Existujú nejaké vety o tichu, ktoré ešte predo mnou nikto nepovedal? A keby existovali, nie je tak trochu zvrátenosť snažiť sa hovoriť o niečom, čo zo svojej podstaty hovorenie nepredpokladá? Čímkoľvek, čo by som povedala, by som ticho prekryla, okrem toho nie som ani Sokrates, ani Nietzsche, ani Kant, aby to prekrytie aspoň stálo za to, nie som ani len otorinolaryngológ, a keby som aj bola, asi by som radšej vyťahovala zaseknuté predmety z uší detí v predškolskom veku a vysvetľovala im, že nie všetko, čo pekne vyzerá, si treba strkať do ucha, než si trúfla vyjadrovať sa k tomu, či napríklad nepočuť v skutočnosti znamená počuť ticho. Ono to navyše pravdepodobne nebude len takto banálne pragmatické, že nepočujem – ticho, počujem – neticho, však existujú kadejaké poetické metafory, ezoterické koncepty, vnútorné hlasy aj protihlukové slúchadlá.
Čo je vlastne ticho za neuchopiteľnú položku v tomto hlučnom a neodhlučniteľnom a stále hlučnejšom svete? Kedy je ticho? Je ešte vôbec niekedy? Používam toto slovo v bežnej reči aj niekoľkokrát denne, ale nie som si istá, či som niekedy zažila autentický kontakt s jeho obsahom, nie som si istá, či mu rozumiem, nie som si istá, či viem, čo to je, neviem, koľko ešte takých slov denne používam.
Samozrejme, nato, aby som rozumela slovu pomaranč, nemusím nikdy v živote žiaden zjesť, proste viem, že na svete existujú nejaké pomaranče a ak mi ich niekto opíše, viem si ich predstaviť a asi mi to aj stačí, nemusím ich mať ani v ruke, ani ich ochutnať. Lenže tu sa už dostávam na tenký ľad abstraktného a konkrétneho a na tomto ľade už si netrúfam nieže robiť piruety, ale ani len zdráhavo korčuľovať, to už radšej by som vyťahovala zaseknuté gumy z uší detí v predškolskom veku a vysvetľovala im, že nie všetko, čo pekne vyzerá, si treba strkať do ucha. Dávno sú už za mnou časy štúdia na filozofickej fakulte, keď som ešte bola dosť mladá a dosť hlúpa na to, aby som si myslela, že viem, čo je abstraktné a čo konkrétne. A vôbec, opísať pomaranč pravdepodobne vie skoro každý. Lenže s tichom čo? Že to je to, čo presne v tejto chvíli likvidujem, keď sa snažím povedať, čo to je?
Po takomto úvode by bolo celkom legitímne, keby bol celý text len o tom, že o tichu nedokážem napísať vôbec nič, keďže nie som schopná si ho ani len zadefinovať, ale nie je to alibistické, rátať už vopred s tým, že ma zachráni odvolanie sa na vlastnú neschopnosť? A fakt som taká neschopná?
Bolo by teraz najjednoduchšie položiť ticho na úroveň pomaranča, chápať ho doslovne, vyhľadať výroky o tichu a oprieť sa o tie vety múdrejších ľudí: niektorí ho chápu ako super komoditu v tom duchu, že mlčať je zlato, alebo že to je niečo oslobodzujúce, priestor na stretnutie so sebou samým, niečo, čo ukazuje našu múdrosť, niečo, čo je výsadou tých rozumnejších, je to cnosť, je to takmer synonymum múdrosti. No a potom zas iní povedia, že niekedy mlčať nie je až také super. A všetko platí, všetko v závislosti od kontextu, raz je lepšie ticho byť a inokedy nebyť, takže ďaleko som nepokročila a ani toto spomarančenie a zdoslovnenie ticha mi nijako nepomohlo, lebo také konštatovanie, že niekedy je to super a inokedy nie, sa dá použiť v podstate na čokoľvek a o tom čomkoľvek to nevypovedá vôbec nič.
Alebo môžem preskúmať celú svoju doterajšiu existenciu a identifikovať v nej miesta, o ktorých by som mohla s čistým svedomím povedať, že som sa v nich dotkla ticha. Alebo asi, že ticho sa dotklo mňa. Áno, raz bolo ticho v roku 2012, keď mi do zadku pichli Apaurin, vypli mi hlavu aj telo medikamentmi a ja som zažila absolútnu prázdnotu, keď som nič nevnímala, žiadne myšlienky, žiadne zvuky, alebo možno aj vnímala, len som si toho nebola proste vedomá, ale je to pravé ticho, keď vám ho umelo navodia, počíta sa to?
O niekoľko rokov neskôr bolo tiež asi ticho, keď som na pár hodín ohluchla, ale obávam sa, že vtedy bolo prehlušené množstvom panických myšlienok na tému „čo ak už nikdy nič nebudem počuť?” Objektívne som síce nepočula zvuky zvonka, ale počíta sa to?
A potom si spomínam ešte na tretie ticho, také to zo zlomeného srdca, také, že zomrel blízky človek a ja som sa najprv chvíľu sebazáchovne tvárila, že sa to nestalo, predstavovala som si kadejaké situácie s ním, akoby sa ešte mohli opakovať, a potom na pohrebe mi to ešte stále nedochádzalo, ani niekoľko ďalších dní ešte nie, až napokon prišla tá chvíľa, keď sa to stalo, keď som pocítila absolútnu prázdnotu, a v tom momente sa mi mozog na niekoľko sekúnd vypol, negeneroval žiadnu myšlienku, srdce na niekoľko sekúnd prestalo biť, svet okolo na niekoľko sekúnd prestal existovať a vtedy bolo ticho, skutočné, prežité, autentické ticho. Takže teda viem, čo to je, zažila som to, ale napriek tomu to stále neviem vysvetliť, neviem ani, aký mám k tomu vzťah, či to je vo výsledku teda super alebo nesuper, dokonca ani to stále neviem, či všetky tieto vety už predo mnou niekto nepovedal.
Ivana Gibová (1985) vyštudovala odbor Slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka a pražského divadla Nekroteatro. V roku 2016 vydala knihu Barbora, boch & katarzia, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. V roku 2020 vyšla komiksovo-poviedková kniha Eklektik Bastard, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera, dostala cenu Panta rhei awards a Cenu Tatrabanky. Kniha Babička© (2023) získala Cenu Anasoft litera 2024.
