Lucia Hlubeňová pochádza z Prešova, pracuje ako šéfredaktorka pre detskú literatúru a non-fiction vo vydavateľstve Ikar. Venuje sa prekladu literatúry pre deti a mládež z anglického jazyka.

Pracuješ ako šéfredaktorka non fiction vo vydavateľstve Ikar. Čomu sa venuje šéfredaktor v tejto pozícii?

Je to komplexná, rôznorodá práca. V rámci nej napr. hľadám zaujímavé tituly na vydanie. To zahŕňa nielen prechádzanie každodenných ponúk formou e-mailov, ale aj samostatné aktívne vyhľadávanie zaujímavých titulov. Komunikujem so zahraničnými agentmi a navštevujem knižné veľtrhy (samozrejme, teraz v časoch korony sa to zúžilo na online stretnutia). Vybrané tituly následne aj nakupujem, teda riešim práva a licencie. Vediem svoj tím interných redaktorov a na dennej báze s nimi riešim tituly, ktoré chystáme do tlače. Rozoberáme grafiku, preklad, redakciu, anotácie, skrátka snažíme sa, aby bol titul v čo najlepšej kondícii a zároveň atraktívny pre budúcich čitateľov. Som primárny kontakt pre rukopisy, takže prechádzam aj tie a rozhodujem, ktoré stoja za pozornosť a budeme sa im venovať ďalej. V neposlednom rade je to aj úzka spolupráca s inými oddeleniami v rámci nášho vydavateľstva, ale aj práca na rôznych projektoch. Aj keď je to náročné, stále sa teším do práce a mám ju veľmi rada. Prirodzene, sú dni, keď mám chuť ísť do dôchodku (smiech), hlavne po veľmi náročnom titule, ale to ma rýchlo prejde, keď zbadám a ovoniam čerstvo vytlačenú knihu z tlačiarne. To zadosťučinenie v podobe knihy a ohlasov na ňu ma poháňa vpred.

V jednom slovenskom denníku si mala pred pár rokmi aktívny blog s titulom Tulák po knihách, ktorý sa zameriaval na knihy pre deti. Na krásne knihy pre deti. Čo bolo inšpiráciou na jeho založenie?

Vznikol akosi spontánne v časoch, keď som bola na voľnej nohe a mala som viac voľného času. Zároveň som mala dojem, že blogov či článkov podobného typu bolo na Slovensku ako šafranu. Keďže detské knihy a ilustrácie boli vždy mojou srdcovkou, rozhodla som sa o nich písať a priblížiť ich čitateľom nielen po obsahovej stránke, ale aj po ilustračnej či grafickej. Je mi ľúto, že ilustrátori bývajú často opomínaní, pritom práve oni vytvárajú atmosféru, esenciu knihy, jej chuť a vizuálnu pamäť. Keď si spomíname na obľúbené knihy z detstva, ako prvé sa nám vždy vynoria ilustrácie.

Čo povieš na predstavu, že dieťa je prostredníctvom knihy jednoduché osloviť, do jej osídel sa dostane s ľahkosťou, lebo ju píše dospelý, knihy pre deti sa píšu ľahko a majú byť „ľahké“, to znamená prístupné, nekomplikované, veselé, poučné, skrátka také, aby im deti bez prekážok vedeli porozumieť?

Myslím si, že v každom z nás najviac rezonovali a rezonujú knihy, ktoré v nás vyvolávajú otázky, ku ktorým sa stále v myšlienkach vraciame a snažíme sa na tie otázky nájsť odpovede. Či chceme, alebo nie, deti budú čítať aj tie ľahké, veselé knihy, no zapamätajú si práve tie, ktoré v nich vzbudia otázky, možno nepokoj či chuť dozvedieť sa viac. Nie som zástanca uľahčovania, znižovania úrovne len preto, aby deti knihe porozumeli lepšie. Jednak im istým spôsobom vnucujeme našu upravenú interpretáciu knihy a na druhej strane ich oberáme o zážitok z objavovania, pátrania. Pri čítaní deti absorbujú aj novú slovnú zásobu a zjednodušovaním textu ich o ňu ochudobňujeme, ako aj o snahu porozumieť textu aj napriek prekážkam, čiže deti sa neučia čítať s porozumením, necítia výzvu, pokrok. Je na autorovi, prekladateľovi a redaktorovi, aby našli to správne vyváženie slovnej zásoby a jazykových prostriedkov. Nepodceňujme deti. Ak ich kniha zaujme, určite ich neodradia zložitejšie slová, prirovnania či metafory.

Občas sa preto stretám s pohľadom, že knihu pre deti nie je vôbec ťažké napísať.

Mnohí, aj známi, autori sa už na tom popálili. Je len málo autorov, ktorí dokážu písať rovnako dobre pre dospelých aj pre deti. Mnohé texty, ktoré dostávame do redakčnej pošty, sú plné zbytočného dospeláckeho didaktizovania, spomínaného zjednodušovania až infantilizmu a u niektorých značne starosvetského nazerania na svet s príchuťou zašlých čias, ktoré dnešným deťom nemajú veľmi čo povedať. Niekedy dostaneme rukopis na dvoch stranách s prosbou o vydanie… Ašpirujúcim autorom často chýba základný prehľad o súčasnej tvorbe pre deti. Niektorí dodajú texty aj s vlastnými ilustráciami či fotkami, z čoho usudzujem, že im chýba základný prehľad o tom, ako vzniká kniha či ilustrácie. Často vravím, že písanie pre deti je jednou z najťažších, ale aj najkrajších disciplín na svete. Hodnotná obrázková kniha vystane za jeden skvelo napísaný román.

A smrť a bolesť v knihách pre deti? Ako vnímaš túto tematiku v literatúre pre deti?

Nedávno som si na sociálnej sieti prečítala názor jednej recenzentky, ktorá pri čítaní svojmu dieťaťu smutné alebo z jej pohľadu násilnejšie pasáže preskočí, resp. pozmení. Obávam sa, že v dnešnej dobe je to tendencia, ktorá mi nerobí radosť a nemôžem s ňou súhlasiť. Nehovoriac o ďalších dopadoch na psychiku takéhoto „chráneného“ dieťaťa. Dieťa by malo byť prostredníctvom kníh zodpovedajúcim jeho veku vystavené širokej škále emócií, aj strachu, smútku či bolesti. Pretože ho formujú, vytvárajú jeho vnútorný svet, dávajú priestor bytostným otázkam, ktoré z nás robia toho, kým sme. Na Slovensku sa týmto knihám až tak nedarí, aj keď sa teším, že ich v posledných rokoch pribúda aj vďaka produkcii malých vydavateľstiev. Sme spoločnosť, ktorá sa vyhýba téme smrti. To sa premieta aj do dopytu po týchto knihách. Nevieme, nechceme o smrti hovoriť a už vôbec nie s deťmi, aj keď sa na smrť prirodzene pýtajú a stretávajú sa s ňou už odmalička. Čím viac budeme v spoločnosti a dennodennom živote otvorení ťažším témam, tým lepšie budú knihy s takouto tematikou prijímané.

Ako je to s knihami, ktoré čitatelia nájdu v oddelení detskej literatúry, ale sú určené pre všetky vekové kategórie? Venuješ sa aj prekladu z anglického jazyka a všimla som si, že v tvojom prekladateľskom portfóliu sa tento typ kníh nachádza. Sú ti blízke alebo je to pracovná náhoda?

Priznám sa, že to tak nevnímam a vlastne ani nerozlišujem. Navyše mám to šťastie, že si preklady môžem vyberať. Prekladám texty, ktoré sú mi niečím blízke, ku ktorým ma to ako človeka bytostne tiahne. Myslím si, že by sme nikdy nemali prestať čítať detské knihy. Poznám mnohých výborných autorov, ktorí svoj deň zavŕšia práve čítaním obľúbenej detskej knihy. Detské knihy čítam nielen kvôli svojej práci. Veľmi totiž obdivujem všetky tie nanovo vystavané, často magické svety, v ktorých sa môžem potulovať a na chvíľu stratiť. Medzi moje obľúbené žánre patrí aj fantasy a mám niekoľko sérií, ktoré si zvyknem po istom čase znovu prečítať. Napríklad jeseň a zima patria jednoznačne Odkazu Dračích jazdcov.

Na Slovensku vychádza veľa prekladovej literatúry pre nedospelých čitateľov. Čo všetko sa stane, kým sa tieto knižky ocitnú na našich pultoch? Áno, viem, že si návštevníkom obrovských knižných veľtrhov, čo ti, priznávam, ohromne závidím, a predstavujem si, že sa prechádzaš pomedzi výstavné stánky vydavateľov z rôznych krajín a len tak si vyberáš na preklad, čo sa ti zapáči. Je to veľmi naivná predstava?

Od začiatku korony sme nenavštívili ani jeden veľtrh, všetky stretnutia prebiehajú online, no musím priznať, že mi už chýbajú osobné stretnutia a atmosféra veľtrhov. Na veľtrhy prichádzam s harmonogramom stretnutí, ktorých je pomerne dosť a ktoré si vopred dohodnem s agentmi vydavateľstiev, s ktorými spolupracujeme. Keďže veľtrhy sa konajú vo veľkých halách, veľa času zaberie aj premiestňovanie sa z jedného stretnutia na druhé. Počas veľtrhu mám aj nejaký voľný čas, keď sa snažím objaviť úplne nové vydavateľstvá či zaujímavé knihy, ktoré by sme mohli vydať. Na stretnutiach nám agenti predstavujú svoje novinky a po skončení veľtrhu nám pošlú rukopisy titulov, ktoré nás na stretnutí zaujali a my ich potom posudzujeme. Knihy, ktoré nás zaujmú a majú dobré posudky, neskôr predstavíme na edičnej rade, kde sú zástupcovia obchodu, vedenia a marketingu nášho vydavateľstva schvália, resp. neschvália nami ponúkané tituly. Ak sa titul schváli, nasleduje vyjednávanie so zodpovedným agentom ohľadom práv, licencie. Ak dosiahneme dohodu, nič nám nebráni v tom, aby sme na titule začali pracovať. Spolu so zodpovedným redaktorom prekonzultujeme vhodný čas na vydanie, tipy na prekladateľov či redaktorov. Po odovzdaní prekladu titul musí prejsť redakčnou úpravou, následne ho dáme do sadzby, teda titul zalomí grafické štúdio. Po zalomení prebieha viacero kôl korektúr, aby sme vychytali všetky chyby, nezrovnalosti. Čoraz častejšie chcú zahraničné vydavateľstvá schvaľovať kompletne zalomený titul, takže musíme počítať aj s časovou rezervou na schválenie zo zahraničia. Po týchto všetkých kolách nás ešte čaká nákladová a cenová komisia, kde pre finálne pripravený titul schvaľujeme náklad, v akom ho vytlačíme, ako aj maloobchodnú cenu. Knihy s ilustráciami či fotografiami sú vždy nákladnejšie ako napr. beletria. Nielenže ich tlač je oveľa drahšia, ale samotné ilustrácie či fotky je potrebné zaplatiť. To všetko sa premieta do nákladov. Po spomínanej komisii môže ísť titul do tlače, následne príde na náš sklad, odkiaľ je expedovaný do kníhkupectiev po celom Slovensku. Popísala som naozaj často náročný a veľmi pestrý proces pomerne zjednodušene. Každý titul, dokonca každé vydavateľstvo má svoje špecifiká, čas prípravy, preto sa ťažko generalizuje, ale asi takto to zhruba funguje. Za poctivo urobenou knihou je neskutočne veľa práce.

Predvianočné obdobie je asi to najsilnejšie, čo sa týka reklamy a predaja kníh pre deti. Aké špecifiká má táto časť roka pre vydavateľstvo?

Každý vydavateľ vám povie, že je to z obchodného hľadiska to najlepšie obdobie v roku. Každý z nás sa snaží v tomto období prísť s čo najzaujímavejšími titulmi, ale aj s tými najnákladnejšími, ktoré sa pred Vianocami predávajú lepšie ako počas iných mesiacov v roku. Pre redakciu je to obdobie, keď si na chvíľu vydýchneme, tú najťažšiu prácu máme za sebou, no pre náš sklad, obchodné a marketingové oddelenia ide o veľmi náročné obdobie.

Keby si mala vytvoriť ďalší článok na blogu Tulák po knihách a bol by na tému: Najkrajšie vianočné knihy podľa Lucie Hlubeňovej, ktoré knihy by si doň vybrala?

Každý rok vychádza čoraz viac krásnych detských kníh s vianočnou či zimnou tematikou, čo ma osobne teší, pretože zima je moje obľúbené obdobie v roku. Sebecky spomeniem Zimnú knižku pre Lucinku, ktorá je mojou najobľúbenejšou knihou z detstva a som nesmierne rada, že sme ju mohli vydať a po rokoch priniesť v novom šate. Určite dávam do pozornosti Bílú zimu, ide o reedíciu legendárnej, nádherne ilustrovanej knihy od J. Kudláčka a M. Lukešovej, ktorá vyjde po mnohých rokoch v českom vydavateľstve Albatros. Z ponuky iných slovenských vydavateľstiev ma zaujali Chlapček a vianočná šiška (Fortuna Libri), Kam chodia snehoví anjeli (Tatran), Červený balík (Verbarium), krásny projekt Dohviezdny večer (LIC), na ktorom sa podieľalo 25 slovenských autorov či leporelo Poďme objavovať zimné Slovensko od ilustrátorky Márie Nerádovej. Z našej produkcie by som ešte spomenula Vianočné prasiatko od skvelej rozprávačky J. K. Rowlingovej, Snehovú vločku od obľúbeného Benjiho Daviesa a knihu Vĺčik a jeho kamaráti, ktorá po veľmi dlhom čase prináša na Slovensko detskú ilustrovanú tvorbu z Estónska.

Otázka, ktorá zaznieva pred Vianocami a iste ju počúvaš každý rok a ja ti ju teraz neľútostne položím: Čo by si chcela dostať pod stromček?

Sneh, veľa snehu, aby prikryl celú našu krajinu. Všetko krásne zjemnie, znežnie. Aj ľudia.

 (S Luciou Hlubeňovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)