Už pri pohľade na obálku detskej knihy Evy Luky Pani Kurčaťová 1 upúta čudný a strašidelne pôsobiaci výzor hlavnej hrdinky. A hoci nás rozprávač príbehu presviedča, že pôsobí „nenápadne, milo a prívetivo“ (s. 11), ilustrácia (taktiež z dielne Evy Luky) a opis jej osoby tomu nenasvedčujú. Stačí spomenúť len „dlhé ušné laloky, ktoré jej viseli až po lakte“ (s. 11) či „drobné zvieratká“ ako jašterice, ratlíci, mačky či dokonca skunk (a jeho častý zápach), mihajúce sa neustále pri jej nohách a vo vlasoch. Rozprávač sa však aj ďalej javí ako nespoľahlivý (vzhľadom na konvenčné vnímanie krásy a s ňou súvisiacich prejavov), veď milým sa mu vidí aj zvolanie „Huš, potvory!“ (s. 12), ktorým hneď v úvode osloví pani Kurčaťová svojich zvieracích druhov. Zvláštne a primárne strašidelne pôsobí aj jej chalúpka. Má tvar vajca a na oválnej streche sa nachádzajú sivé šindle, z ktorých „niektoré už vypadali ako staré zuby“ (s. 11). Samozrejme, aj všetko ostatné v knihe korešponduje s takýmto vnímaním. Odpudivé scény sú v živote pani Kurčaťovej bežné a navyše aj veľmi užitočné:
„Ako je všeobecne známe, v bravčových ušiach sa ukrývajú mnohé nezvyčajné vlastnosti a schopnosti. Je to preto, lebo na prasacej hlave sa uši nachádzajú blízko prasacieho mozgu. A ten je schopný vyprodukovať milióny múdrych myšlienok za deň, z čoho väčšina sa usadí práve v ušiach. Keď sa tie potom varia v ovare, všetky úžasné myšlienky a ich vnútorná sila sa presúva rovno do neho. Preto pani Kurčaťová vo svojej kuchyni veľmi rada siahala po tomto fascinujúcom prostriedku. […] Keď prasacie ucho pláva v ovare, stáva sa samostatným živočíchom. Na jeho drobnom tele sa vytvoria oči, ústa, nos a najmä malé prasacie uši. […] Pri tejto vete pani Kurčaťovej zaskočila masť. Vzápätí sa rozkašľala tak hlasno, až ovar špliechal na všetky strany. Žiaľ, ucho vyletelo spolu s ovarom smerom k lesu – a viac ho nebolo.“ (s. 37).
Jej priatelia nie sú ani o kus obyčajnejší. Tak napríklad Halifanderovi rástli vlasy „ako sa im chcelo, kým mu nenarástli až po zem. […] Zakrývali mu tvár aj celé telo, čo Halifander považoval za veľmi praktické, pretože sa nemusel veľmi starať o svoje oblečenie.“ (s. 13). Matilda mala zas „výrazne krátke ruky, ktoré pripomínali kýptiky“, ale napriek tomu „pôsobila nežne, a najkrajšie na nej boli jej obrovské uši.“ (s. 19). Čitateľ tak rýchlo pochopí, že krása postáv spočíva práve v ich až programovej škaredosti. Veď aj najodpudivejšie vyzerajúca postava, pán Žabôtik („Kde-tu mal na tvári a rukách škvrnu tmavozelenej farby, čo pôsobilo, akoby mu ich pokrývala pleseň. Na plešivej hlave mu ovísalo niekoľko smutných vlasov.“, s. 15), vzbudzuje, napriek svojej vizáži, „sympatie, hoci sa mohli miešať aj s akýmsi dojatím.“ (s. 15). V podstate ide o jednoduchý a účinný spôsob, akým sa deťom ukazuje, že inakosť je v poriadku a krása je relatívna, resp. vždy závisí od uhla pohľadu. Umberto Eco cituje v Dejinách ošklivosti Voltaira, ktorý v tejto súvislosti pripomína: „Zeptejte se ropuchy, co znamená krása, opravdová krása, to kalon. Odpoví vám, že ji představuje samička jejího rodu se svýma krásnýma kulatýma očima, které vystupují z malé hlavy, se svým širokým a zploštěným hrdlem“ (In: Umberto, E.: Dějiny Ošklivosti, Praha: Argo, 2007, s. 10).
Ďalším dôležitým podtextom knihy je fakt, že vonkajšie rozhodne nemusí korešpondovať s vnútorným. Pani Kurčaťová, Halifander, Matilda a aj všetky ostatné postavy majú totiž dobré srdce, veď ani na chvíľu nezaváhajú riskovať, hoc i svoje životy, pre záchranu priateľa. Ak teda pristúpime na takúto subverziu tradične „krásneho“, začneme sa v spoločnosti pani Kurčaťovej cítiť rovnako príjemne a „normálne“ ako všetky postavy, „lebo pani Kurčaťová mala rada ľudí tak, ako boli.“ (s. 15).
V recenziách bol knihe vyčítaný rozsah (pozri napr. Fraktál 2019/2 alebo Knižná revue 2018/12). Na jednej strane nemožno nesúhlasiť, kniha je skutočne rozsiahla (420 strán) a na mnohých miestach sa z pohľadu „príbehu“ zdajú niektoré epizódy zbytočné, ale napriek tomu nevnímam jej kvantitu ako negatívum. Naopak, považujem to za základnú charakteristiku „kurčacieho“ rozprávania. Poetika, ktorú Eva Luka knihou nastolila, je totiž práve poetikou „času“. Zjednodušene povedané, čas knihy plynie odlišne, ako ten náš. Podarilo sa jej totiž vytvoriť pocit akéhosi „naťahovania“ (ide o veľmi efektívnu prácu s fabulárnym časom). Okrem hlavného príbehu sa v texte nachádza množstvo mikropríbehov a digresií (opisy rôznych reštauračných zariadení, oslava starého veveričiaka, obryne a ich záľuby a mnohé ďalšie), ktoré by sme mohli čítať aj samostatne. A hoci vždy neprinášajú nevyhnuté spojenie s príbehom (dej nijako neposúvajú), svojou atmosférou sú dôležitou súčasťou knihy. Autorka si aj nimi čitateľa postupne vychováva. Ak knihu ešte neodložil, určite začne takémuto „ničnerobeniu“ holdovať. Teší sa na chvíle, keď si naši hrdinovia vychutnajú spoločné rozhovory a s nimi napríklad kapustovú kávu pani Kurčaťovej či tradičné glgúty v Ulišiakovom hostinci. Rozjímanie a hodovanie je tu totiž povýšené na dôležitú stratégiu života. Postavy si za každých okolností nájdu čas posedieť, porozprávať sa a dobre sa najesť, hoci aj vtedy, keď im, ako sa hovorí, horí za pätami:
„Po tejto akcii sa všetci cítili dosť vyčerpaní. Pani Kurčaťová im hneď po príchode do domčeka navarila Kôpornice, ale počas odstraňovania blata im vytrávilo. Preto prirodzene očakávali, že sa v komore opäť nájde pre ich pátraciu skupinu niečo dobré. ,Viete čo, priatelia?‘ povedala však pani Kurčaťová. ,Poďme do hostinca. Tam z nás spadne prežité napätie a možno sa nám podarí zamiesť stopy.‘ Významne sa na ostatných pozrela. ,Zároveň si tam môžeme niečo zajesť.‘” (s. 75).
Tvorí sa tak pocit akejsi fatálnosti a z nej plynúceho bezpečia. Všetko sa deje, ako má, na nič nie je neskoro. V zdanlivom neporiadku existuje presný poriadok. Navyše, zo sveta, ktorý sa tu opisuje, nemožno „uberať“. Ak ho máme úplne pochopiť, ak máme pristúpiť na takéto „videnie“, skrátka ním musíme nasiaknuť, čo však nevylučuje i presýtenie. Čitateľ začína myslieť ako postavy, chápe ich a zúčastňuje sa na ich posedeniach, objavoch a pátraní vo veci pána Žabôtika. Základnou dejovou linkou je hľadanie tohto priateľa. Ten nečakane zmizne, ale predtým stihne ešte vysloviť časť posolstva: „ten kto sa narodí z le…“ (s. 32). Vzhľadom na povahu a bytie pána Žabôtika uvažujeme v lúštení tejto záhady v zmysle akéhosi „zlého“ (nesprávneho, chybného, smutného?) narodenia. O to zaujímavejšie (a pritom detsky hravé) je rozuzlenie pointy, t. j. dopovedanie vety.
K nenápadným, ale nemenej zaujímavým detailom knihy patria aj inak zložito (najmä pre detského recipienta) definovateľné záležitosti, akými sú napr. smrť, ale aj netradičné vzťahy hrdinov (napríklad Halifandera a Klepotíny, v ktorom sa, okrem iného, opäť prízvukuje dôležitosť „rozprávania sa“: „Klepotína bola Halifanderova najlepšia priateľka. Navštevovala ho často. Niekedy mu navarila, a niekedy nie. Občas sa postarala o večne neupratanú Halifanderovu domácnosť, ale väčšinu času spolu trávili v rýmovaných rozhovoroch. Táto činnosť ich bavila natoľko, že sa okrem nej nestíhali venovať takmer ničomu inému.“, s. 38). Smrť je tu personifikovaná do postavy Pôtika Smrtiboja zobrazovaného ako osamelého, ošumelého pocestného s klobúkom. Okrem strachu však vzbudzuje záujem a zvedavosť či dokonca obdiv: „,Páni,‘ vydýchol Halifander, napoly v hrôze, napoly nadšený. Musel uznať, že smutný pocestný bol mimoriadne fascinujúci.“ (s. 198). (Niekomu môže evokovať obľúbenú postavu Smrťáka Terryho Prachetta). Jeho prácou je akési „privolávanie“ smrti, čo však vôbec nie je ľahké a často ani veselé:
„,Občas mi je tak akosi otupno pri srdci. Hlavne vtedy, keď sa ma ľudia boja, pri mojom hlase vybiehajú z domu a hádžu do mňa kamene. Alebo naopak, babušia sa do postelí a upchávajú dvere i okná, aby môj hlas nepočuli…‘ ,To musí byť smutné,‘ poľutovala ho Matilda. Mala chuť chytiť Pôtika za ruku a trochu ho potešiť.“ (s. 200).
V tejto súvislosti sa zaujímavé kontexty naskytnú aj dospelým čitateľom, ktorí poznajú básne Evy Luky. Poetika, resp. svet, ktorý zobrazujú, si je so svetom pani Kurčaťovej veľmi podobný, je akoby jeho dospelým pendantom (spoločné sú napríklad i motívy z vodného sveta a záľuba v jašteričích tvoroch, plazoch a pod. a vôbec prestupovanie sa ľudského a zvieracieho). Dokonca tu nachádzame priame odkazy, napr. v podobe epizódy o Fredkovi a dvoch mačiatkach Vinckovi a Agátke, o ktorých sa dozvedáme, že sú po smrti. Autorkina zbierka Diabloň (2005) je venovaná Agátke a obsahuje aj rovnomennú báseň, v ktorej sa lyrická hrdinka vyrovnáva so smrťou dieťaťa. Tematicky na ňu nadväzuje báseň Vincent zo zbierky Havranjel (2011): „Vincko, chlapček v čiernych rukavičkách, odišiel si mi / za Agátkou. Na rozdiel od nej, ktorá umierala dlho, / tebe srdce puklo náhle – nad svojím (mojím) / malým životom. Pozerala som sa / na tvoje bezvládne telo; spinkal si čudným, nehybným / spánkom, akoby sa ťa to netýkalo. / Týkalo sa to mňa – hľadiacu na teba / s očami otvorenými dokorán nemým úžasom: / táto drobnučká strunka, visiaca / medzi životom a smrťou;“ (In: Luka, E.: Havranjel, Trnava: Edition Ryba, 2011, s. 75). V príbehu pani Kurčaťovej je situácia menej bolestivá, a to vzhľadom na spomínanú postavu Pôtika a tiež ukážky šťastných, už „vyvolaných“ zvierat či ľudí (Fredka, Vincka s Agátkou a iných), spokojne čakajúcich na svojich blízkych.
K básnickému textu odkazujú aj rámcujúce časti (úvod a záver) jednotlivých kapitoliek. Každá zo 114 kapitol a 13 kapitol dodatku sa totiž začína dvojverším a končí krátkou (dve strofy) básňou/piesňou. Uvádzacie verše sú vyčlenené aj iným typom písma. Ich funkciou je sprehľadnenie a príprava na dianie. Temporálnosť prozaického textu funkčne narúša aj záverečná veršovaná reflexia, ktorá je rekapituláciou odohraného. Navyše, pôsobí ako poetický katalyzátor, vypovedané zľahčí a nechá nás vydýchnuť či pouvažovať. Napokon si uvedomíme, že cieľom knihy nie je ani tak príbeh ako taký či jeho rozuzlenie, ale práve samotný proces písania, a najmä radosť z vymýšľania, ktorá by mala prejsť aj na čitateľa. Nepredvídateľnosť je totiž oslobodzujúca. Hoci nevieme, čo sa stane a môžeme sa o hrdinov strachovať, postava pani Kurčaťovej situáciu vždy zmierni, je v nej nakumulovaný pokoj a istota, že všetko bude práve tak, ako má byť, nech už to znamená čokoľvek:
„,Pani Kurčaťová, urobme niečo!‘ Klepotína vyskočila a tvárila sa vystrašene. Pani Kurčaťová nelenila a vbehla do domu. […] V dome sa zotmelo a pani Kurčaťová neprestávala opakovať zaklínadlá. Chvíľu zneli ako tamtamy, chvíľu ako basa a občas zaplakali ako staré husle. Trvalo to veľmi dlho. Klepotína nehybne stála a s úžasom pozorovala, že oheň poslúcha pani Kurčaťovú na slovo. […] V tej chvíli začula zvonka zvláštnu hudbu. Bolo to, akoby na zem zostúpili anjeli a spustili svoj chór, ale keď sa Klepotína priblížila k oknu, uvidela, že to spievajú tulene. Nevedno, kde sa vzali práve pri domčeku pani Kurčaťovej, pretože nablízku nebolo more a ani klíma nebola na ich život vhodná. Napriek tomu Klepotína videla, ako celé skupiny tmavých tuleňov prichádzajú k vajcovitému domčeku a spievajú nadpozemské piesne. […] Tento výjav bol taký neuveriteľný, že sa Klepotíne zdalo, akoby sedela na vrchu neznámej hory a život bol už za ňou. Necítila pritom však nijaký smútok, pretože tulení spev bolo to najkrajšie, čo od svojho narodenia začula. Mala pocit, že ak smrť znie takto, svet je v úplnom poriadku. Očarená sa pozerala na pani Kurčaťovú.“ (s. 91).
Ako čitateľku ma najviac fascinuje samotný svet, ktorý autorka vytvorila. Ten je akoby okolo nás, ale zároveň niekde úplne inde. Azda ho možno vnímať ako odkaz na detské vnímanie sveta, ktoré funguje popri tom našom a nepriamo ho ovplyvňuje, dokonca mu pomáha (má svojho dobrého vládcu, leguána z Galapágov). Kniha sa takto nepriamo napája na známe literárne, ale i filmové koncepty (Kroniky Narnie, Nekonečný príbeh) či súčasné seriálové hity (Stranger things), kde dominujú práve paralelné svety, ktoré dokáže vidieť a zažiť len ten, kto uverí. Ostatní jedinci môžu pokojne prechádzať okolo a škaredú pani Kurčaťovú si ani nevšimnúť…
Eva Luka
Pani Kurčaťová 1.
Levoča: Modrý Peter, 2018
Eva Urbanová (1986) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici a v rovnakom odbore získala aj doktorát. Svoju literárno-kritickú pozornosť upriamuje na súčasnú poéziu. Recenzie uverejňovala v časopise Romboid, aktuálne predovšetkým v časopisoch Vertigo, Glosolália a Vlna. Pracuje ako kurátorka Literárneho a hudobného múzea v Banskej Bystrici.
