Cestovanie je fenoménom, ktoré ľudí nadchýna naprieč celým svetom. Bez rozdielu, na ktorom kontinente žijeme, túžime spoznávať nové krajiny a atraktívne miesta. Ľudia, pre ktorých je objavovanie nových miest koníčkom využívajú na zmenu „klímy“ nielen voľný čas, ale pokiaľ to ich okolnosti dovoľujú, „túlanie“ po svete si spájajú aj so svojim zamestnaním. Dejiny nás učia, že už od staroveku v spoločnosti jestvovali zamestnania, pre ktoré bolo cestovanie nevyhnutnosťou. V modernej dobe sa diapazón týchto profesií spestril, a tak sa do nových krajov a krajín dostávali nielen obchodníci a vojaci, ale aj úradníci, vzdelanci či remeselníci. Pre tých nakoniec menovaných bolo nevyhnutné absolvovať tzv. vandrovku, aby sa mohli stať cechovými majstrami. Absolvovanie remeselníckej cesty znamenalo nielen zdokonalenie sa v zručnostiach, ale aj získanie nových životných skúseností, ktoré im pomohli dozrieť k dospelosti.
Mladí muži putujúci po málo známych častiach krajiny neraz zapisovali svoje zážitky a v niektorých prípadoch došlo aj k tomu, že svoje cestopisy publikovali v dobových časopisoch. Išlo o vcelku rozšírený fenomén, ktorý sa zo západnej Európy dostal aj na dnešné územie Slovenska. Vďaka takémuto publikovaniu sa ich meno stalo známym, a ak prejavili pisateľské nadanie, nejaký ten groš im redakcia mohla uhradiť. Ak sa im však nepodarilo cestopis napísať, spravidla informovali o videnom a zažitom v súkromných listoch, ktoré adresovali svojim najbližším v domovine. Vďaka takýmto listom, ktoré sa po desiatkach rokov objavili v jednej domácnosti v Pukanci, verejnosť sa dozvedela aj o slovenskom cestovateľovi a remeselníkovi Samuelovi Šikeťovi. Jeho životný príbeh oživil v 70. rokoch minulého storočia redaktor Eugen Gindl, ktorý v sérii článkov pre časopis Život predstavil obsah nájdenej korešpondencie. Samuel ju adresoval bratovi Jánovi, ktorého potomkovia listy uchovali. Tento fascinujúci príbeh sa novinár E. Gindl pokúsil oprášiť takmer po päťdesiatich rokoch, keď v roku 2018 vydal knihu Svetobežník bez pasu.
Kniha publicistickým spôsobom predstavuje životné a cestovateľské osudy mladého muža, ktorý sa po vyučení za debnára pokúsil hľadať podnikateľský úspech mimo svojho rodiska. Ešte ako devätnásťročný začal so spoznávaním viacerých uhorských miest, pričom logicky zavŕšil svoju púť v hlavnom meste krajiny, v mestskej aglomerácii Pešťbudín. Tam strávil takmer päť rokov, ale po znechutení z platových a pracovných podmienok sa vydal opäť na cesty. Vo svojom opise uvádza, že v nasledujúcich troch rokoch „povandroval skoro celú Európu“. Krátko pred 30. narodeninami zakotvil vo Viedni. Tam si už ako debnársky majster otvoril vlastnú dielňu. V hlavnom meste monarchie sa mu však podnikateľsky nedarilo, a po čase zanechal svoje remeslo a pokúsil sa preraziť ako krčmár. Za 1000 zlatých kúpil v druhom viedenskom okrese licenciu na prevádzkovanie pohostinstva. Po počiatočnom úspechu ho klientela opustila, čo znamenalo krach. Tento neúspech bol odrazovým mostíkom pre Šikeťove cesty, na ktorých v nasledujúcich rokoch prešiel celý svet.
Autor knihy E. Gindl predstavuje vybrané Šikeťove listy, v ktorých sú opísané zážitky z ďalekých krajín. Najskôr sa rodák z Pukanca cez západnú Európu dostal do severnej Ameriky. Od Kanady, cez návštevu každého členského štátu Únie prešiel do Mexika, aby následne pobudol na Kube, Haiti, v Kolumbii, Venezuele, Holandskej Guayane, Brazílii, Uruguaji, Argentíne a v Ekvádore. Svoj „trip“ po Amerike zavŕšil na Havajských ostrovoch. Vo vymenovaných krajinách strávil spolu tri a pol roka a medzi tým si nakrátko „odskočil“ aj do rodnej Európy, do Francúzska.
Hlavné mesto Havajských ostrovov, Honolulu bolo pre neho prestupnou stanicou pre ďalšiu cestu do ďalekej Ázie a Indočíny. Istý čas strávil v krajine vychádzajúceho slnka, ale aj čínskych mestách Šanghaj a Hongkong. Jeho ázijské cesty pokračovali v Thajsku, Singapúre, Malajzii, Indii a na ostrovoch Srí Lanka (ktorú nazýva anglickým názvom Cejlón), ďalej na Filipínach a na Jáve. Z ázijských krajín sa Šikeť vybral do Austrálie, kde dohromady strávil takmer rok. Ako to bolo pre neho samozrejmé, nezostal v jednom mieste, ale precestoval celý svetadiel. Najdlhšie sa zdržal v dnešných metropolách Brisbane, Sydney, Melbourne, Adelaide. Ale jeho nohy vkročili aj na ostrovy Nový Zéland a Tasmániu.
Od „protinožcov“ sa Šikeť vydal na čierny kontinent, kde ako prvú navštívil tamojšiu kolóniu Britského domínia, dnešnú Juhoafrickú republiku. Na juhu kontinentu v Kapskom meste dokončil svoje pomyselné putovanie okolo sveta, keďže dnešná metropola leží na rovnakom poludníku (Šikeťom označenom meridiáne), ako jeho rodné mestečko Pukanec. Po dokončení cesty okolo sveta sa pobral na sever, do rovníkovej Afriky, do Mozambiku, na Madagaskar a do Tanzánie. V dobovej nemeckej kolónii sa dokončila jeho cestovateľská aj životná púť. Smrť prišla nečakane a neprirodzene. Pravdepodobne sa mu stalo osudným jeho cestovanie bez dokladov – passportu. Nemecké úrady ho po zatknutí považovali za špióna, za čo bol krátko pred 40. narodeninami popravený.
Autor Eugen Gindl sa v knihe zamýšľa nad objavením denníka Samuela Šikeťa, do ktorého si cestovateľ zapisoval zážitky a po návrate domov ho plánoval vydať. Po poprave sa denník záhadne stratil a chýbal medzi pozostalosťou, ktorú úrady zaslali bratovi Jánovi. Jeho objavenie a publikovanie by bolo skutočným prevratným krokom, ktorý by priblížil nielen osudy slovenského remeselníka, ale aj obraz takmer všetkých krajín sveta z konca 19. storočia.
Eugen Gindl
Svetobežník bez pasu
F.R. & G., 2018
Publikované: 14/12/2020
Ján Golian pracuje ako odborný asistent na Katolíckej univerzite v Ružomberku a je spoluzakladateľom Society for Human Studies (s4hs.sk). Bádateľsky sa venuje historickej demografii, dejinám každodennosti, historickej antropológii a vybraným procesom slovenského národného hnutia v dlhom 19. storočí. Je autorom, spoluautorom a zostavovateľom viacerých vedeckých monografií a viac ako štyridsiatich odborných štúdií, monografických kapitol a článkov.
