Odborné publikácie sa dnes píšu o témach, ktoré sa na prvý pohľad nezdajú na to stvorené. Po vzore západných krajín je u nás takouto témou aj jedlo. Dobrou správou pre bežného čitateľa je, že téme sa nevenujú vedci len v suchých štatistikách alebo popisovaním ľudových zvykov, ale autori – odborníci dokážu priniesť výsledky svojej práce „chutnou“ formou. To sa už desaťročia darí Rastislave Stoličnej-Mikolajovej, ktorá k samotnej téme vydala poltucet monografií. Aj preto je azda tou najkompetentnejšou, ktorá čitateľom mohla priblížiť fenomén stravovania obyvateľstva v rokoch 1948 až 1989 pod názvom Socializmus na tanieri. Pri spracovaní témy autorka využila širokú plejádu prameňov od dobových zákonných nariadení, novinových článkov, domácej a zahraničnej literatúry až po spomienky ľudí tematizujúce stravovanie a jedlo v jednotlivých etapách socializmu.
Kniha rozdelená do jedenástich kapitol predkladá obraz jedla z rôznych pohľadov. Čitateľovi tak približuje vývoj stravovania, pod ktorý sa podpísali hlavne politické, kultúrne, ale i regionálne špecifiká. V úvodných kapitolách sa čitateľ oboznamuje s tým, ako politické zmeny, nový „svetonázor“ inšpirovaný Moskvou, vyvracal zaužívané spôsoby stravovania v slovenskej spoločnosti. Dozvedáme sa, že násilná kolektivizácia bola budovaná na troskách hospodárstva. To v prvých povojnových rokoch dosahovalo sotva polovicu svojich merateľných výsledkov, oproti fungujúcej ekonomike z konca 30. rokov. Násilným zakladaním JRD boli ľudia odtrhnutí od stáročného spôsobu obživy a starostlivosť o poľnohospodárstvo sa zverila ľuďom, ktorí buď k tomu nemali vzťah, alebo z politických či osobnostných dôvodov nemohli robiť žiadnu inú prácu. Hoc štátna politika po vzore sovietskych súdruhov hovorila, že „produkcia potravín je riadená potrebami ľudí“, opak bol pravdou a takmer celé štyridsaťročné obdobie sa v potravinárstve opakovali problémy s nedostatkom či zásobovaním.
Autorka následne prešla aj ku konkrétnym krokom „socializovania“ slovenskej kuchyne. Od začiatku 50. rokov sa pod vplyvom štátu rozmohla podpora pravidelného používania polotovarov v domácnostiach. Nové spôsoby mrazenia a konzervovania mali sprístupniť luxus hotového jedla bez väčšej námahy. Húfny predaj mrazených polotovarov bol pritom nástrojom pokrokovej spoločnosti, ktorá chcela „oslobodiť socialistické ženy od domácich prác“. Žena tak mala byť „plnohodnotnou pracovníčkou v Národnom hospodárstve a nemala strácať čas prípravou stravy“. Centrálne riadené hospodárstvo stavané na ideách socializmu prinášalo aj ďalšie „prevratné“ reformy. Od polovice 50. rokov sa začal hromadne proklamovať predaj rastlinných olejov, tukov či bravčovej masti, ktorá mala úplne nahradiť maslo, čo bolo „prejavom rastu životnej úrovne“ v socialistických krajinách. Časom sa však ukázalo, že „pokrokové“ stravovanie má neblahý dopad na zdravotný stav populácie, čo sa malo napraviť nahradením bravčového mäsa za kuracie. Vznikali veľkokapacitné farmy, avšak kvalitné mäso a výrobky z neho zostávali drahé a pre bežného spotrebiteľa nedostupné. Aj na najmenších prevádzkach tak vznikol čierny trh s kvalitným mäsom, po ktoré si prišli len vyvolení či lepšie platiaci zákazníci. Stoličná opisuje aj to, že národné hospodárstvo sa nelíšilo v niektorých ohľadoch od toho súčasného – kapitalistického. Aj v čase budovania socializmu bolo kvalitné, ešte živé mäso vyvážané do Talianska či niektoré výrobky do USA. Zatiaľ čo pre domáci trh musel stačiť import z Mongolska, Číny či Argentíny.
Hoc by sa o politických zásahoch do našich tradícií, ktoré mali byť prebudované na pokrokové socialistické domácnosti dalo písať ešte ďalej, možno spomenúť, čo autorka knihy pripravila na ďalších stránkach svojej knihy. Pre pamätníkov, alebo pre mladšie ročníky, ktoré si na niektoré produkty pamätajú z detstva, sú veľmi zaujímavé zmienky o pozadí vzniku populárnych potravín. Čitateľ sa dozvie napríklad aj to, ako sa na trhu produktov objavili Termix, Treska, Tatranky, Horalky, Kofola, Vinea či žuvačky Pedro. Dozvie sa aj to, ako musel byť populárny syr s názvom Ementál v roku 1976 po tlaku švajčiarskej vlády premenovaný na Primátor. „Svetovosť“ tuzemskej kuchyne mali od 70. rokov podčiarknuť nové produkty reštaurácií a závodných jedální s exkluzívnymi zahraničnými názvami ako španielsky vtáčik, frankfurtská roštenka či belehradský rezeň. Tie však s cudzinou nemali okrem umelého pomenovania absolútne nič spoločné.
Po vymenovaní týchto produktov na „socialistickom tanieri“ možno skonštatovať, že pri publikácii si tí skôr narodení zaspomínajú a tí mladší sa s údivom dozvedia, v akej spoločnosti ich rodičia žili. Istá nepríjemnosť však pri jej čítaní hrozí, ak ju budete čítať hladní, asi pokušeniu na nejakú dobrotu neodoláte.
Rastislava Stoličná-Mikolajová
Socializmus na tanieri
Veda, 2015
Ján Golian v súčasnosti pracuje ako historik a archivár v Diecéznom archíve v Banskej Bystrici a je predsedom Spoločnosti pre výskum človeka (s4hs.sk). Odborne sa venuje dejinám populácie, dejinám každodennosti, rodinnému zvykosloviu a vybraným procesom národného hnutia v závere „dlhého“ 19. storočia. Je spoluautorom niekoľkých monografií a autorom viacerých vedeckých štúdií a odborných článkov na Slovensku i v zahraničí.
