Spoza výdajového okienka v ošarpaných dverách lietali nepekné slová. Boli skutočne veľmi nepekné, no hlas, ktorý ich šíril okolím, mohol pokojne patriť legendárnej redaktorke Rádia Slobodná Európa pani Angeše Kalinovej. Patril však pani Lune. Z otvoru ešte chvíľu trčali štíhle prsty zvierajúce dymiacu cigaretu značky Clea. Okienko sa napokon s rachotom definitívne zatvorilo. Kandidát rušňovodiča Tomáš sa stal práve obeťou žartu čatára Emila a celej elektrikárskej dielne. Presne toho čatára Emila, ktorého priezvisko si Tomáš zapamätal v depe ako prvé vďaka nezmazateľnému nápisu na chlapskej šatni: EMIL BÖDY ZO SLANCA JE TO KOKOT ZO SLANCA.
Robotníci si občas vystrelili z učňov a teda aj z kandidátov a posielali ich pre bublinky do vodováhy či pre iné hovadiny. Ísť do výdajne čistiacich prostriedkov pre handry nepredstavovalo podľa Tomáša žiadne riziko. Osudovou chybou bolo, že pani Lunu oslovil pani Luna.
Pani Luna patrila k rušňovému depu ako rušne. Poznala v depe každý kút a keby kúty rozprávali, bola by to jedna nekonečná reč. Dáma v rokoch a montérkach nebola vždy upratovačkou. Väčšinu svojej kariéry pracovala ako výhybkárka, takže bola stále na očiach. Robilo jej to radosť a radosť to robilo aj všetkým okolitým očiam. Mužská majorita zamestnancov depa rýchlo vycítila, že vnímať pani Lunu iba zrakom by bol hriech. Nezachovalo sa, kto zhrešil prvý, mlčia aj tí poslední. Pani Luna ale nemlčala. Nikdy nemlčala a tak meno každého nového lovca a obete v jednej osobe obletelo rušňové depo skôr ako si dotyčný milovník rýchleho telesného pôžitku stihol zapnúť nohavice. Zrodila sa legenda. Po čase sa už nedala oddeliť pravda od výmyslov. Nikto si nebol ničím istý, dokonca ani náčelník depa.
Vznik poetického mena Luna ponúkal okrem iných aj svoju prozaickú verziu. V progresívnych dubčekovských časoch mala atraktívna urastená výhybkárka už takmer štyridsať rokov. Napriek tomu dostala a neodmietla ponuku účinkovať v striptízovej šou v bare Luna. Podľa očitých svedkov, ktorí môžu byť vymyslení rovnako ako ich výmysly, dopadlo šteklivé číslo katastrofálne a jediné, čo z neho profesionálnej železničiarke a amatérskej tanečnici ostalo, bola doživotná hanba a samozrejme prezývka pani Luna. Ako reagovala na oslovenie pani Luna pani Luna sa ako posledný presvedčil kandidát rušňovodiča Tomáš.
Tomáš postával pred zatvoreným okienkom zatvorených dverí, tušil, že niečo urobil zle, no nevedel, čo. Čatár Emil aj zvyšok dielne mali kandidátov za poskokov. Ak neboli po ruke učni, boli to práve kandidáti, ktorí behali do potravín na Krivej ulici pre borovičku. Keď sa šli sťažovať majstrovi Bordášovi, že chcú nejakú odbornejšiu robotu, majster im dal pokosiť trávu okolo celého depa. Ing. Taraba na dopravnej priemyslovke vštepoval študentom stavovskú hrdosť. Zdôrazňoval, že rušňovodič nie je cvičená opica, ktorá iba dokáže uviesť lokomotívu do pohybu. Musí to byť komplexne rozvinutá osobnosť nielen s technickými znalosťami, ale aj kultúrnymi potrebami. A nezabúdajte na kvety, končieval často svoje výklady na hodinách elektrotechniky Ing. Taraba.
Najbližšie kvetinárstvo bolo v nákupnom centre Cottbus. Od rušňového depa to trvalo takých desať minúť, vybrať sa tam v montérkach bolo veľkým rizikom. Tomáš však neváhal, prikúpil aj balíček cigariet Clea. Pani Luna reagovala na nové zaklopanie ako vždy vytiahnutím okienka, no keď zbadala kyticu, otvorila dvere. „Niečo som zbabral,“ začal Tomáš skôr, ako sa pani Luna zmohla na nepekné slová, mával kyticou a cigaretami. Nepekným slovám sa však nedalo zabrániť. Ale pani Luna sa vzápätí usmiala, hodiny elektrotechniky Ing. Tarabu priniesli ovocie. Tomáš prijal pozvanie na kávu. Nedorozumenie bolo vysvetlené. A možno nebolo. Kto vie? V každom prípade, pani Luna nemlčala, spomínala. A svedčila. Alebo si iba vymýšľala ako všetci. Kto vie? Pre Tomáša bolo najdôležitejšie, že v rozprávaní pani Luny sa mihol aj čatár elektromechanikov Emil.
„Ta dze maš tote handri, šrac? Dajak dluho ci to tam trimalo,“ škeril sa s marskou v zuboch čatár Emil, „abo daco bulo?“ ukazoval predák rukami gesto, ktorého slušnejšia verzia pripomína vytĺkanie kečupu z fľaše. Na toto už reagovali aj ostatní elektromechanici a dielňou zalomcoval hurónsky smiech nefalšovaného naturalistického šťastia. Všetko bolo, ako má byť, starí a skúsení pracovníci cítili príjemnú prevahu nad pyšným uchom. „Handry mi nedala,“ mykal trochu prihlúplo plecami Tomáš. „A co ci dala, šrac?“ šperkoval Emil, dielňa bola na spadnutie. Tomáš si pozorne a váhavo zároveň prezrel čatára Emila. Emil bol muž medzi dvomi mlynskými kameňmi. Z jednej strany na neho tlačil majster Bordáš, z druhej ho stále do nejakej nepríjemnosti ťahali jeho elektromechanici. Aj preto mu dobre padlo aspoň trochu si vystreliť z neskúsených mladých kolegov. Bola v tom skôr túžba po oddychu ako vyložená zlomyseľnosť. Emil to veru nemal v živote ľahké. „Jak še zatvarela, keť ši jej povedal pani Luna?“ pointoval napokon čatár, aby definitívne uzavrel kruh a utiahol slučku. „Vraj máte najmenšieho, Emil. V celom depe,“ vystrelil Tomáš skôr, než by začal rozmýšľať o tom, či môže.
Elektromechanici sa odobrali k zvyčajným pracovným úkonom. V dielni zavládlo ticho ako na tancovačke pavúkov. Bol počuť len občasný pukot spínača spájkovačky, šuchot papiera obrovskej elektrickej schémy. Rozvoniaval dym z roztavenej kolofónie a šípkový čaj. Každý si robil svoju prácu. Elektromechanici tú odbornú, kandidáti neodbornú. Dnes tu boli aj učni. Čatár Emil ich poslal na Krivú do potravín. Keď sa vrátia, pridajú sa ku kandidátom a potom pozametajú dielňu. Pani Luna upratuje len kancelárie.
Publikované: 17/03/2020
Ján Mičuch sa venuje písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov.
