Folklór žije. Nepochybne. A predsa.
Tisíce Slovákov tancujú, spievajú a hrajú vo folklórnych súboroch a skupinách. Státisíce aspoň občas sledujú folklórne predstavenia v amfiteátroch či televízii. Milióny si v sprche spievajú staré piesne alebo sa k spevu pridajú okolo táboráka, púšťajú si modernizovaný rom-pop, vnárajú sa do digitálneho folklóru mémov, zariaďujú si svoje domy sami, a tým prispievajú k novodobému ľudovému dizajnu.
Ak folklór chápeme ako zdieľaný, kolektívny prejav nešpecializovaných ľudí, ktorí prepracujú a oživujú starší materiál, ide o zásadnú súčasť ľudského žitia, ktorá modernou dobou nemôže končiť. Ľudský druh nevie žiť bez toho, aby si z verejnej pokladnice nepožičiaval symboly a motívy. Požičaný tovar do tejto pokladnice stále opäť vkladá, niekedy zhodnotený s úrokmi, niekedy znehodnotený a opotrebovaný. A predsa len sa niečo v modernej dobe mení.
Človek je tvorom spoločenským (aristotelovský zoon politikon). Zároveň však vie byť aj celkom antisociálny. Slová nemajú význam, ak si ich nemôžeme s inými ľuďmi vymieňať, no zároveň nimi vieme zakazovať nepovolené demonštrácie, vyháňať spontánnych rečníkov z námestí, oddeľovať kamarátov na pracovisku, zavrieť ľudí do väzenia či ich dokonca umiestniť do samoväzby, aby so svojimi druhmi nehovorili.
Asi všetci chceme cítiť, že máme podiel na kultúrnej tvorbe okolo nás, že vzniká aspoň čiastočne z našej spoločnej tvorivosti. No zároveň vieme privatizovať kultúrne výtvory, aby boli majetkom len svojich údajných autorov alebo majiteľov, ktorí nám môžu predávať kusy kultúry v podobe výtlačkov kníh, lístkov do kina či na koncert, predplatného na streaming; kultúra, ktorú tvoríme koniec koncov spoločne, môže obiehať ako hociktorý iný tržný tovar, a vtedy ju prestávame vnímať ako folklór.
Návrat potlačeného folklóru
Spoločnosti teda môžu folklór potláčať, ale ľudskú potrebu pre zdieľaný kultúrny prejav potlačiť nedokážu. Potláčaný folklór sa preto vracia, niekedy vo vedomom procese obnovy, inokedy nepozorovane, v nečakanej podobe.
Prvý krok: moderné spoločnosti potláčajú folklór tým, že premieňajú sociálne štruktúry, ktoré boli so starším folklórom spojené. Menšie spoločenstvá sa fragmentarizjú; ľudia sa prestávajú učiť lokálnej estetike od svojich predkov, uprednostňujú skôr štandardizované formy od profesionálnych učiteľov. Prípadne rozvíjajú čisto osobné štýly; alebo sa neučia vôbec a len pasívne prijímajú umenie a príbehy vytvorené pre nich, no bez nich. Nikdy sa nedozvieme, koľko Odyseí sa už utopilo vo vlnách času, bez záchranných člnov – bez ľudí, ktorí si ich pamätajú a bez záznamov.
Druhý krok: moderné spoločnosti ši všímajú, že sa to deje a reagujú. Zhotovujú člny. Vypravujú sa do mora, aby zachytili posledných opustených utečencov z umierajúcich ľudových spoločenstiev – a počas procesu záchrany sa stáva, že vytvárajú aj nový folklór. Ľudia zaznamenávajúci umierajúce podoby folklóru skúmajú, ako sa folklór robieval, a robia ho znova, po svojom. Zakladajú spolky, učia tance a hudbu, šíria svoje obľúbené piesne, a tie sa eventuálne stanú folklórom nového typu, prejavom nie miestnych komunít, ale celých regiónov, národov či hnutí. Folklór v modernej dobe zomrel. A práve vtedy a vďaka tomu sa zrodil nový. Nastala dokonca doba – na Slovensku napríklad v 50. rokoch –, keď sa zdalo, že folklór je úplne všade.
Tretí krok: spoločnosť sa unavuje. Folklór už pre ňu nie je čímsi exotickým, zanikajúcim, stal sa normálnym, niekedy až gýčovite sa vnucujúcim. Rozčuľuje nás ako dotieravý príbuzný. Celý národ spieva tie isté piesne, špičkoví hudobníci ich interpretujú tým istým štýlom. Všímame si, že slúži novým a pochybným pánom, stáva sa symbolom konformity a zaostalosti. Tentokrát folklór nie je potlačený zmenou sociálnej štruktúry, ale odmietnutím jeho kultúrneho obsahu. Obľúbené piesne už nepripomínajú stratené spoločenstvá minulosti, ale zmenu, techniku nového zvuku, rozkoše a bolesti prchavých vzťahov mestského života, hnev a protest proti starému poriadku. Panuje predstava, že folklór už vôbec nepotrebujeme.
Štvrtý krok: folklór sa vracia; už však bez starostlivo vykopaných kanálov, ktorými by mohol prúdiť. Vsakuje do zeme a zrazu, v nečakanom mieste, vytryskne. Nikdy sme, samozrejme, neprestali medzi sebou zdieľať hodnoty a symboly, spievať spoločne známe piesne (hoci len pre seba so slúchadlami), zažívať spoločensky významné príbehy (hoci nie rozprávané našimi starými rodičmi, ale predstavené cez médiá a sociálne siete, YouTuberov a influencerov). Nevšímali sme si však, ktoré piesne a ktoré príbehy nadobúdali celospoločenský význam, ktoré postavy začínali byť pre nás dôležité, ako sa naše dejiny začali rozprávať nanovo. Ako sa novodobé folklórne postavy začali zhromažďovať – v nových mýtoch.
Mýty staré a nové
Mohlo by sa zdať, že mýty sú len pre ľudí žijúcich v minulosti, zatiaľ čo my žijeme v prítomnosti a vystačíme si bez skutkov starodávnych hrdinov. A že na mýty sa odvolávajú len naši ideologickí protivníci, ktorí si vymýšľajú slávnu minulosť, zatiaľ čo nám stačí čistá a tvrdá pravda. Každý príbeh súčasnosti je však poskladaný z útržkov príbehov minulých, a to platí aj pre príbehy, ktoré vnímame ako pravdivé. Keď sa príbehy stanú natoľko významnými, že sa stanú súčasťou väčšieho príbehu, začínajú tvoriť mýtus, teda aj príbehy, ktoré nazývame „dejinami“, sú mýtmi.
Dejiny sú špecifickým typom mýtu: sú mýtom spoločností, ktoré sa hrdia tým, že sa vyvíjajú v čase. Niektoré mýty uctievajú bohov z dávnej minulosti oddelenej od našej časovosti. Iné uctievajú smrteľných hrdinov, ktorí pôsobili na tej istej časovej osi ako my. Niektoré mýty zasa rozprávajú o prapôvode nadčasových princípov vesmíru, s ktorými ľudia zápasia dodnes – vystupujú v nich postavy ako Slnko a Zem, Láska a Smrť, ľudia sa riadia cyklami úrody a sucha. Rozprávajú o nich príbehy, postavy ktorých sú zodpovedné za priebeh roka a za peripetie ľudského osudu. Životné okolnosti ľudí sa potom riadia náhodnými obdobiami šťastia a katastrof.
Iné mýty rozprávajú o špecifickosti jednotlivých spoločnosti – odkážme napríklad na mýtus Ľudovíta Štúra, ktorý z Babylonu hornouhorských nárečí stvoril zjednotený jazyk a dal ho svojmu národu. Alebo na Andreja Hlinku, ktorý z prvotného chaosu etník, náboženstiev a politických vízií presadil myšlienku národa jednoduchého, katolíckeho a jednomyseľného. Či Alexandra Dubčeka, ktorý sa vznášal nad vodami neľudskosti, žiadal krajinu s ľudskou tvárou, ktorú mala, dokiaľ jej ju nová tragédia nevzala. Alebo na kohokoľvek, koho sa rozhodneme v príbehu vyzdvihnúť.
Mýty nie sú primárne o tom, čím sme v minulosti boli, ale o tom, na akú minulosť si budeme pamätať, aby sme sa stali tým, čím chceme. Podstatné je, z akých príbehov, či už pravdivých, alebo nepravdivých, chceme preberať symboly. Ktoré vzory nastavíme ako hodné napodobňovania, a naopak ktoré stelesňujú rozporuplnosť a odpor. Ktoré znaky z nášho každodenného či svetodejinného snaženia vyberieme, aby nám pomáhali riešiť tieto rozpory.
V časoch, keď sa folklór javí ako dôležitý, si pravdepodobnejšie uvedomíme význam tohto folklóru – mýtu. Vedome sa totiž venujeme rozprávaniu jedného či druhého mýtu. A v dobách, keď si hovoríme, že folklór nepotrebujeme, mýtické postavy sa okolo nás zakrádajú nepozorovane, ako prízraky.
Príbeh folklóru v dobe technického záznamu
Niektorí uvažujú o Štúrovi, Hlinkovi, Dubčekovi či Štefánikovi, Tisovi, Clementisovi. Ja uvažujem o čomsi nadľudskejšom: o folklóre samotnom. Príbeh folklóru je totiž príbehom o tom, čím a kým chceme byť. Je kolektívnym príbehom o spoločnosti. O tom, ako spoločnosť stratila svoju kolektívnosť a snaží sa ju, hoci v zmenenej podobe, získať späť.
Starý folklór nám pripomína nielen to, že sa jednotlivé folklórne diela strácajú, ale tiež, že sa strácame my ako kolektívna postava schopná folklór tvoriť.
Tento príbeh je však zároveň príbehom hľadania nových typov participácie. Nájdené však nebudú rovnaké ako tie, ktoré sme stratili. Folklór je totiž živý tvor a nezotrváva v nezmenenej podobe. Novodobý folklór nemá výhodu existencie v ucelených spoločenstvách, kde majú ľudia nacvičenú pamäť vďaka absencii záznamov a majú schopnosť sa sústrediť na miestnu kultúru, lebo inú k dispozícii dennodenne nemajú.
Novodobý folklór má však inú výhodu. Má technológiu záznamu, vďaka ktorej dokáže vstrebávať kultúru mnohých kolektívov vzdialených v priestore a v čase. Novodobý folklór dokáže vyberať prvky z celého sveta a spájať ich v nových podobách, hoci nie vždy úspešne. Nesmie sa odpojiť od zeme a stať sa bezživotnou faksimile alebo beztvarou zmäťou. Slovenský hiphop by nemal byť kópiou amerického, ale mal by nájsť svoju vlastnú podobu, tak ako ho má nájsť česká alebo japonská interpretácia slovenského folklóru. Nová tvorba by mala hľadať integritu tých foriem, ktoré sa vedľa seba vo svetovej imaginácii umiestnia. Má však potenciál: spleť novodobých folklórov môže predstaviť novú tvoriacu postavu: kolektív všetkých ľudí na svete. Tak môže byť ešte šviháckejším hrdinom než hociktorý iný.
