Jana Micenková: Klub spisovateľov

Ildikó bola členkou Klubu spisovateľov, čo bola v tej dobe na ženu veľká prestíž.  Napriek tomu sa v prítomnosti mužov, ktorí písali  sentimentálne básne, nudila. Nemôžeme povedať, že jej texty boli o niečo lepšie. Od sentimentality sa oprostiť nikdy nedokázala, u mužov jej však sentimentalita prišla smiešna.

Hoci ťažko povedať či  boli členovia Klubu spisovateľov naozaj mužmi – väčšinu osadenstva tvorili elegáni s navoňanými fúzikmi, fajčiaci tabak s príchuťou kamilky či levandule. Všetci jej prišli akýsi rovnakí. Každopádne bola rada, že má v Klube svoje isté miestečko, hoci si dokázala predstaviť, čo o nej narozprávali za zatvorenými dverami…

Istú dobu Klub navštevovala aj madmazél Eszter, éterická víla, ktorá okrem Klubu spisovateľov chodila aj do Klubu hráčov na harfu, Klubu milovníkov divadla a taktiež Klubu originálnych maliarov. Eszter sa naivne domnievala, že vyniká v každom z týchto umení, a tak striedala klub za klubom. Darilo sa jej všade votrieť hlavne vďaka svojej neskonalej kráse.  Aj medzi  nagélovanými fúzikmi sa totiž občas odohrávali nenápadné kohútie zápasy. Je totiž známe, že aj krehkí muži majú tendenciu obdivovať skutočnú krásu ženy, aby potom mohli v hlučnej spoločnosti trúsiť pikantné historky o tom, ako dotyčnú krásku osúložili… len aby zamaskovali svoju vlastnú zženštilosť.

Ildikó vedela, že to nie je pravda. Čoskoro totiž prenikla do vnútorných štruktúr Klubu a odhalila, že naozaj takmer všetci členovia sú samcoložníci. A madmazél Eszter, tá bola určite ešte panna.

Eszter sa však v Klube spisovateľov dlho neohriala. Jej texty boli o neskrývanej, srdceryvnej láske k akémusi vysnívanému idolovi. Dúfala, že takú lásku niekde stretne – to bol vlastne tiež dôvod, prečo vymetala všetky kluby.

Eszter svoju sentimentalitu otvorene dávala na obdiv. To sa jej stalo osudným, keď v Klube prečítala ukážku zo svojho najnovšieho textu: Za láskou pôjdem cez sto kopcov, ktorý sa vyznačoval enormne primitívnym príbehom. Tento text všetkých prítomných úprimne rozosmial (dokonca aj Ildikó sa smiala nahlas, hoci inokedy sa snažila držať pri Eszter, keďže boli v Klube jediné dve ženy). Ale toto bolo tak naivné, že sa to nedalo vydržať. Celý Klub prepukol hurónskymi záchvatmi smiechu a znie to naozaj desivo, keď sa smeje toľko fistulových hláskov naraz. Niektorí sa až za brucho popadali, ďalší sa plazili po zemi, držiac si bránicu, a jednému dokonca ušiel veľký hlasitý prd, čo rozprúdilo dvojnásobný smiech, dokonca potlesk. Akoby tým chceli dať najavo, že ten prd mal väčšiu umeleckú hodnotu, než písačky madmazél Eszter.

Eszter takú potupu nezniesla a utiekla s plačom. Skrátka – dali jej to zožrať. Paradoxné bolo, že sami písali dosť sentimentálne a povrchné texty, hoci zahalené do profesionálnych kalambúrov a hexametrov.  Vzájomne sa však potľapkávali a ubezpečovali o svojom nadaní. V skutočnosti si o sebe tiež mysleli všeličo.

Ildikó na vlastné oči videla ako Šándor, čakajúc na svoj koč, ohováral spolu s Imrem literárnu tvorbu Lászlóa. S opovrhnutím tvrdil, že sa to nedá počúvať, a že by ho mali  vyhodiť, lebo Klub by si mal udržať profesionálnu úroveň.

Lenže ďalší deň prišli do Klubu, napili sa vínka, vodky, absintu a keď došiel rad na Lászlóove texty, boli všetci už takí ožratí, že spokojne tlieskali a skandovali. László ich potom vzal k sebe domov, kde pokračovala zábava v necudnom duchu. Hovorilo sa, že László má neobyčajne veľké prirodzenie, ktoré chutí ako jahody s vanilkovou smotanou, a to chceli ochutnať všetci…

László tušil, že veľa talentu do vienka nedostal, ale chcel, aby sa o ňom v kuloároch hovorilo, že je členom Klubu. Takže vždy keď cítil, že sa proti nemu chystá spiknutie, zapchal všetkým neprajníkom ústa svojim jahodovým „kohútom“.

A bolo ich tam viac, ktorých by sa nik neodvážil vyhodiť. Napríklad taký Béla – ten tiež nemal talent, ale bol to syn Veľkého mecenáša, takže ho tam všetci mlčky tolerovali. Bez Veľkého mecenáša by sa Klub totiž dostal do úzkych. Nemohli by už len tak svojvoľne popíjať, vysedávať v kúpeľoch, voskovať si fúziky, čakať na inšpiráciu… Už by nemohli tráviť dni aj noci v Klube, debatovaním o zmysle pentametru, hexametru, kalambúru či prírodných motívov v poézii… Museli by normálne začať pracovať, lebo bez Veľkého mecenáša by Klub stratil svoju prestíž. Bola by to už len smiešna voľnočasová aktivita… na také čosi ani pomyslieť, preboha!

Kým nad nimi ešte bdie ochranná ruka a dukáty Veľkého mecenáša, dovtedy sú ešte považovaní za erudovaných Spisovateľov, a teda nositeľov kultúry. A tí majú dovolené recitovať na veľkolepých večierkoch ukážky zo svojej poézie a stýkať sa s vyššími vrstvami. Akonáhle by však Klub zanikol, stal by sa z nich len obyčajný plebs…

Takže netalentovaný Béla bol ich „zlatíčko“, tvrdili mu, že má absolútny talent, a že jeho poézia je geniálna. Každá zbierka básní, ktorá mu vyšla, bola opradená najkrajšou chválou, nikto si nedovolil Bélu kritizovať…

Občas si však museli uľaviť a ponadávať na Bélov antitalent, ale len tajne, v zapadnutých námorníckych putikách, kde nečíhali žiadne zvedavé uši. Do týchto putík niektorí členovia Klubu občas zavítali, aby aspoň z diaľky videli ako vyzerá život. Na takých miestach konečne hovorili všetky tie malé pravdy, čo si naozaj mysleli. A potom ešte aj tie veľké pravdy, že umenie by malo byť ozajstné, surové, neprikrášlené, skutočné ako smrad skazených rýb, režnej a potu námorníkov. Najčastejšie sa tu stretávali Viliam, Imre a Csaba. Tí  traja sa cítili ako akási „undergroundová“ odnož  Klubu. Zatiaľčo László mal jahodový penis a Béla za otca Veľkého mecenáša a ostatní sa viac predvádzali než písali… tak títo traja o sebe tvrdili, že tvoria ozajstné umenie.

Často s nimi do námorníckej putiky zapadla aj Ildikó. Počúvala ako tí traja nadávajú na ostatných, čítali si ukážky z vlastnej tvorby, ktorá bola údajne neprikrášlená, ale surovo pravdivá… Ale ktovie ako to bolo naozaj?

Dni utekali, prišiel koniec roka, a jeden decembrový večer došla Ildikó na stretnutie Klubu trochu neskôr a akurát jej do oka vletel kus kaviáru. V Klube vládla podozrivo bujará nálada. Ožratí spisovatelia sa ohadzovali kaviárom, lebo sa dozvedeli, že Veľký mecenáš im  ďalší rok pridá ešte viac peňazí než predtým. Takže sa budú zasa môcť celý rok bezstarostne poflakovať, váľať v kúpeľoch a olizovať jahodové oné.

Melancholicky popíjala drahé víno a ticho opovrhovala tými kaviárovými ohadzovačmi. Mala pocit, že jej v živote chýba čosi zásadné…

Ale nič nie je úplne zadarmo. Veľký mecenáš požadoval, aby do Klubu prijali aj jeho synovca Arpáda. Oproti tomuto Arpádovi bol Béla skutočný génius. Arpád bol totiž negramotný. Napriek tomu sa rozhodol, že bude spisovateľom, lebo zistil, že sa mu v noci snívajú rôzne básničky a textíky. Určite má talent, len potrebuje, aby niekto jeho geniálne myšlienky zapisoval. Písať sa nikdy nenaučil,  veď načo?

Ponižujúcej úlohy zapisovateľky sa teda musela zhostiť Ildikó. Na každej schôdzke Klubu

sa to negramotné hovädo ožralo a potom zo seba potilo „básničky“, za ktoré by sa hanbilo aj trojročné dieťa.  Ildikó to musela všetko zapisovať a tváriť sa, že to je skvelé, pretože tento synovec Veľkého mecenáša to so svojou spisovateľskou kariérou myslel smrteľne vážne… Ildikó mala po pár dňoch plnú hlavu totálne primitívnych textov, bolo to číre utrpenie. Myslela si, že z Klubu odíde, ale len jedno odpoludnie skúsila stáť za pultíkom v pekárni, kde sa vyrábali pravé pirôžky, a po troch hodinách práce bola taká vyčerpaná, že hneď zaspala. Takto by nikdy žiadnu poéziu nevytvorila. Takže sa radšej vrátila k svojej úlohe zapisovateľky.

Prešlo pár týždňov a Ildikó stále zapisovala Arpádove plytké slová, už tých jeho „básní“ bolo naozaj veľa, postupne mu dochádzala šťava. A tak mu jedného dňa, jeho pripitý bratranec Béla (ten jediný si to mohol dovoliť) povedal, že tie jeho básne sú už fakt nudné. To malo veľkú dohru. Arpád sa urazil, vykrikoval, že celý tento Klub je podvod, a že keď sa nasrdí povie to strýkovi, Veľkému mecenášovi, aby im neposlal už ani dukát. Všetci sa preľakli, začali sa mu vtierať, nech to neberie osobne, lebo jeho básne sú skvelé, fantastické, úžasné…

Ale Arpád aj tak urazene odišiel. Ostali bezradne sedieť, dopíjali víno, dojedali chlebíčky, akoby to mali byť ich posledné a predstavovali si, čo by asi tak robili, keby im skutočne Veľký mecenáš prestal prispievať…

Arpád sa našťastie za dve hodiny vrátil, tváril sa víťazoslávne, a priviedol so sebou akéhosi trhana, ktorého náhodne našiel na ulici. Trhan sa živil príležitostnými prácami či pospevovaním, prespával po stodolách alebo pod mostom.

Dokážem vám, že aj obyčajný trhan z ulice je lepším básnikom, než ste vy… tvrdil Arpád, posadil trhana na stoličku, ponúkol mu chlebíček, pohár vína a nakázal mu, aby začal recitovať.

Vykoľajený trhan ani netušil ako sa ocitol v takej vyberanej spoločnosti.

Zdvorilo požiadal ešte o jeden pohár vína, osmelil sa a začal recitovať básne. Spočiatku síce zneli zvláštne, ale postupne vytvoril tak precítené, melancholické poémy, že všetci stáli s otvorenými ústami a nechápali. Mnohým dokonca vypadla slza z oka. Ildikó sa naňho dívala a videla, že keby sa umyl a lepšie obliekol, bol by to skutočne nádherný muž. A keď zarecitoval, a niektoré z básní dokonca aj zaspieval, zasiahol ju Amorov šíp priamo do srdca.

Trhan sa celým menom volal Attila a jeho tvorba všetkých tak dojala, že ho na konci hostili vínom, chlebíčkami a chválou, dokonca zabudli na svoje egá. Ostatné dni si chceli overiť či má skutočne taký talent, tak ho pozvali aj na ďalšie stretnutia, dokonca mu prispeli na oblečenie. Lenže aj na ďalších stretnutiach recitoval stále lepšie a lepšie básne. To začalo členov Klubu znepokojovať, takže si  na najbližšiu schôdzku zavolali kritika.

Zabudli sme podotknúť, že aj kritici tu občas chodili na návštevu. Hoci ktovie či to boli ozajstní kritici, možno to boli len ďalší z teplých bratov, ktorí si tu prišli ohriať svoje miestečka. Na večierkoch sa však kritici tvárili erudovane a schválne používali šalamúnske výrazy, aby im nikto nerozumel a aby pôsobili múdro. Tvrdili napríklad, že ten je epigón romantizmu a tamten nadväzuje na Fijerpatakiho a každý prikyvoval hlavou, hoci nikto  netušil, kto to bol Fijerpataki.

Na posúdenie Attilovej tvorby zavolali starého kritika, ktorému sa darilo už niekoľko rokov živiť sa ako kritik. Ten už musel zažiť všelijaké zvrhlosti, nielen jahodové pipíky. Tento kritik väčšinou na večierkoch zaspával. Keď si však vypočul Attilove básne, jeho srdce zaplesalo. Skonštatoval, že taký talent sa rodí len raz za sto rokov, a že táto poézia evidentne nadväzuje na Istvána Szába a Imreho Miszkolca a všelijakých iných velikánov, ale zároveň táto poézia odráža súčasnosť, lebo zobrazuje univerzálnosť ľudského plahočenia…

Všetkým členom Klubu pomaly začali blikať v hlave závistlivé svetielka, lebo už mali aj od odborníka potvrdené, že Attilov talent nie je len zhoda okolností.

Chýry o Attilovom talente sa čoskoro rozniesli, a tak si ho začali pozývať aj kontesy a barónky na svoje večierky. Postupne prenikal do vyberanej spoločnosti, jeho básne všetkých dojímali. Členov Klubu to začalo čoraz viac znervózňovať, pretože ich doterajšia činnosť tak vyšla vlastne nazmar.

Navyše sa urazený synovec Arpád stále vyhrážal, že zavolá Veľkého mecenáša, nech sa príde pozrieť, do čoho investuje peniaze. Nech len príde, aby zistil, že tuná v tomto Klube z päťdesiatich má skutočný talent iba jeden – trhan z ulice!

Zatiaľ čo celé osadenstvo Klubu žilo posledné týždne v strachu, že ich Veľký mecenáš čoskoro opustí, Ildikó si užívala romantické chvíľky s Attilom. Párkrát ho pozvala do svojho príbytku, vyznala mu lásku, ponúkla mu nocľah, Attila neprotestoval, hoci sa naďalej živil príležitostnými prácami v pekárni a stále mal ustlané aj pod mostom. Síce sa tešil z toho, že sa naňho usmialo toľké šťastie, ale bol obozretný, lebo za svoj život, ako chlapec z chudobnej rodiny, nezažil veľa pekných chvíľ, a vedel, že nič netrvá večne.

Ildikó s ním trávila čoraz viac času, nechávala si od neho do noci recitovať básne a za to mu varila vyberané jedlá. Objavila v sebe kuchársky talent, ktorý ju samotnú prekvapil a neraz s humorom skonštatovala, že by sa radšej mala venovať vareniu namiesto písania.

Aj si to vlastne tak predstavila, že by bola rada ženou v domácnosti, zatiaľ čo Attila by sa oficiálne zapísal do Klubu – z príjmov člena Klubu by určite uživil celú rodinu.

Ildikó si skrátka vysnívala sladký, spokojný život s Attilom. Dodávala mu sebavedomie, aby sa oficiálne stal členom Klubu, aby už nemusel pracovať v pekárni a mohol sa naplno venovať poézii. Ale Attila tvrdil, že práve táto práca v pekárňach, skladoch či na lodi – tá ho vždy najviac inšpirovala, lebo tam zažil najviac. A keby len sedel a popíjal v Klube, možno by stratil múzu. Ildikó mu povedala, že pekáreň môže navštíviť kedykoľvek, ale nemal by si nechať ujsť svoje zaslúžené dukáty. Veď už toľko básní napísal, z ktorých nejedno srdce zaplesalo!

Attila sa napokon nechal presvedčiť a skromne požiadal, či by ho mohli prijať medzi seba ako oficiálneho člena Klubu.

To netušil, že spisovatelia kujú už dlhšiu dobu proti nemu pikle. Na tajnej schôdzke sa rozhodli, že Attilu odstránia. Lebo čo ak by sa naozaj dokázalo, že Attila je jediný talentovaný básnik v meste, a čo potom? Takú potupu by nezniesli…

Nuž, a ako to celé dopadlo? Prinútili Attilu, aby napísal list na rozlúčku, a potom ho bez milosti odprevadili na druhý svet. V liste na rozlúčku napísal, že páli všetky svoje básne a odchádza z mesta preč, lebo v ňom koluje krv tuláka čo nevydrží dlho na žiadnom mieste. V liste romanticky pozdravil aj Ildikó, opúšťa ju, lebo s ním by nemala šťastný život, zaslúži si niekoho lepšieho….

Chvíľu to trvalo, než ho prinútili napísať tieto slová, došlo aj na fyzické mučenie, zlé jazyky tvrdia, že sa použili aj análne klieštičky… Nakoniec napísal, dlhý a dojímavý list. Všetky jeho ostatné básne členovia Klubu spálili.

Po talentovanom Attilovi, jedinom básnikovi svojho druhu, ostal iba tento list na rozlúčku, to bol jediný dôkaz jeho talentu, lebo aj tento obyčajný list bol plný božskej poézie…

Nikto sa nikdy nedozvedel, kam a ako Attila zmizol – či ho hodili do vody, alebo pomleli do kaviáru? Každopádne po tomto talentovanom jedincovi neostala ani stopa a samozrejme kto by po ňom pátral, po tulákovi? Jeho poézia bola síce krásna, ale sú dôležitejšie veci na svete…

Ildikó si skoro oči vyplakala, neverila, že by Attila sám od seba len tak odišiel, hoci členovia Klubu jej tvrdili, že na žiadnu schôdzku Klubu nedošiel. Ildikó od tej doby chodila ako mátoha, ale paradoxne začala konečne písať dobré básne – veď nie je nič lepšie ako básne zlomeného srdca…

A Klub spisovateľov mohol pokračovať vo svojich radovánkach, ešte pár rokov si takto bezstarostne hoveli. Klub sa rozpadol až po smrti Veľkého mecenáša, ale potom o niekoľko rokov vznikol ďalší Klub, a potom ďalší, a takto sa to traduje dodnes, hoci dnes už to má iné meno.

Bohužiaľ sa nikde nezachovali žiadne záznamy o tvorbe jediného skutočného básnika – Attilu. Len jedna stará pamätníčka raz zaspomínala, že jej babka zarecitovala kúsok z jeho listu na rozlúčku, a že to bolo skutočne nádherné. A táto pamätníčka sa pokúsila zaloviť v pamäti a zarecitovala časť z toho listu, ale vypotila zo seba iba smiešne štyri verše, ktoré rozhodne nemohli byť od Attilu.

A tak ostal Attila zahalený tajomstvom ako duch skutočného génia, vznášajúci sa v éteri, voňajúci pachom spálených textov. Keďže po ňom nič neostalo, mohli aspoň všetci tajne veriť, že naozaj niekedy taký umelec existoval – ktorý ohromil úplne všetkých!