Keď som dostala zadanie napísať odporúčanie kníh na tému ticha, nevedela som, ako to uchopiť. Mali sme pred turné a v mojej hlave bolo organizačné napätie. Tieto slová píšem, keď už máme po všetkom. Po tom, ako som strávila dni v hluku, mestách, v dodávke, neustálom pohybe a stimuloch. Ticho a spomalenie sú pre tieto zimné dni potrebné, nie len pre mňa. Za ten čas sa mi dostali do rúk knihy, ktoré mi dopriali pokoj.
Už dlhší čas som pozerala po knihe Jít nalehko od autora Nanao Sakakiho. Stále, keď som ju náhodne otvorila v Artfore, vyskočila na mňa hlboká a múdra báseň. Nanao píše jednoducho, no jeho slová vytvárajú obrazy, ktoré umožnia čitateľovi nadýchnuť sa. Nie je tam póza, len človek, ktorý si vybral slobodu, les, putovanie a trochu šialenú radosť zo života mimo všetkých očakávaní. Kniha je úprimná, otvorene v nej priznáva aj neistotu, a práve tým je taká ľudská. Pripomína, že k šťastiu toho veľa netreba – len vnímavé oči, otvorené srdce, a chuť byť v prítomnom momente. V tichosti. Viem, v dnešnej uponáhľanej dobe plnej podnetov to znie priam nedosiahnuteľne, no jeho básne môžu byť pre cestu k pokoju inšpiráciou. Nie je to kniha, ktorá by sa dala prečítať na posedenie, skôr po častiach. Myslím, že za zmienku stojí nielen Sakakiho tvorba, ale tiež jeho príbeh a to, ako žil. Viac nebudem prezrádzať.
Ďalšou knihou je zbierka básní Františka Klišíka – Moucha v Jantaru. Neviem, či je dostupná aj v kníhkupectvách, zakúpila som si ju po pozretí filmu Raději zešílet v divočině, ktorý nedávno premietali v kinách. Podobne ako Sakaki, aj Klišík sa mnohokrát opiera o prírodné témy, no s väčšou drzosťou, surovosťou a punkom. Hovorí veci presne tak, ako sú, bez pretvárky. Dotýka sa tém pominuteľnosti, vzťahov, melanchólie, ale aj návratu k sebe samému. Verše si môže čitateľ poniesť ešte nejaký čas v sebe – pripomínajú momenty, ktoré všetci poznáme, len ich nevieme vždy pomenovať. Klišík dokáže na malej ploche vytvoriť pocit osamelosti, ale tiež absurdného humoru, ktorý film podčiarkol. Moucha v jantaru je dôkazom, že poézia nemusí byť komplikovaná, aby bola silná. Stačí presnosť, cit a odvaha zostať úprimný.
Koncom októbra som dostala knihu M Train od Patti Smith. Tvorbu autorky som dlhší čas hudobne a knižne odmietala, ale to len z dôvodu, že mi bola v minulosti pripisovaná podobnosť s jej tvorbou. Ostala som však príjemne prekvapená. Kniha je osobná a zároveň nenápadná – je o drobných zápiskoch života, ktoré spolu vytvárajú obraz ženy, ktorá sa po veľkých stratách snaží žiť ďalej. Patti trávi veľa času v kaviarňach, na cestách, pri spomienkach na manžela a priateľov. Občas sa mi zdalo, akoby som sledovala niekoho, kto si iba zapisuje, čo vidí a cíti, bez potreby akokoľvek dramatizovať. Na knihe sa mi páči, že nie je prvoplánovo dojímavá. Je priamočiara, reálna – pripomína osobu, ktorá nechce nič predstierať, len úprimne opisuje svoje prežívanie a to, čo jej dáva zmysel.
Všetky knihy, ktoré som spomenula, sa spájajú nielen s tichom, ale aj s hĺbkou. Vo svojom vlastnom tichu vieme ísť hlboko do seba a zazrieť to, čo sa tam nachádza. Častokrát je to nepríjemné, hĺbka prináša aj strach – som ale presvedčená, že ten, kto sa odváži ponoriť, môže v hĺbke nájsť rôzne odpovede. Prajem čitateľom nájdenie vnútorného ticha.
Christina Mantis je hudobníčka, charakteristická svojimi autorskými piesňami a textami, ktoré predstavujú úprimné, miestami až sarkastické výpovede o osobnom živote. Jej témou je tiež žena v spoločnosti, vzťahy a každodenná revolúcia, ktorú má jednotlivec možnosť uskutočniť. Vo februári vydala svoje debutové EP – a to aj vo vinylovej podobe. Aktívne koncertuje, v tomto roku odohrala koncert v Nemecku, Švajčiarsku a Veľkej Británii. Tohto roku sa stala Objavom roka v súťaži Radio_Head Awards.
