Román Krutosť, za ktorý jeho autor získal cenu Strega, „má všetky prvky trileru a zároveň je majstrovsky napísaným barokovým, viacvrstvovým portrétom moderného Talianska“. Spectator
Bari v južnom Taliansku: V dusivú letnú noc na okraji mesta sa mladá žena Clara, dcéra jedného z najprominentnejších developerov v regióne, potáca nahá, omámená a zakrvavená po výpadovke z mesta.Jej smrť označia za samovraždu. Clarin odcudzený nevlastný brat sa však nedokáže zbaviť spomienky na sestru a otázok vznášajúcich sa nad jej smrťou a čím viac Clarin život spoznáva, tým viac morálnej skazenosti odhaľuje v srdci svojej rodiny.
Nicola Lagioia (1973) pracuje ako redaktor vo vydavateľstve Minimum Fax. Napísal tri romány a zbierku poviedok. Za román Krutosť získal v roku 2015 prestížnu cenu Strega.
(Ukážka)
Giuseppe Greco, štyridsaťšesť rokov, zástupca šéfredaktora denníka Corriere del Mezzogiorno, autor monografie o Rodolfovi Valentinovi a piatich esejí o jazzovej scéne v Apúlii, ktoré si dal vytlačiť v krajskom polygrafickom štúdiu, rozvedený, dve deti. Dookola si čítal zostavy družstiev na obrazovke počítača. Povzdychol si. Ročenky na stránkach Amatori Volley. Dlhý zoznam mien a priezvisk, medzi nimi aj Clara. Len pred chvíľou si prečítal správu medzi nekrológmi.
Zapálil si cigaretu. Zahľadel sa na dym rozplývajúci sa v priestore prázdnej redakcie. Zarovnané stoly a kopírka. Opäť sa pozrel na monitor.
Zamyslel sa nad facebookovými profilmi, ktoré zostávali aktívne aj po smrti majiteľov. Stovky komentárov hneď po smrti a potom dookola stále tie isté nemiestne poznámky. Nehovoriac o tých, ktorí uverejňovali staré fotografie, čo našli v pamäti telefónu.
Giuseppe Greco vyprodukoval každý deň asi päťdesiat tweetov pod jedenástimi rôznymi menami. Cielene sa usiloval rozšíriť vymierajúcu regionálnu základňu priaznivcov dennej rubriky Spazio Lumière, filmovej recenzie z tritisíc znakov. Používal @spaziolumiere, aby svojim sledovateľom odhalil tému dňa, a informáciu šíril ako nový tweet cez účet denníka. Pod svojou vlastnou hlavičkou (@giuseppegreco) odporúčal v duchu fair play články slávnejších kolegov, ktorí písali do Repubblica alebo do Corriere della Sera. A potom tu boli vymyslené osoby. @brancaleone bol náruživý fanúšik, @nocturama večný kritik, @magellano preposielal ľuďom recenzie, v ktorých sa sami stali terčom neľútostnej kritiky, zatiaľ čo @vivresavie podpichoval režisérov, ale aj hercov a scenáristov otázkami (nechýbal odkaz), ktoré vychádzali z rubriky. Túžil, aby sa už raz niekomu uráčilo zareagovať. Občas sa to predsa len stalo. „Read review. Seems good,“ znela odpoveď od @wimwenders na naliehanie @vivresavie. Giuseppe Greco si ju uchovával ako relikviu po tom, čo ju šíril prostredníctvom všetkých jedenástich účtov.
V severnej časti nížiny Tavoliere sa držala pomyselná hmla, za ktorou hviezdni predstavitelia najvýznamnejších denníkov popíjali aperitív na veľkých oválnych námestiach, kde západ slnka trval večne. Rím. Účtovanie s vlastnou roztrpčenosťou spôsobovalo bolesť. Nebolo to ale vždy tak. (Odtiahol prsty z myši a ďakoval osudu, že Clara Salveminiová nemá účet na Facebooku, žiaden profil na twitteri a okrem menovkýň sa jej prítomnosť na internete vtesnala do harmonogramu dávneho športového turnaja.) Pre Giuseppeho Greca to predstavovalo čoraz vzdialenejšie obdobie, keď sa všetko, čo sa oplatilo vidieť, počuť, čítať alebo hovoriť, dialo v jeho tesnej blízkosti.
V lete, keď spoznal Claru a jej brata, pracoval ako kultúrny spravodajca pre La Città, maličký denník, ktorý vkladal svoje nádeje na prežitie do takmer fiktívneho publika. Prvá strana venovaná neodôvodnenému činu v diele Andrého Gida v rámci komentára k jednému rodinnému masakru vyvolala úľavu u šéfov konkurenčných periodík. Onedlho La Città prestala vychádzať. V tom čase bol tridsiatnikom nabitým optimizmom, ktorý priveľmi nedbal na predzvesť búrky. Chodil na vypredané predstavenia, koncerty miestnych kapiel a pri poslednom prídavku dokončieval na písacom stroji recenziu na scénické čítanie, ktoré videl len pár hodín predtým vo štvrti Poggiofranco a v rámci ktorého básnik zatvorený v klietke pre psy recitoval Majakovského.
Do týchto deciek vkladal nádeje. Naivita bola ochranným pancierom, pod ktorým sa mohol talent nerušene vyvíjať. Žil v presvedčení, že sa medzi nimi ukrýva budúci Fassbinder alebo dokonca Werner Herzog, ktorý jedného dňa vystúpi z tieňa svojho kraja, dobyje Rím, Paríž alebo New York a všetkým ukáže.
Večer čo večer po svojej ikstej káve vyrazil Giuseppe Greco na lov talentov. Spriatelil sa s nimi. Písal o nich rozsiahle recenzie na štyri stĺpčeky. Snažil sa pochopiť, či by niekoho z nich mohol zverbovať do novín, nikto predsa nie je doma prorokom, možno sa medzi nimi naozaj ukrýva mladý Hunter Thompson a čaká na svoju príležitosť.
Michele sa objavil v jeho kancelárii v júlové popoludnie.
Na sebe mal nepremokavú vetrovku, kedysi zrejme zelenú. Ktovie ako je možné, že sa v nej nepotil. V ruke stískal niekoľko A4 poskladaných tak, že sa scvrkli na veľkosť vreckovky.
„Nechcel som… Prepáčte mi. Sekretárka… Článok. Ale ak máte veľa práce, zastavím sa inokedy.“
„Hlavne sa, prosím vás, upokojte,“ odpovedal mu spoza hrôzostrašného neporiadku na pracovnom stole.
Michele mu ponúkol čudný článok s náboženskou tematikou, v ktorom poukazoval na to, akým spôsobom sa Kristovým príchodom na zem zmenilo nazeranie na Otca. Takže keby dnes Abrahám počul hlas, ktorý mu šepká niečo o Izákovi, musel by sa na to vykašľať.
„A kde je odkaz na aktuálne dianie?“
V jeho novinách nikoho zbytočne neponižovali; bola to lesť, ktorou Giuseppe Greco testoval prispôsobivosť kandidátov.
„Považujem to za mimoriadne aktuálnu tému, signor Greco,“ vážne odvetil chlapec.
Hneď sa mu zdal sympatický. V tých časoch vás ľudia nezahŕňali záplavou jalových mejlov, ak mali čo ponúknuť. Museli prísť osobne do redakcie, vyjsť tri alebo štyri poschodia a nabrať odvahu predstaviť sa. Museli vedieť, ako vyzeráte, alebo sa aspoň snažili predstaviť si to. A vám bolo jasné, s kým máte dočinenia. A Michele, pomyslel si hneď Greco, mal niečo do seba.
Zobral od neho hárky papiera. Hodil okom na úvodné vety, jadro a posledné tri riadky.
„Tak dobre,“ povedal. „Pozajtra to uverejníme.“
Keď si na to dnes pomyslí, je neuveriteľné, že sa pri stretnutí s ním a potom s jeho sestrou nenechal ovplyvniť váhou priezviska. Nemusel byť dobrý novinár, aby vedel, kto sú Salveminiovci. Na stĺpoch pri vchode na mestské kúpalisko bola reliéfna tabuľka s logom ich firmy. Postavili obchodné centrum. Dali novú tvár prímorskej oblasti a rozšírili stanicu. Ich dielom bol dokonca aj serpentínový obytný dom na Viale Europa, na predposlednom poschodí mal byt aj samotný Giuseppe Greco a v izbe, ktorá páchla po cigaretách, pred desiatimi rokmi súložil so spolužiačkou z univerzity. Vedel, že k Salveminiho priateľom patril výkvet mestskej smotánky. Najmenšia omrvinka z ich majetku by udržala fungovanie stratového denníka niekoľko rokov.
A predsa nič z toho nemalo vplyv na rozhodnutie uverejniť Micheleho články. Ani mu len nenapadla myšlienka, že by zvláštna chlapcova energia mohla súvisieť s jeho menom.
Michele sa ukázal ešte štyri- alebo päťkrát. Zakaždým stískal v ruke poskladané hárky papiera. Giuseppe Greco ich bez problémov uverejnil. A potom chlapec zmizol. Giuseppe si ani len nestihol položiť otázku prečo. Vrcholilo leto a on bol nútený pomenovať tiene, ktoré sa celé mesiace rozpínali nad jeho pracovným stolom a on sa ich snažil ignorovať.
Raz ho riaditeľ pozval na večeru. Len čo Giuseppe vzniesol prvé námietky, nadriadený mu predložil graf predaja za posledné tri mesiace a fax, ktorý mu prišiel deň predtým od reklamnej agentky.
Keď ho vyzvali, aby sa poobzeral po novom zamestnaní, začal Giuseppe Greco tráviť v práci desať až štrnásť hodín denne. Niekedy napísal tri články na nasledujúci deň, urobil rozhovor s hudobníkom, zhltol dve tabletky metamfetamínu, letel si pozrieť nejaké divadelné predstavenie. Akási vysnená predstava sa ho snažila presvedčiť, že ak takto vyžmýka vlastné psychické a fyzické sily, spomalí prepad do červených čísel. Z metamfetamínu sa stal návyk. Zo zhromažďovania článkov posadnutosť. Uprostred dňa sa prichytil, ako doháňa zvyšky uplynulých hodín, a videl sa, ako stojí nad priepasťou pripomínajúcou Mŕtve more na satelitných záberoch.
Raz večer sedel nad korektúrami článku pred uverejnením v časopise, ktorý sa nanajvýš dostane medzi materiály konkurzného súdu, a odrazu ho od poznámok a roztratených papierov odlákal nejaký zvuk.
Nadvihol hlavu od stola, vypustil spýtavé „čau“ smerom k dverám.
V pološere stálo dievča a uprene a vážne naňho hľadelo. Zvuk zapisovateľovho písacieho stroja vo vedľajšej miestnosti sa zanikol, len čo spravila pár krokov. Na sebe mala džínsy, tričko, priliehavú bundu. Tvrdila, že je Micheleho sestra.
„Mrzí ma, ak vyrušujem. Môj brat vám vraj poslal poštou materiál už pred niekoľkými týždňami. A keďže ho doposiaľ v novinách nenašiel, prišla som…“ zadržala dych.
V hĺbke vlastného zmätku hľadal Giuseppe Greco informáciu, ktorú potreboval a nevedel nájsť: „Ach, isteže.“
Apaticky ukázal na hŕbu tučných zapečatených obálok na poličke. Znovu na ňu uprel zrak a nedôverčivo si ju obzrel. Za posledné tri dni nenaspal viac ako desať hodín.
„Prepáč, a to sa nemohol prísť tvoj brat sťažovať osobne?“
Dievčina sa zháčila. Odrazu zostala ako zarezaná. Ešte horšie. Poriadne vystrašená.
„Môžem vás ubezpečiť, že Michele nemal v úmysle… Chcem tým povedať, že nemohol prísť.“
Vysvetlila mu, že odišiel na vojenskú službu do Avellina. Povedala, že Michele si ho veľmi váži, že ho považuje za druhého otca, vzácneho učiteľa a poslal mu článok o Josephovi Hellerovi, „pekný článok“ o Hellerovi, ubezpečovala ho dievčina, i keď potom dodala, že ona tomu, samozrejme, nerozumie. Ak ho náhodou stratil, priniesla ho so sebou. Giuseppemu nezostávalo iné, len si ho prečítať. Prečítať a posúdiť. A iba v prípade, že bude na dostatočnej úrovni, uverejniť ho.
„Prosím vás, môjmu bratovi naozaj veľmi záleží na vašom názore.“
Giuseppe Greco potlačil pocit vyvolaný slovami dievčiny. Až po ich odznení mu došlo, o čo vlastne ide. Samoľúbosť. Ani to nie je dobrý signál.
„Joseph Heller, samozrejme…“ zaklamal, skôr než sa s dievčaťom rozlúčil.
Prešiel nejaký čas, počas tých dní a týždňov vychádzala kríza denníka na povrch. Raz za čas zmizol nejaký pracovný stôl, kopírka. Po chodbách sa začali premávať indivíduá, ktoré tu predtým nevidel.
Keď sa v jeho pracovni znova objavila Clara, bol už koniec leta. Piatok večer. Teplo, dravé a neskrotné, sa presúvalo z jednej miestnosti do druhej a Giuseppe Greco tam už o takej hodine nemal čo robiť. Dokonca aj riaditeľ bol niekde inde. Jeho život sa odohrával medzi múrmi kancelárie, domov chodil len prespávať. Naoko autodeštrukčná sila, ktorá ho nútila nasávať pozostatky predošlého života, až pokým smrť denníka neuzavrie raz a navždy jednu kapitolu, bola vlastne vyostrením snahy o jeho zachovanie stoj čo stoj. Upratovačky vždy zarazilo, keď sa im plietol pod nohy v tých najneočakávanejších hodinách. Teraz bolo desať večer a on si ani len nepoložil otázku, ako sa dievča dostalo dnu. Predlžujúci sa tieň videl prechádzať z jednej steny na druhú.
„Ach,“ povzdychol si a odložil orezávač, s ktorým sa už niekoľko minút hral.
„Dobrý večer,“ ozvala sa Clara.
Na sebe mala striebristé šaty z lamé a čižmy. Pôsobila inak než naposledy, ale nie natoľko odlišne, aby si ju zmýlil s niekým iným. Náznak ľútosti stúpal po tele ožiarenom stolovou lampou.
„Viem,“ pousmial sa Giuseppe Greco akoby bezdôvodne. „Článok o Josephovi Hellerovi.“
Clara pristúpila so žltou obálkou v rukách. Našpúlila pery.
„Zdá sa, že nastala zmena programu.“
Povedala mu, že článok o Josephovi Hellerovi už pre Micheleho nemá žiaden význam. Stále je v Avelline. Výkon vojenskej služby zmenil jeho postoj. Predchádzajúci článok považuje za prekonaný. „Teraz sa hýbem tak rýchlo, že som o niekoľko kôl v predstihu,“ oznámil jej do telefónu. A tak ho prišla požiadať, aby ho neuverejnil.
„Bola by som vám vďačná, ak by ste sa pozreli na toto.“
Podala mu obálku. Ešte do telefónu jej Michele hovoril zvláštne veci o tom, že hoci sú jeho úvahy napísané čierne na bielom, spracoval ich z pohľadu budúcnosti. Dlhý článok o poézii Georga Trakla. Tentoraz by nedala ruku do ohňa za to, že ide o číry prejav novinárskej zručnosti. Pri čítaní si nebola istá, či vôbec všetkému rozumie. Musí sa na to pozrieť odborník.
„Nie som si istý, či som ten pravý,“ odvetil sarkasticky.
Clara zmenila tón hlasu: „Prosím vás,“ stisla pery, „brat teraz prežíva ťažké obdobie. Veľmi ťažké, hovorím vám to úprimne. Nie je na tom dobre. Veľa by to preňho…“
„Nechajte to tu,“ skrátil to a ukázal na kopu papierov pri nohách regálu.
Bolo to zložité obdobie. Ale pre všetkých. Giuseppe Greco prichádzal k záveru, že naivita bola len dymovou clonou prekrývajúcou nedostatok talentu. Ak pri všetkom úsilí neobjavil žiadneho Fassbindera, Juliana Becka či mladú Fallaciovú schopnú premeniť šplhúnstvo na cnosť, znamená to, že chemická zmes, ktorá v životopisoch slávnych jednoznačne označuje na mape „miesto ich zrodu“, bublala inde. Mesto na juhu bez tradícií, ak neberieme do úvahy podnikavosť v stavebníctve a vytrvalosť pri štúdiu práva. Takým Bari zostane naveky.
Opäť sa zahľadel pred seba a až vtedy si uvedomil, že hrádza sa pretrhla. Clara krvácala z dlane. Krv jej stekala po ruke a kvapkala na podlahu. Giuseppe Greco sa vrhol k nej. Roztvoril jej päsť, v ktorej stískala čepeľ orezávača. Dovolila mu to, bola vážna a poddajná. Zobral ju do náručia a dospel k záveru, že sa v nej zahniezdil nepokoj, aký doposiaľ nepoznal. Nepokoj Giuseppeho Greca predstavoval vrcholček Apenín, u nej znamenal Everest alebo nezdolaný Ararat. Leto sa skončilo. Noviny boli mŕtve. Celý archív sa im drobil pod nohami, zatiaľ čo sa večerné teplo predieralo až k nim.
Tak toto dievča sa hodilo z posledného poschodia parkoviska na Via Lioce, uvažoval po niekoľkých rokoch. O tejto hodine sú už členovia jej rodiny späť vo svojich elegantných príbytkoch. Vyťukal do Google kľúčové slová a znovu natrafil na webovú stránku priaznivcov volejbalu. Keď mu povedali, že sa vydala za toho týpka, vnímal to ako prirodzené vyústenie. Občas narazil na meno jej brata. Spomenul si, že jeho článok čítal na posledných stránkach denníka Repubblica. Potom narazil na jeho text aj v ďalších periodikách: Stampa, Ciak, Panorama. Občas náhodne otvoril noviny a padol mu naň zrak. Zakaždým mal pocit, akoby ho niekto vyfackal. To, že sa on, Giuseppe Greco, medzičasom vypracoval, evidentne nestačilo. Nepríjemný pocit sa ozval aj tak. Michele už pred rokmi zmizol v útrobách prehnitej metropoly, a hoci aj mal krehkú myseľ – bipolárnu, schizofrenickú alebo sužovanú nejakou inou poruchou –, pre syna Vittoria Salveminiho to očividne nebola dostatočná prekážka, brániaca mu prispievať do celonárodných periodík.
Ak by nad tým Giuseppe Greco uvažoval dlhšie, určite by si uvedomil, že to nebolo viac ako pätnásť článkov v priebehu desiatich rokov, čo je očividný prejav neúspechu.
Vrátil sa k zostavám družstiev na obrazovke. Skontroloval v jednom otvorenom okne domovskú stránku New York Times. Overil si, či pribudli nové reakcie na jeho dvoch účtoch. Na twitteri vyťukal jej meno a priezvisko. Prepadol ho smútok. Uvažoval nad tým, ako sťahovanie duší mení pravidlá hry. Analógovej aj digitálnej. Prechod do inej dimenzie menil pocity na niečo, k čomu bolo potrebné ešte len vymyslieť priliehavé prídavné mená. Otvorené. Nespútané. Užitočné. Priateľské. Povrchné. Pornografické. Krvavé.
Giuseppe Greco zostal pred obrazovkou počítača ako obarený.
Ešte pred chvíľočkou neexistovala. A teraz je tam, pred jeho očami. Mohol by sa jej dotknúť, ak by dotyk nebol nereálny. Ďalší znesväcujúci hrob z dielne internetových maniakov. Ukrutný žart. Novučičký profil @clarasalvemini vystupoval v pravej časti obrazovky do popredia. Na obrázku vedľa mena bolo nahé dievča odfotené od chrbta. Zdesene hľadel nad novovzniknutú ikonu. Potom klikol na obrázok. Žiadni sledovatelia, ani jedno sledovanie, iba jediný tweet. So zadržaným dychom ho prečítal.
„Nespáchala som samovraždu.“
[…]
Preklad Adriana Šulíková
Zdroj: INAQUE
Publikované: 14/12/2020
