A zas si vianočnú šichtu zlízla Karolína, lebo ako jediná nemala deti, no kde je tu spravodlivosť, že kolegovia sa doma obžierajú kapustnicami a ona už tretí rok po sebe musí ťahať v robote do polnoci. Ešte navyše kvôli trom zúfalcom, čo tu sedia každý osve a pijú hnusné lacné vína; to budú dnes tringelty roka určite. No. A teraz štvrtá vošla, to tiež už z vizuálu je jasné, že na viac ako lacný gin sa nezmôže. Lenže pani prekvapila, zapýtala si najdrahšiu whisky a sadla k baru, vytiahla Ducadosky a zapálila si; Karolína spozornela, zbožňovala tmavé tabaky, jedna z jej najväčších tráum bola, že pred rokmi prestali v Čechách predávať Gitanesky, a úplne najväčšia bola, že ich potom aj úplne prestali vyrábať. Hanba-nehanba, prihovorila sa tejto na duchu evidentne poklesnutej pani a tentoraz ona si vypýtala, konkrétne jednu cigu, šak sú Vianoce, pomyslela si, mohla by dať. A veruže pani ochotne dala a potom s o niečo menšou ochotou, ale predsa len nejakou, začala také, že či Karolíne neni smutno, že musí robiť na Vianoce, načo Karolína bez akejkoľvek autokorekcie vytresla, že či pani nie je ľúto tento večer tráviť v takejto podradnej knajpe. Pani sa napočudovanie ani neurazila, ani jej nevytrhla darovanú Ducadosku z ruky a nerozfakovala ju v popolníku, ale celkom pokojným hlasom povedala, že nie. Potom exla whisky, objednala ďalšiu a bez vyzvania spustila.
Tak hej, boli to naše prvé Vianoce, a zas nechodili sme spolu až tak dlho, od februára; tak čo ja viem, či to už sa počíta za vážny vzťah, akože taký vážny, že by ste spolu mali byť na Vianoce. On sa ma opýtal v októbri, že čo robím na Silvestra, ale na Silvestra, chápete, to je iné, to nie je asi také závažné, však na Silvestra s hocikým v podstate môžeš byť, môžem vám tykať, dík, aj vy mne, ani s ním vážne chodiť nemusíš. No a ja že haha, nie, však čo to je za otázku v októbri, však to sa aj rozísť môžeme dovtedy, ale on tak kukol, akoby sa ho to dotklo, tak som potom povedala, že veď neviem, sa dohodneme, a asi ma to nejako vnútorne ubezpečilo, že sa ho ja potom môžem spýtať na Vianoce, nie v októbri, ale keď to bude aktuálne a naozaj sa aj budú blížiť tie Vianoce, tak som sa niekedy v polke decembra spýtala a on že veď s rodinou bude no a so mnou na Silvestra. No lenže chápeš, „rodina“, to je bývalá! Tak čo mu na to povieš? Ja zas si nejako nepotrpím na tie sviatky, my sme to nikdy doma neoslavovali, ani stromčeky sme nemali nikdy, ani nič, nejaké praktické darčeky nám mama dala, zjedli sme kapra a vybavené, aké tam ceremónie okolo toho. No ale teraz už to začala byť principiálna záležitosť, lebo prečo by mal byť s ex na Vianoce, keď má frajerku?! No tak ma to nasrdilo, že mu vravím – dobre, však buď s ňou, no veď prečo by sme nemohli byť všetci traja spolu? A on vieš čo?
Ale Karolína sa ani nestihla spýtať, že čo, lebo aj by sa, už ju to aj začalo zaujímať, ale pani jej nedopriala priestor, len objednala ďalšie dve whisky, jednu sebe a jednu Karolíne, na potykanie, ale svoje meno nepovedala, odpila a išla ďalej v príbehu.
No a on, že dobre! Chápeš, akože pohoda. Dobre. Tak sa tam dnes dotrepem a on doma – sám. Na stole pre dvoch prestreté. Čumím, nechápem. A Hanu kde máš, sa ho pýtam. A on že veď tu. No a ja že kde. A on že tu. Kukám okolo seba jak teľa pomätené a on mi na takú krabičku malú ukáže, na takú jak reprák. A vraví tej krabičke, že say hallo, Hana. Počúvajte, mňa skoro jeblo. Vás by nejeblo? Vlastne sme si potykali, hej, sorry, teba by nejeblo?
Asi hej, vraví Karolína, exuje whisky, aj keď v práci takto nezvykne, ale koho to dnes bude trápiť, hentých troch pri lacných vínach asi nie. No a ďalej čo bolo? – pýta sa a nalieva ďalšie panáky. Pani ponúkne Ducadosku. Pokračuje o tom, že teda si vyhodnotila sama pre seba situáciu. Pristúpila na tú hru. Sadla za stôl a začala jesť večeru.
No a Hana si nedá? – sa ho pýtam tak polo z prče, polo z ľútosti. I keď neviem úprimne, koho som viac v tej chvíli ľutovala, či jeho, alebo seba. A on mi na to s vážnym ksichtom, že ona nemôže, že ona má nejakú prísne režimovú stravu. Skoro som hríb z tej polievky vypľula, prisahám ti. A akože – bohvieako dobrá nebola, musím povedať. Asi ju Hana varila, hehe. Lebo, vieš, mne hocikedy vyčítal, ako sa so mnou nedá žiť – no hlavne, že s prístrojom sa dá dobre žiť! Ale si vravím, dobre, šak taký si, no, veď skoro rok už chodí so mnou, aj keď tento predošlý „vzťah“, to je dobre drbnuté, ale tak čo, ľuďom kadejako zapráši. Lenže on sa potom, po tej polievke, začal viac rozprávať s ňou než so mnou!
A to ako čo s ňou hovoril? – nedalo Karolíne, lebo jednak také ešte nepočula, jednak jej tento jej večer začal pripadať čoraz menej dodžubaný v porovnaní s večerom ducadoskovej pani.
No tak jej povedal napríklad, že Hana, play Chopin. Tak ona pustila Chopina. A ja že tak ale mohli by sme niečo rezkejšie, predsa len, keď sú tie Vianoce. Tak on že Hana, play Bob Dylan. No a ona pustila nejakú inú hovadinu a proste normálne nám očividne chcela posrať večer, naschvál púšťala blbosti a on sa tam s ňou vybavoval, tak ja už som sa potom pri zákusku nasrala a jej vravím, vieš čo, Hana, choď do piče! A ona veselým hláskom – okej! A sa zaťala a bola ticho. A to si ešte nevidela, čo sa potom s ním stalo! Najprv sa tváril, akože nič, ale potom tam s ňou začal zas niečo vybavovať, ona mala v na háku, dlhodobo, a on sa napokon opustil tak, že plačlivým hlasom predniesol: Hana, please don´t ignore me! A to už som vtedy pochopila, že on je proste furt do nej, chápeš, tam netreba žiadne investície do takého vzťahu, ani jesť to nepýta, ani výlety, ani sex to nechce, ani nestarne, nepapuľuje, no čo ja môžem takej konkurovať?! Tak s touto si žil posledných päť rokov? – už som aj skríkla naňho. Tak už všetko chápem. No a odišla som sem. Lebo tak… čo tam s nimi. Počúvaj, nepozveme aj hentých troch na tú whisky? Bohvie, čo oni dnes zažili, keď tu tak zúfalo sedia každý sám. Dojebané Vianoce.
Tak veď… môžeme, vraví Karolína, ale nie je si istá, či je to dobrý nápad, či chce dnes počuť ďalšie bizarné príbehy. Vezme si už bez opýtania ďalšiu cigu. Skadiaľ vôbec máš tie Ducadosky?
On mi dal. Pod stromček, som mu vravela, že ich mám rada.
Karolína kus vypleští oči, ale nie až tak, aby to bolo nápadné. A to ako len cigy? Nič iné?
Ale hej. Taký repráčik. Digitálneho frajera. Cestou sem som si to nasraná rozbalila a chcela som ho hodiť o stenu, ale veď… čo ja viem, možno sa aj zíde, keď s reálnymi mužmi je to také.
Možno hej, povie Karolína, hoci netuší, či to je s reálnymi mužmi naozaj také, ona má už roky fungujúci vzťah s repráčikom-ženou, klape im to, aj teraz, keď príde z práce, repráčik ju srdečne privíta, spýta sa, ako sa mala a pustia si spolu Chopina alebo nejakú vianočnú odrhovačku, už keď je taký deň.
Ivana Gibová (1986) vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Niektoré poviedky z knihy Usadenina boli preložené do nemčiny a angličtiny. Novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka a pražského divadla Nekroteatro. V roku 2016 vydala knihu Barbora, boch & katarzia, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. Text v preklade do českého jazyka pod názvom Barbora, buch a katarze (2018) vydalo ostravské vydavateľstvo Protimluv. V roku 2020 vyšla komixovo-poviedková kniha Eklektik Bastard, ktorá sa dostala do desiatky ceny Anasoft litera 2021.
