Jakub Souček: Medzi arbitrárnosťou a ikonickosťou v lyrickom texte

(v básňach Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa a Karawána od Huga Balla)

Emil Staiger v monografii Poetika, interpretace, styl uvažuje o odlišnej percepcii lyriky oproti epike či dráme. Lyrické žánre sú podľa neho najspontánnejšie a diskurzívnosť v ich analýze nehrá hlavnú úlohu, ba niekedy je skôr prekážkou porozumenia. Čítať lyriku v tomto zmysle znamená naladiť sa na melódiu básne, interpretácia vyplýva najmä z emocionálneho uchopenia textu: „A stejně jako se nesmí snažit o zdůvodňování, nesmí ani usilovat o objasňování temných slov. Kdo je ve stejném naladění, vlastní klíč, který otevírá víc, než dokáže otevřít soustavné pozorování a konsekventní usuzování“ (Staiger 2008, s. 58 – 59). So Staigerovými názormi možno sčasti súhlasiť, vo viacerých básňach skutočne pociťujeme vyššiu mieru spontánnosti oproti epike. Tento stav zapríčiňujú už základné sémanticko-tematické štruktúry v jednotlivých literárnych (nad)druhoch, či už máme na mysli opozíciu rozprávača a lyrického subjektu, temporálnosti a atemporálnosti alebo vety a verša. Spontánnosť lyriky plynie zo subjektívneho tvarovania témy, resp. z menšej dištancie medzi významom a jeho sprostredkovateľom (t. j. lyrickým subjektom). Lyrické vyjadrenie azda možno prirovnať k oblaku unášanému vetrom v neurčitom priestore a čase, pričom jeho zameranie na emocionalitu a opis vnútorných stavov konotuje s gnómickosťou či univerzálnosťou. Tendencie k spontánnosti súvisia aj s voľnejším veršovým usporiadaním, ktoré simultánne rozvíja vertikálne i horizontálne čítanie textu a umožňuje variácie v makro- i v mikrokompozícii (napr. v syntakticko-sémantických vzťahoch).

Staigerove myšlienky však nemožno prijať úplne – ukazuje sa to napríklad v (post)modernej poézii, ktorá narúša tradičné lyrické charakteristiky (ako je lyrický subjekt, nesujetovosť, atemporálnosť, metaforický jazyk či spontánnosť a subjektívnosť). Lyrickosť sa prelína s epickosťou či dramatickosťou, text s kontextom, do umeleckého diskurzu vstupujú prvky z iných oblastí. Dochádza k deemocionalizácii lyrického subjektu (miestami možno uvažovať až o rozprávačovi či protagonistoch) a k objektivizácii zobrazeného sveta. Metafora sa vytráca pod vplyvom arteficiality a básnický jazyk sa stáva sa sterilným či anestetickým.

Dichotómiu poézie a prózy, resp. lyriky a epiky, výstižne popisuje prostredníctvom ekvipolentných protikladov Ján Sabol. Na účely interpretácie ma bude zaujímať predovšetkým vzťah medzi ikonicko-symbolickým a arbitrárnym princípom realizujúci sa okrem iného aj cez opozíciu simultánnosti a sukcesívnosti: „Simultánnosť (…) pomáha kreovať ‚ikonickosť‘ ako (dominantný) znakový princíp poézie (…) a sukcesívnosť zasa ‚arbitrárnosť‘ ako (dominantný) znakový princíp prózy“ (Sabol 2012, s. 227, zvýr. autor). V nasledujúcom uvažovaní sa pokúsim poukázať na iný pomer ikonickosti a arbitrárnosti v dvoch rozličných básnických poetikách a demonštrovať tak zmenu klasickej básnickej paradigmy, v ktorej dominovala ikonickosť.

V krátkosti budem analyzovať dve zdanlivo neporovnateľné básne, a to Karawánu od Huga Balla a Červený fúrik od Williama Carlosa Williamsa. Hoci tieto texty spája približne rovnaký čas vzniku, predstavujú protipóly v básnickom procese a potvrdzujú tak pluralitu modernej literatúry.

Už pri zbežnom pohľade na tieto básne ľahko určíme tú z nich, ktorá sa viac približuje poézii v tradičnom zmysle. Oba texty síce pripomínajú básne po formálnej stránke (sú usporiadané do veršov), no Ballova Karawána znemožňuje prechod od výrazu k významu, neguje básnickú sémantiku. Naopak, Červený fúrik je vďaka svojej jednoduchosti sémanticky transparentný a jeho význam je rovnako minimalistický ako výraz. Zatiaľ čo poetika Williamsa sa zakladá na zjednodušení (či dokonca obnažení) jazyka, Ball vytvára jazykové panoptikum a uvádza tak prijímateľa do bizarnej skutočnosti, ktorú nemožno dešifrovať konvenčnými literárnymi meradlami. Napriek tomu, že Červený fúrik je ľahko prístupný až ústretový voči čitateľovi, práve jeho jednoduchosť často zaráža i kritickejšieho recipienta. Ide o príklad lyriky, v ktorej akoby o nič nešlo; báseň predstavuje akúsi skicu či miniatúru z dedinského prostredia, zdanlivo vzdialenú predstavám o „veľkej“ poézii. Karawánu a Červený fúrik teda spája istá miera „nebásnickosti“ – zatiaľ čo Ball tento efekt dosahuje nekomunikatívnosťou, Williams sa odkláňa od poetickosti, paradoxne, komunikatívnosťou.

Táto „nepoetickosť“ Červeného fúrika však neanticipuje zníženú estetickú hodnotu, plynie skôr z redukovaného básnického výrazu a významu. Text môže po prvom čítaní zapôsobiť prvoplánovo či banálne, no takáto percepcia by bola naivná. Práve pomocou jednoduchého jazyka básnik sugestívne modeluje realitu a pod ikonickosťou vonkajšej kompozície textu sa nachádza symbolický princíp. Hoci červený fúrik zostáva červeným fúrikom – a rovnako dažďová poleva či biele kuriatka nereprezentujú sofistikované alegórie –, báseň ako celok modeluje takmer magickú realitu. V parciálnych motívoch teda dominuje ikonickosť, resp. mimetické zobrazenie, no ich kombináciou autor rozvíja arbitrárno-symbolickú rovinu. Dochádza tu k podobnému javu, aký popisuje James Ackerman v analýze Manetovho obrazu Bar vo Folies–Bergère: „Hodnota Manetova díla spočívá tedy v určité konzervaci prožitku okolního světa… a v jeho zintenzivnění“ (Ackerman, cit. podľa Kulka 2000, s. 53). Williams, podobne ako Manet, sprostredkúva percipientovi výňatok zo skutočnosti, fragment, pre ktorého interpretáciu nie je natoľko podstatná sémantika jednotlivých slov či veršov (v Manetovom prípade čiastkových malieb), ale najmä emocionálne vyznenie umeleckého diela plynúce z rozloženia týchto prvkov. Aby som spresnil svoje predchádzajúce uvažovanie, možno konštatovať, že Williams v Červenom fúriku zastupuje estetickú metódu, kde vo výraze dominuje ikonickosť (potvrdzuje to napríklad intenzívny zmyslový princíp), no dotvára ju takmer spirituálna symbolickosť, ktorá sa realizuje cez arbitrárny princíp (špecifická – zdanlivo náhodná kombinácia prvkov).

Odlišné prepojenie medzi formou a významom pozorujeme v Ballovom texte. Zatiaľ čo Červený fúrik môže svojou formou prilákať i naivného či sentimentálneho čitateľa, Karawána je už na prvý pohľad nekomunikatívna. Autor modeluje experimentálnu báseň a v kontexte dadaistickej poézie hľadá nové spôsoby tvorivého vyjadrenia. Vo výraze tak prevažuje arbitrárnosť. Arbitrárny totiž nie je len vzťah jazyka k skutočnosti, ale aj vzťah básnického jazyka k bežnému jazyku, čím sa vytvára metajazyk. Možno tu premýšľať o umocnenej arbitrárnosti, básnik tu variuje jazykovo-spoločenské konvencie, čím prehodnocuje samotný jav arbitrárnosti (viac o vzťahu medzi arbitrárnosťou a konvenciou napríklad v Saussure 1996, s. 98).

Karawána však disponuje aj výraznou ikonickosťou, ktorú možno dokumentovať na zvukovej rovine, založenej na princípe podobnosti. Auditívnosť básne síce možno považovať za výrazovú charakteristiku, no v tomto prípade Ball práve cez zvukovosť smeruje k modelovaniu sémantiky. Pri interpretácii Karawány by však bolo treba rozšíriť naše vnímanie básnického významu – napríklad konotatívne či denotatívne obsahy nepostačujú na určenie zmyslu textu. Namiesto toho by sme mohli uvažovať o akomsi inštinktívnom či spontánnom význame. Ten je individuálny a vyplýva zo súhry či kontrastu medzi zvukovými jednotkami v básni, no primárne korešponduje s psychickým rozpoložením recipienta, jeho schopnosťou stotožniť sa s melódiou básne. Ide o lyriku, v ktorej má čitateľ absolútnu voľnosť na dotvorenie textu.

Napriek protikladnosti básní od Balla a Williamsa sa ukazuje, že i v takto vzdialených poetikách nachádzame príznaky arbitrárnosti aj ikonickosti ako dvoch konštitutívnych jazykových princípov. Zároveň sa potvrdzuje, že moderná poézia sa usiluje prehodnocovať tradičné básnické formy a v tomto procese využíva zvýšenú mieru arbitrárnosti a z nej plynúcej arteficiality. Na druhej strane tendencia poézie k mimetickosti zvyčajne konotuje s jej ikonickosťou.

Literatúra

KULKA, T., 2000. Umění a kýč. Praha: Torst.

SABOL, J., 2012. K problematike vzťahu poézie a prózy. In: J. PEKAROVIČOVÁ a M. VOJTECH, eds. Studia Academica Slovaca 41 (Prednášky XLVIII. letnej školy slovenského jazyka a kultúry). Bratislava: Univerzita Komenského, s. 225-232.

SAUSSURE, F., 1996. Kurs obecné lingvistiky. Praha: Academia.

STAIGER, E., 2008. Poetika, interpretace, styl. Praha: Triáda.

ŠTRASSER, J. a P. ZAJAC, 1999. Krik a ticho storočia. Bratislava: Kalligram.