Gabriela Futová (1971) študovala žurnalistiku na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Od roku 2003 pracuje v Krajskej knižnici P. O. Hviezdoslava v Prešove ako metodička a projektová a marketingová manažérka. Z jej autorskej dielne vyšlo už vyše dvadsať kníh pre deti a mládež. S detským publikom sa pravidelne stretáva na besedách po celom Slovensku. Venuje sa aj prekladu. Je vydatá, má dve deti. Žije v Novej Polhore v okrese Košice.
Napísala si pre deti nemálo kníh, ale okrem písania sa s nimi stretávaš aj na besedách. Absolvuješ ich ročne pomerne dosť. Je to vklad do čitateľa alebo autorská inšpirácia pre teba? Neverím, že v tvojom prípade ide iba o marketing, reklamné podujatia a pod.
Za pozvania na besedy som veľmi vďačná. Besedy totiž vnímam tak, že stretnutia svojim čitateľom jednoducho dlhujem za to, že čítajú moje knihy. Chodenie po celom Slovensku vnímam ako svoju povinnosť voči čitateľom a som vďačná, že ma chcú stretnúť aj osobne. Besedy som nikdy nevnímala ako marketing, aj keď viem, že osobné stretnutia s autormi veľmi podporujú záujem o ich knihy, na mňa ako čitateľa to funguje rovnako. Ale prioritou určite nie je marketing. Skôr vďaka. Lebo veď to cestovanie je koniec-koncov dosť únavné, motám sa po cudzích hoteloch, rodina a zvieratá doma, tŕpnem, či nájdem všetko v takom stave, v akom som nechala, ale stojí to za to. Hlavne vtedy, keď ma tie moje čitateľské decká aj vyobjímajú.
Akí čitatelia sú dnešné deti? Máme rok 2020 a veľa sa hovorí o fenoméne sociálnych sietí a podobných internetových výdobytkoch. Dá sa to s knihami v detskom publiku ustáť? Asi hej, lebo predávaš, ale vnímaš za tých pár rokov nejaké výrazné zmeny? A vôbec – sú namieste obavy niektorých dospelých a vyhlásenia typu – dnešné deti málo čítajú, my sme kedysi čítali viac, s čítaním je to stále slabšie?
Ja toto neviem posúdiť. Fakt sa stretávam s deťmi, ktoré čítajú. To je tá moja bublina. Vidím však, že naozaj tam, kde v domácnosti knihy nemajú miesto, deti nečítajú. Ono to asi fakt funguje cez príklady. Ak čítajú rodičia, čítajú aj deti a tieto deti stíhajú aj záujmy, aj sociálne siete a všetky tie lákadlá okolo. Viac ma irituje, keď vidím na tabletoch a na mobiloch prilepené úplne malé deti. Ja viem, že venovať sa dieťaťu je náročné na čas aj na energiu. Ale dieťa je malé len istý čas a ten čas je strašne krátky. Dieťa raz-dva vyrastie a potom má človek čas aj na všeličo iné. A trochu mám obavy zo stále novších a novších aplikácií. Napríklad aplikácia, ktorá vám v múzeu, na ulici alebo kdekoľvek nahlas prečíta informáciu o danom mieste. To fakt? Pre nevidiacich beriem. Ale pre ľudí, ktorí vedia čítať, to znamená, že už čítať nebudú musieť ani to minimum. To ma dosť desí.
Deti sa nezvyknú tváriť, že ich niečo baví, ak to tak nie je. Stretla si sa na besedách s negatívnymi detskými odozvami? A vydiskutovali ste si to navzájom?
Jasné, že som sa stretla. Napríklad raz, po mojom predstavení a takom úvodnom monológu (ktorý si zvyčajne deti vyžiadajú), som sa detí opýtala, na čo sú zvedavé. A že sa môžu pýtať. Hneď prvá otázka zaznela: „Teta, kedy to tu skončí?“ Mrzelo ma, že to dieťa beseda nebaví, ale chápala som ho. Aj ma to pobavilo. Beriem to tak, že ani mňa nebaví sedieť na niektorých školeniach a seminároch. Ono, pravda je, že ak začnem rozprávať o našich zvieratách, preberú sa aj tí, ktorých nebaví počúvať. A ja sa aj opýtam, ak to detí nebaví, že čo by chceli robiť a nakoniec sa aj tak dostaneme k besedovaniu. Zažila som aj besedu, kde deti moje knihy a rozprávanie absolútne nezaujímalo. Tak som sa s jedným chalaniskom bavila o varení. Lebo iba on bol ochotný so mnou komunikovať. Ale pani učiteľka nám debatu zarazila.
Stáva sa, že sa na Slovensku skritizuje kniha alebo text, ktoré sú určené pre deti a mládež. Nasleduje petícia proti použitiu textu tak, aby sa k detskému čitateľovi nedostala. Dôvodom býva nevhodnosť témy, jazyka. Sama si sa s tým stretla. Aj ja som už bola svedkom takej reakcie vo vzťahu (nie tvojho) textu k vysokoškolským študentom. Neviem sa ubrániť pocitu, že kritici, ktorí v týchto prípadoch konajú, nepoznajú dostatočne ďalšiu tvorbu pre deti. V nej by totiž našli množstvo takých motívov, ktoré by im, podľa ich už deklarovaného pohľadu, prekážali. Vravím si, že je to aj dobre, lebo takto by si možno nárokovali cenzurovať ďalšie a ďalšie knihy. Nepoznám presné riešenie tejto situácie, snažím sa aj vnímať, že dospelí chcú deti chrániť, ale v každom prípade sa takto podľa mňa siaha na autorskú slobodu, na slobodu čitateľa, umenia… Cítim skrátka znepokojenie.
Ono je to v tom, že existujú ľudia, ktorí majú potrebu vnucovať iným svoj názor. Ja sa držím hesla: koľko ľudí, toľko chutí a tým pádom si veľmi uvedomujem, že nie každému môžu byť moje texty pochuti. Celkom nedávno mi prišiel slušný, ale pobúrený mail ohľadom knižky Nejdem a basta!. Rodičia prváka alebo prváčky mi nahnevane písali, že idú zistiť, kto dal kúpiť túto knihu do školy, že ich dieťa je na tú knižku primalé a že kniha je pre ich dieťa kvôli výrazom nevhodná. Odpísala som im, že ma mrzí, že im kniha nesedí, že máme zrejme rozdielne nastavenia a že im prajem, aby našli pre svoje dieťa také knihy, ktoré ho potešia a ktoré mu budú maximálne vyhovovať. Jasné, že som si rodinku začala hneď predstavovať: možno sú to ľudia s extrémnou citlivosťou a jemnosťou a pravda je, že takým sa moje knihy nemusia páčiť. Osobne som vyrastala aj vychovávala svoje deti dosť realisticky, citlivo, ale s drsným humorom, niekedy cynicky, niekedy s nadhľadom. V mojich knihách sa nájde rozčúlená mama alebo tato, papuľujúci súrodenci, taká no… realita. A úprimne, tá realita sa dospelým nie vždy páči.
Osobne vnímam kritiku ako subjektívny názor. To akceptujem. Ale neakceptujem snahu jedným subjektívnym názorom znevážiť a zničiť niečo, na čo existuje množstvo iných a aj pozitívnych názorov. Sme jednoducho rôzni, nikdy nedosiahneme, aby sa všetko páčilo úplne všetkým. A je to tak v poriadku.
Tvoja kniha Bezvláska ma veľmi zasiahla. Keď preletelo Slovenskom, že si vážne ochorela, sama si svoje fotografie bez vlasov zverejnila. Potom prišla rozprávka o princeznej, ktorej trápenie preto, že nemá vlasy, nekončí happyendom v podobe nových dlhých vlasov, ale sebaprijatím a nemalú úlohu pritom zohráva aj prijatie okolia. Bola to výzva napísať takú knihu, terapia alebo prirodzené vyústenie skúsenosti?
Skôr prirodzené vyústenie skúsenosti. Mňa totiž strata vlasov vôbec netrápila. Naopak, bola som strašne zvedavá, ako budem vyzerať. A riešila som, ako si tú holú hlavu skrášliť. Ja som holohlavá dokonca absolvovala aj maškarný Silvester. Prezliekla som sa za tradičnú kubánsku ženu, ony nosia neuveriteľné turbany, vyzerajú prekrásne. A aj ja som sa tak cítila. Zároveň som si však uvedomila, že zo žien asi máloktorá berie stratu vlasov s takým nadhľadom. A vedela som, že stratu vlasov veľmi ťažko nesú mladé dievčatá a tínedžerky. A ďalšia vec: ísť holohlavá na ulicu som sa neodvážila. Lebo by na mňa ľudia doslova čumeli. A pritom by videli len holohlavú ženu. Aj tak čumeli, pre tie moje turbany. Lebo to je tu nezvyk. Necítila som sa však bohvieako príjemne. U nás na dedine som sa ale raz nečakane ocitla v krčme na oslave a mala som čiapku a bolo mi strašne horúco. A baby v partii mi vravia, veď si ju daj dole. Tak som dala. A cítila som sa skvelo, aj keď som na hlave nemala ani vlások. Tak som si povedala, že by taká rozprávka mohla pomôcť. Aj zverejnenie fotky. Pokiaľ viem, rozprávka v pár prípadoch pomohla, takže som šťastná. Lebo ľudská krása sa skrýva inde, nie vo výzore.
Ako je to teda s autobiografickou motiváciou v tvojich knihách?
V každej jednej je niečo autobiografické. Niekde viac, niekde menej. Záleží, aký moment sa mi zrazu zjaví v hlave a ako ho tá moja hlava potom ďalej spracuje.
Dostávaš reakcie na svoje knižky od detí, vydavateľstiev, učiteľov, rodičov, kníhkupcov, literárnych kritikov… Iste by vedeli vymenovať znaky tvojej tvorby, niečo, podľa čoho rozoznávajú tvoj rukopis a aj dôvody, prečo po tvojich knihách siahajú. Povedz však ty sama, s čím najradšej v textoch pracuješ a čo považuješ za svoju najsilnejšiu stránku pri komponovaní knihy.
Ach, to je aká ťažká otázka.
Najsilnejšia stránka… Možno práve realita, s ktorou sa toľko detí stotožňuje. Naozaj mi sem-tam decká povedia: „Teta, to ste písali o mne. Ako ste vedeli?“ Mojou silnou stránkou je empatia. Pri písaní sa naozaj viem vžiť do rozmýšľania detí a do ich pohnútok bez toho, aby som riešila následky. Keď píšem o zvieratách, tak tie pohnútky iba tipujem, ale fakt by som niekedy rada vedela, čo beží tým mojim zverkom hlavou. Paradoxne, tínedžerom do hláv nevidím, tam som stratená. A dospelých skúmam. Rada rozmýšľam, prečo konajú tak a nie inak a zisťujem, že vzorce správania asi fakt fungujú. Asi by som mala začať študovať psychológiu.
Tvoja najobľúbenejšia kniha z detstva?
Malá bosorka od Ottfrieda Preusslera. Prečítaná hádam stokrát ak nie viac.
(S Gabrielou Futovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)
