Predstavte si, že sa chystáte na špeciálnu novú expozíciu do múzea, takú, o ktorej sa všade hovorí. Vstúpite do obrovskej haly, a tam – nič. Ticho a (takmer) prázdno.
Presne tak vyzerá známa expozícia v Národnom múzeu v Južnej Kórei, ktorá dostala aj priliehavý názov: „Komnata tichého premýšľania“. Jediné predmety, ktoré sa v nej nachádzajú, sú dve sochy rozjímajúcich boddhisatvov. Ale nie kvôli nim tam prúdia tisíce návštevníkov. Ani kvôli majestátnemu priestoru komnaty. Čaro a unikátnosť expozície nespočívajú v tom, čo v nej uvidíte – ale čo počujete. Lepšie povedané, čo nepočujete.
Všetci návštevníci, ktorí do tejto komnaty vchádzajú, musia totiž zachovať mlčanie. Práve ticho je tým najdôležitejším, čo sa v tomto priestore nachádza. Ticho, v ktorom môžu všetci chvíľu kontemplovať, či len tak nechať svoje myšlienky blúdiť. Ticho, ktoré sa stáva čoraz zriedkavejším a nezvyčajnejším.
Možno ste sa nad tým doteraz nezamysleli, ale Slovensko je naozaj veľmi tichá krajina. Aj keď vám to tak nepripadá, stále máte možnosť niekam uniknúť – do parku, na predmestie, do prírody. A možno máte živý ruch radi. Ale ak by ste navštívili Južnú Kóreu, spoznali by ste, že ticho je tam omnoho raritnejšie ako na Slovensku. V tejto pulzujúcej krajine, ktorá nikdy nespí, je hluk naozaj všadeprítomný. Zovšadiaľ sa šíri hlasná hudba, melódie vyspevujú nielen domáce spotrebiče, ale dokonca aj obyčajné vchodové dvere. Neustála hudba v obchodoch sa miesi s pokrikovaním predavačov a zvukové reklamy dokonca hrajú aj z regálov v supermarkete. Aby to bola ešte väčšia zábava, nie sú navzájom zosynchronizované. Všetky melódie, akokoľvek ľúbivé, sa zlievajú do jedného maxihluku.
Chceli by ste pred hlukom uniknúť do prírody? Ešte aj turistické trasy sú zaľudnené, často seniormi, ktorí si ich vychutnávajú s reproduktormi vyrevujúcimi obľúbené šlágre doďaleka. Teraz si k tomu pripočítajte, ako husto je táto krajina zaľudnená. A navyše, až polovica obyvateľov štátu žije sústredená v hlavnom meste. Na základe toho pochopíte, prečo sa ticho stalo nedostatkovým tovarom.
Keď som v Južnej Kórei žila, krátko po príchode som sa objednala do jedného vychýreného kaderníctva. Bol to veru zážitok, aký som nečakala. Najmä preto, že keď mi umyli vlasy, kaderník ma zaviedol do zatemnenej miestnosti, kam som sa mala uložiť na ležadlo. Potom za mnou na dobrých dvadsať minút zabuchol dvere. Ako som neskôr pochopila, mala som relaxovať a užívať si ticho (treba tiež dodať, že sa zaň mastne doplácalo).
Preto som napísala, že v prípade Južnej Kórey je ticho naozaj tovarom. Nie je to viac prirodzený stav, ktorý túžite zahnať príjemnou hudbou alebo pospevovaním. Naopak, musíte sa čoraz viac snažiť, aby ste ho zažili. A táto snaha stojí človeka čoraz viac námahy. Vôbec preto neostalo len pri otvorení múzejnej miestnosti s tichom. V poslednej dobe sa v Kórei začali ako huby po daždi objavovať aj tiché kaviarne. Ako názov naznačuje, neprivíta vás tam ambientná hudba ani čulý ruch – presne naopak. Tieto kaviarne majú ambíciu stať sa oázami pokoja. Sú to miesta, v ktorých platíte za to, aby ste mohli sedieť v tichu. Podobne ako u môjho kaderníka.
Ticho sa postupne stalo statusovou záležitosťou – niečím, za čo si zaplatíte ako za rôzne iné bežné služby. Niečím, čo musíte aktívne vyhľadať, lebo inak ho nájdete len sťažka.
Dokážeme aj my objaviť cenu ticha skôr, než sa stane múzejným exponátom?
Dominika Sakmárová pochádza zo Spišského Podhradia, vyštudovala sinológiu, strávila mnoho času cestovaním po krajinách Ďalekého východu, a to na Taiwane, Číne aj v Kórei. Zo svojich ciest vydala tri knihy – Mačací Kožuch a ťava pri čínskom múre, Kórejské halušky a Mačkohlavý orol. Je tiež autorkou knihy poviedok Biele mesto, ktoré sa odohrávajú v srdci Spiša – v Spišskom Podhradí a okolitých obciach. Venuje sa písaniu a literárnej činnosti a vo voľnom čase zas folklóru.
