráža situácia celého mestečka a krajiny zasiahnutej následkami klimatických zmien. Mestečko napokon opustia takmer všetci jeho obyvatelia, dúfajúc v lepší život ďalej na severe. Keď odíde aj Evina sestra Anna, na statku ostane len Eva s dospievajúcou dcérou Isou, dvoma koňmi Przewalského, niekoľkými kravami, kozami, sliepkami a hŕstkou ďalších zvierat z kedysi prosperujúceho zoologického parku. Osamelý život matky a dcéry, točiaci sa takmer výlučne okolo zabezpečovania potravy pre seba a zvieratá, zmení príchod Francúzky Louise, ktorú Eva nedokáže nechať premočenú od dažďa stopovať v opustenom mestečku a prichýli ju na statku. S Louise prichádzajú aj morálne otázky o pomoci druhým a o ľudskosti v dobe, keď sa človek v hraničných podmienkach takmer stáva zvieraťom. Vyvstáva ale aj otázka, či pri nedostatku sena prestať kŕmiť kravu, ktorá dáva mlieko alebo vzácne kone, z ktorých nie je priamy úžitok, ale ktoré môžu byť poslednými svojho druhu na celej planéte. Eva tiež stojí pred voľbou, či ostať s dcérou v relatívnom a dočasnom bezpečí statku, alebo všetko opustiť a vydať sa do neznáma: „Isa chcela, aby sme zo statku odišli a žili (…) na ceste. Aby sme opustili Heiane, a vydali sa na sever tak, ako sa na sever vydávali všetci ostatní, v snahe dostať sa do mestečiek, ktoré ešte existovali, v úpornej snahe vyhľadať ľudskú spoločnosť, kde sa stále žilo ako kedysi.“ (s. 12)
Striedaním dejových línií sa prirodzene zdôrazňuje absurdita ľudského počínania: človek najprv vyloví z voľnej prírody živočíšny druh, potom ho namnoží v zoologických záhradách a napokon ho slávnostne navráti do voľnej prírody, akoby ho pred časom z nej nebol vyrval on sám. Človek ničiteľ a človek záchranca. Ako nakoniec v menšom až desivo ilustruje nasledujúca pasáž: „Pamätám sa, že keď som bola malá, v jednom období ma strašne zaujímali pohreby a cintoríny. Stále som dúfala, že niektoré zviera umrie a my ho pochováme. Ale vždy keď nejaké zviera zomrelo, tak sme ho zjedli. Mama navrhla, že môžeme pochovať jeho kosti, ale to sa mi nezdalo až také zaujímavé. Raz som objavila mravenisko. Mravce sa na zemi hemžili, ich cestičky vytvárali pohyblivé vzorce. Vzala som kameň a pritlačila ho na jednu takú cestičku. Keď som kameň nadvihla, zopár mravcov sa ešte hýbalo. Pritlačila som ho na zem znovu. Mŕtvolky mravcov som pozbierala a vzala ich domov. Vystrihla som im z papiera truhlu a nakreslila na ňu ružový kríž. Vložila som mravce do truhly a hľadala som v záhrade miesto, kde ich pochovám. Práve vtedy prišla mama. Zbadala mravce a chcela vedieť, odkiaľ ich mám. A prečo sú mŕtve. Odpovedala som, že som ich zabila a vystrojím im pohreb. Nič horšie vraj v živote nepočula.“ (s. 81 – 82)
Niektoré veci sú nezvratné a dlhodobé ignorovanie klimatickej hrozby je jednou z nich. Román Maje Lunde nie je fiktívnou dystópiou, ale možným – a dokonca veľmi pravdepodobným – scenárom, ktorý nás ako ľudstvo o niekoľko desaťročí čaká. V predchádzajúcej knihe Modrá autorka zobrazila suchá zasahujúce na začiatku 40. rokov južnejšie položené krajiny, ako napríklad Francúzsko, a hromadné presúvanie sa ľudí na sever. V Koňovi Przewalského ukazuje katastrofickú situáciu o dve desaťročia neskôr práve v jednej z týchto severských krajín, kde dva kone Przewalského dostali mená podľa tenisiek: Nike a Puma. „Dala im ich Anna, tak ako všetkým našim zvieratám. Nazývala ich podľa vyhynutých predmetov, značiek oblečenia, elektroniky, hodiniek a áut.“ (s. 10)
Lunde sa aj tentoraz podarilo skĺbiť dôležitú celospoločenskú tému s vykreslením medziľudských vzťahov a osobných tragédií, a napísať vynikajúci román. Podarilo sa jej vyhnúť moralizovaniu a prílišnému „tlačeniu na pílu“ – rizikám ekologických a inak angažovaných tém – a tiež neupadnúť do faktografickosti, hoci napísaniu knihy predchádzal dôkladný výskum problematiky. V súčasnosti už autorka dokončuje štvrtý diel tetralógie, v ktorom sa venuje téme rastlinstva a epidémie. Na knihe začala pracovať ešte pred začiatkom pandémie, a keď covid udrel, mala pocit, ako keby sa ocitla vo svojom vlastnom románe.[1]
Maja Lunde
Kôň Przewalského
Preložila Ľubomíra Kuzmová
Slovart, 2021
[1] Zdroj informácie: https://www.dw.com/en/how-covid-influenced-author-maja-lundes-work/a-56662154
Katarína Gecelovská sa narodila v Košiciach a vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a estetiku. Niekoľko rokov pracovala ako učiteľka. V súčasnosti žije v Brne a pôsobí ako doktorandka na Masarykovej univerzite. Je členkou Spišského literárneho klubu.
